Sestra Zdenka sa narodila okolo polnoci medzi 24. a 25. decembrom 1916 v Krivej na Orave. V rokoch 1922 - 1930 navštevovala Cecília 8-ročnú ľudovú školu v Krivej. Otec Pavol Scheling bol roľníkom a matka Zuzana, rod. Pániková, sa venovala v domácnosti starostlivosti o jedenásť detí. Zdenka sa narodila ako desiata v poradí. Bola pokrstená 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali Cecílii a svojím deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci. Medzi spolužiakmi Cecília bola obľúbená, bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. Cecília si skoro uvedomila, že Pán Boh ju pozýva, aby sa mu zasvätila v duchovnom povolaní. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania.
Svoje zasvätenie Pánu Bohu sa rozhodla urobiť v Kongregácií milosrdných sestier Svätého kríža ako kandidátka. Očarená láskou a obetavosťou Milosrdných sestier svätého Kríža ako pätnásťročná odchádza do kláštora, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí.
Po absolvovaní zdravotnej školy a po predpísanej rehoľnej formácií sa Pánu Bohu natrvalo zasvätila 28. januára 1943, doživotnými rehoľnými večnými sľubmi s novým menom sestra Zdenka.
Sestra Zdenka Schelingová pracovala od 1942 - 29. 2. 1952 v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici najprv ako ošetrovateľka a neskoršie až do svojho zatknutia ako laborantka na röntgenologickom oddelení u prof. Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, konala s radostným duchom, príkladnou obetavosťou a hrejivou láskou. Pre mnohých bola "vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky".
Po politickej zmene v bývalom Československu komunistická strana začala predovšetkým od roku 1950 otvorené prenasledovanie Katolíckej cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. V tomto období všeobecného strachu sa sestra Zdenka rozhodla radšej prijať utrpenie ako zradiť vlastné svedomie a slovo dané Kristovi a jeho Cirkvi.
Rehoľná sestra Zdenka sa vo februári 1952 podieľala na príprave úteku najprv jedného nespravodlivo väzneného kňaza, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu v Bratislave. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: "Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!"
Tiež sa podieľala na úteku šiestich nespravodlivo väznených katolíckych kňazov z väzenia v Bratislave. Riskovala, aby ich zachránila pred veľkým utrpením a nebezpečenstvom smrti. Podarilo sa jej to tak, že "strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Motívom jej činu boli slová dozorcu, že kňaza spolu s ostatnými odvezú do Ruska a tam ich popravia." Útek kňaza z nemocnice bol úspešný, ale útek kňazov z väzenia sa nevydaril, ba ukázalo sa, že išlo o pascu, ktorú zlomyseľne pripravila vtedajšia Štátna tajná bezpečnosť na zlikvidovanie sestry Zdenky. Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. mája 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. apríla 2003 v 90-tom roku života a 63-tom roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú.
Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schelingová spolu so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. februára 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť. Následne bola sestra Zdenka ráno 29. februára 1952 zatknutá. Uväznili ju v Justičnom paláci v Bratislave a tam podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola 17. júna 1952 odsúdená za údajnú velezradu na dvanásť rokov straty slobody a desať rokov straty občianskych práv. Všetkým bolo jasné, že pravou príčinou jej odsúdenia bola viera a nenávisť voči viere zo strany komunistickej ideológie. Nespravodlivý trest si odpykávala postupne vo väzniciach v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne a v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Wildeovou - Kordovou, ktorej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Svedectvo pani Heleny Wildeovej - Kordovej, ktorá v tomto čase žije vo Veľkej Británii, sa stalo známym až po 40-tich rokoch, po jej príchode na Slovensko 27. septembra 1994.
Sestra Zdenka od zatknutia do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou aj zomrieť pre Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: "Odpustenie je najväčšia vec v živote".
Už v prvých mesiacoch väzenia sa u nej prejavili vážne zdravotné problémy, ktoré sa postupom času ešte zhoršovali. Keď bolo takmer isté, že jej pre vážny zdravotný stav (mala zhubný nádor v pravom prsníku) ostáva iba niekoľko týždňov života a aby nezomrela vo väzení, prepustili ju 16. apríla 1955 z väzenia. A aby nezomrela vo väzení, Sestra Zdenka vysilená väzením a ťažkou chorobou prežívala posledné obdobie svojho pozemského života v nemocnici v Trnave na onkologickom oddelení, kde aj nakoniec 31. júla 1955 zomrela na následky mučenia. Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenka Schelingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dala obetou svojho života najvyššie svedectvo lásky. Pohreb sa konal 2. augusta 1955 na starom cintoríne v Trnave, kde boli jej telesné pozostatky uložené. Hneď po jej smrti Boží ľud považoval sestru Zdenku za mučenicu viery. 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave, za predsedníctva JUDr. Júliusa Matečného, oslobodil sestru Zdenku - Cecíliu Schelingovú od žaloby pre trestný čin velezrady. 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu sestry Zdenky. V roku 1979 sa rušil Starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. 5. októbra 1979 bola sestra Zdenka exhumovaná spolu s desiatimi sestrami Svätého kríža a 16. októbra prevezená na cintorín do Podunajských Biskupíc.
Dnes je telo Božej služobnice sestry Zdenky pochované v Podunajských Biskupiciach. Sestra Zdenka zavŕšila svoju pozemskú púť za Kristom vo vedomí, že "nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15, 13).
18. septembra 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia Sr. Zdenky. 16. júna 2003 bola druhá exhumácia pozostatkov Sr. Zdenky. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. 14. septembra 2003 na sviatok Povýšenia Svätého kríža dostalo Slovensko prvú blahoslavenú - rehoľnú sestru z Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža.
V Dolnom Ohaji stojí kaplnka zasvätená bl. Zdenke Schelingovej. Jej ostatky sú na Slovensku uložené na 34 miestach. V Krivej v kostole sv. Jozefa je socha sestry Zdenky v nadživotnej veľkosti spolu s jej relikviami.
V katolíckom kalendári si ju pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa slávi aj povinná spomienka na sv. Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime (nepovinne) spomienku na bl. Zdenku Schelingovú o deň skôr, t.j. 30. júla.