Vladimír bol kniežaťom-vladárom Kyjevského Ruska a s jeho menom je spojené pokresťančenie toho štátu.

Bol synom kniežaťa Svjatoslava a kňažnej Maluše. Jeho starou mamou bola sv. Oľga. Nikde nie je zaznačené, kedy sa narodil. Mal ešte dvoch bratov: Olega a Jaropolka.

Na javisko dejín vystúpil pri konci života svojho otca Svjatoslava, ktorý rozdelil rozsiahlu dŕžavu medzi troch synov: Oleg dostal krajinu Derevljanov, Jaropolk dostal Kyjev a Vladimír Novgorod. Po smrti Svjatoslava roku 972 každý z bratov začal panovať samostatne. No prví dvaja bratia skoro zomreli, a tak sa Vladimír okolo roku 980 stal vladárom celej otcovskej dŕžavy. Sídlil v Kyjeve. Hoci ako chlapec dostal kresťanskú výchovu od svojej starej mamy Oľgy, keď zaujal kniežací trón, žil naďalej v pohanskom náboženstve.

Keď utvrdil svoje postavenie v celej dŕžave a na kniežacom tróne, roku 987 zvolal kniežaciu radu, ktorej vyjavil svoj plán, že chce prijať kresťanstvo, dať sa pokrstiť, a potom dať pokrstiť celý svoj národ. Zaiste to bol veľmi významný čin, ktorý mal voviesť už vtedy početný národ východných Slovanov (zvaný vtedy ruský) do spoločenstva kresťanských národov. O tomto jeho počine sú rôzne mienky v stredovekých letopisoch.

Nestorov letopis takto opisuje Vladimírovo rozhodnutie:

V tom čase došli k Vladimírovi do Kyjeva poslovia štyroch vierovyznaní: Chazari (ktorí boli mohamedánmi), Židia, Latíni (čiže západní katolíci) a Gréci (čiže byzantskí kresťania). Zástupcovia každého z nich pred Vladimírom vyložili svoju vieru a Vladimír sa spytoval na ich mravné predpisy. Keď všetkých vypočul, spýtal sa svojich bojarov, ktorá viera sa im páči. Na to mu jeden bojar povedal, že každá delegácia chválila svoju vieru a hanila iné, a preto si z toho nemožno urobiť úsudok. No navrhli mu, aby teraz on vyslal svojich poslov, ktorí by pozorovali život a hlavne bohoslužby jednotlivých vierovyznaní, aby si urobili úsudok, a potom o všetkom zreferovali kniežaťu. A tak sa aj stalo. Po svojom návrate poslovia oznámili, že sa im najviac páčila byzantská bohoslužba v Carihrade. Boli aj s cisárom na patriarchovej bohoslužbe v chráme Hagia Sofia a počas bohoslužby sa im zdalo, že je to nebo na zemi. A tak sa Vladimír rozhodol prijať byzantské kresťanstvo. Dnes považujú historici toto rozprávanie letopisov za legendu.

Jestvuje ešte iná legenda zvaná "korsunská". Podľa nej Vladimír podnikol vojenskú výpravu proti mestu Korsun na Kryme, ktoré bolo obchodným strediskom Grékov v tom kraji. Po dobytí mesta Vladimír žiadal o ruku byzantskej princeznej Anny, sestry spolucisárov Bazilia a Konštantína. Tí však kládli ako podmienku Vladimírov krst. On sa vraj okúňal, a vtedy začal tratiť zrak. Konečne sa rozhodol prijať kresťanstvo, dal sa pokrstiť a zrak sa mu vrátil. V Korsune sa s byzantskou princeznou Annou oženil a pojmúc so sebou kňazov a diakonov s celým vojskom sa ako víťaz vrátil do Kyjeva. Aj toto rozprávanie považujú historici aspoň čiastočne za legendu.

Kde teda a kedy sa dal Vladimír pokrstiť?

Otec Atanáz Velikyj OSBM sa podrobne zaoberá touto otázkou. Dochádza k uzáveru, že Vladimír prijal kresťanstvo nie na základe vyššie spomenutých posolstiev, ani na nátlak byzantských vladárov, ani z politickej vypočítavosti, ale z vlastného poznania pravdy a z vlastného rozhodnutia. Jeho záver je, že sa dal pokrstiť v Kyjeve alebo v prímestskej osade Vasiljev nad Dneprom, a to bud' roku 987 alebo, ako sa dnes pokladá za pravdepodobnejšie, roku 988. Až potom ako kresťan podnikol vojenskú výpravu na pomoc spomenutým gréckym vladárom. Už prv, ako ju podnikol, sa s nimi dohovoril, že mu dajú svoju sestru Annu za manželku. Keď však po zaistení víťazstva otáľali, Vladimír dobyl mesto Korsun, a tak ich prinútil, aby mu konečne dali Annu za manželku.

Po návrate zo spomenutej výpravy Vladimír vystupoval v Kyjeve už ako kresťan. Vydal rozkaz, aby sa pohanské modly rozbili alebo spálili, a začal stavať chrámy, z ktorých najvýznamnejší je chrám Presvätej Bohorodice zvaný "Desjatinnaja cerkov". Ďalej svojim bojarom a všetkému ľudu prikázal, aby sa dali pokrstiť. To sa uskutočnilo tak, že ľud v húfoch schádzal do rieky Dnepr a tam ho duchovenstvo krstilo. A tak sa Vladimírova pohanská dŕžava o krátky čas stala kresťanskou. On sám po prijatí kresťanstva veľmi zmenil svoj život, takže bol príkladom celému ľudu.

Vladimír zomrel v Kyjeve 15. júla 1015, ale pochovali ho v Novgorode. Roku 1888, na 900. výročie krstu Kyjevskej Rusi, bol na jeho počesť vystavaný v Kyjeve veľkolepý chrám-pamätník. Za zásluhy o pokrstenie Kyjevskej Rusi dostal Vladimír od tamojšej cirkvi čestné prímenie "Apoštolom rovný".