Svätý Viktor I. patril medzi významných starokresťanských pápežov. Pochádzal z Afriky a bol rímskym biskupom za cisárov Kommoda (vládol v r. 180-192) a Septimia Severa (193-211).

Dôležité bolo najmä obdobie cisára Kommoda. Ojedinelé prípady prenasledovania kresťanov sa vyskytli len v provinciách, kde sa niektorí prihorliví miestodržitelia usilovali uplatňovať Trajánove protikresťanské dekréty. Sám cisár Kommodus prejavil žičlivosť voči kresťanom. V tomto smere mala na neho priaznivý vplyv jeho konkubína Marcia, ktorá sympatizovala s kresťanstvom. Pravdepodobne ona sprostredkovala vyjednávanie pápeža Viktora s cisárom o prepustení uväznených kresťanov. Bolo to po prvý raz, keď najvyšší predstaviteľ Cirkvi prišiel oficiálne do styku s rímskym vladárom. Viktor od neho žiadal a dosiahol prepustenie kresťanov, ktorí boli odsúdení na nútené práce v sardínskych baniach. Tak sa dostal na slobodu aj Kalixt, neskorší pápež. Tento prípad svedčí okrem iného o tom, že kresťania prvých storočí sa starali nielen o chudobných a chorých, ale viedli v evidencii aj uväznených bratov vo viere, ktorým sa podľa možnosti usilovali pomôcť.

Pápež Viktor I. zasiahol aj do kontroverzie o dátume slávenia Veľkej noci. Viaceré východné cirkvi sa pridŕžali 14. nisanu (deň jarného splnu mesiaca) podľa starej židovskej tradície. Avšak rímska cirkev a s ňou mnohé iné slávili Veľkú noc v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Rímski biskupi od Sixta I. po Aniceta (pribl. v rokoch 120-160) sa usilovali vyriešiť túto otázku, ale nemohli dospieť k dohode. To im však neprekážalo udržiavať eucharistické spoločenstvo s príslušníkmi druhej skupiny. Ukážkou tejto zmierlivosti bolo spoluslávenie Eucharistie pápeža sv. Aniceta so sv. Polykarpom, ktorý bol predstaviteľom tradície 14. nisanu.

Rím začal prejavovať rozhodnejší postoj za Anicetovho nástupcu Sotera (166-174). Pápež Viktor I. chcel autoritatívne vyriešiť tento spor. Žiadal biskupov rozličných oblastí od Galie (ter. Francúzsko) až po Mezopotámiu (ter. Irak), aby usporiadali synody, ktoré by rokovali o tejto otázke.

Mnohé synody sa naozaj zišli. Tie, čo sa konali v Európe, Palestíne a Egypte, prijali rímsky dátum slávenia Veľkej noci, kým biskupi Malej Ázie sa rozhodli pridŕžať 14. nisanu. Ich hovorcom bol biskup Polykrates z Efezu. Ten poslal pápežovi Viktorovi list, v ktorom nástojčivo bránil zachovanie hebrejského dátumu. Odvolával sa pritom na tradíciu maloázijskej cirkvi, ktorej predstaviteľmi boli významné osobnosti, ako diakon Filip, apoštol Ján a biskup-mučeník sv. Polykarp zo Smyrny.

Pápež Viktor reagoval ostro a podľa zachovaných dokumentov sa zdá, že odporcom rímskej praxe hrozil exkomunikáciou, vylúčením z cirkevného spoločenstva. Vtedy sa však ozvali niektorí biskupi verní Rímu a nabádali pápeža k miernosti. V tomto smere vynikal sv. Irenej Lyonský, ktorý dôvodil, že nejde o vieroučnú, ale praktickú otázku, ktorá by nemala ohrozovať jednotu Cirkvi. Viktor prijal tieto vážne pripomienky a postupne sa pripojili k sláveniu Veľkej noci v nedeľu po prvom jarnom splne aj maloázijské cirkevné obce.

Cirkev toho obdobia nebola ušetrená ani vieroučných rozporov. Vyskytovali sa bludy proti cirkevnej náuke o Najsvätejšej Trojici (monarchianizmus, adopcianizmus). Pápež Viktor vylúčil z cirkevného spoločenstva adopcianistu Teodota, ktorý sa usiloval šíriť bludnú náuku v Ríme.

Nevieme s určitosťou ani deň ani rok, ani spôsob smrti pápeža Viktora I. Ako deň smrti sa v niektorých zoznamoch svätých uvádzal 20. apríl. Avšak Rímske martyrológium a Liber pontificalis kladú jeho smrť na deň 28. júla/ a to pravdepodobne v r. 199. Niektoré cirkevné spisy o ňom hovoria ako o mučeníkovi, ale toto tvrdenie nemožno historicky doložiť.