Svätý Bonifác, pôvodným menom Winfrid, sa pokladá za apoštola Germánov a osobitne Nemecka. Nie azda preto, že by prvý hlásal evanjelium germánskym kmeňom. Pred ním pôsobili medzi Alemanmi (dnešné Švajčiarsko a juž. Nemecko) a Bavormi írski misionári a dosiahli pekné miestne úspechy. Sv. Bonifác však zachytil svojím pôsobením oveľa väčšie germánske územie ako ktokoľvek predtým, trvalo tam udomácnil kresťanstvo a dal germánskej cirkvi pevnú organizáciu.

Bonifác-Winfrid sa narodil niekedy okolo roku 673 v anglosaskom kráľovstve Wessex (terajšie južné Anglicko). Vzdelanie a výchovu dostal v benediktínskych kláštoroch Exeter a Nursling. Po dosiahnutí potrebného vzdelania a veku Wmfrid vstúpil do benediktínskej rehole a stal sa kňazom. Istý čas bol riaditeľom nurslinskej kláštornej školy. Pre školské potreby zostavil gramatiku a príručku básnictva.

Vo Winfridovom živote sa silne prejavovali tri charakteristické vlastnosti vtedajších anglosaských benediktínov: láska k písomníctvu, láska k misionárskej práci a láska k rímskemu stolcu sv. Petra. Lásku k literatúre mohol prakticky uplatniť pri vyučovaní v kláštornej škole. No pritom ho stále sprevádzala horúca túžba hlásať evanjelium v službe rímskej cirkvi. Táto túžba sa mu splnila, keď mal už vyše 40 rokov.

Roku 716 odcestoval Wmfrid s troma spoločníkmi na európsku pevninu, aby tam šíril evanjelium medzi pohanskými Frízmi. Bol to germánsky kmeň na území dnešného Holandska a severozápadného Nemecka. Frízovia sa vtedy búrili proti vládnúcim Frankom, takže misionárske účinkovanie nebolo možné. Winfrid sa vrátil do nurslinského kláštora, kde ho mnísi zvolili za opáta. No on sa zriekol tejto hodnosti a odišiel do Ríma, kde sa dal k dispozícii pápežovi. Pápež Gregor II. ho 15. mája 619 poveril hlásaním evanjelia medzi Germánmi. Pri tejto príležitosti mu dal meno mučeníka sv. Bonifáca, ktorého sviatok sa slávil deň predtým. Odvtedy apoštol Germánov používal iba toto meno.

Bonifác sa vybral najprv do Durínska a potom do Frízska, kde tentoraz pôsobil pomerne úspešne aj so svojím spolurodákom Wilibrordom, ktorý sa pokladá za apoštola Frízov. Pápež odvolal Bonifáca z frízskej misie a určil mu za pôsobisko Hessensko na strednom Porýní. Bonifác videl, že na to, aby mohol účelne a systematicky pracovať na tomto veľkom apoštolskom poli, potrebuje biskupskú hodnosť a spoluprácu alebo aspoň porozumenie zo strany vládnúcich kruhov. Predložil svoje náhľady pápežovi a ten ho pozval do Ríma, kde ho roku 722 vysvätili za biskupa pre germánske kraje, ktoré sa rozprestierali v oblasti terajšieho Nemecka. Okrem toho mu dal odporúčajúce listy pre franského majordóma (kráľovského správcu, ktorý však vládol namiesto slabého kráľa) Karola Martela a pre durínske a saské kniežatá.

Bonifác začal rozsiahlu misijnú činnosť, pri ktorej mu pomáhali anglosaskí kňazi, mnísi a mníšky, čo prišli na jeho pozvanie z Anglicka. S ich pomocou založil viaceré kláštory, ktoré sa stali, podobne ako na iných miestach, baštami kresťanstva. Pápež Gregor III., ktorý medzitým nastúpil na apoštolský stolec v Ríme, vymenoval roku 732 Bonifáca za arcibiskupa s právomocou svätiť nových biskupov. Roku 738 sa vybral Bonifác ešte raz do Ríma, kde ho pápež vymenoval za svojho legáta pre celú oblasť terajšieho Nemecka a Francúzska.

Táto vysoká funkcia poskytovala Bonifácovi veľké možnosti, ale zároveň bola spojená s ťažkou úlohou reformovať franské duchovenstvo a vybudovať cirkevnú organizáciu v Bavorsku, Hessensku a Durínsku.

Oboje bolo veľmi potrebné, lebo miestni feudáli svojvoľne zasahovali do cirkevných vecí na svojom území a do cirkevných funkcií dosadzovali svojich ľudí. Tak sa veľmi oslabilo spojenie franskej cirkvi s Rímom a veľká časť duchovenstva nebola ani vzdelaním, ani spôsobom života na výške svojho povolania. Bonifác jasne videl tieto nedostatky a chcel ich odstrániť. No na to potreboval pomoc vtedajšieho franského vladára Karola Martela. Ten sa od počiatku správal žičlivo k Bonifácovej misii a svojím ochranným sprievodným listom prispel k jej úspechu. Napriek tomu pre reformu duchovenstva a pre vybudovanie pevnej cirkevnej organizácie spojenej s Rímom nemal porozumenie.

Situácia sa zmenila až po jeho smrti roku 741, keď prevzali vládu jeho synovia Karolman a Pipin Krátky. V rokoch 743-44 zvolali cirkevné synody, ktoré pod Bonifácovým vedením vypracovali účinný program cirkevnej obnovy vo Franskej ríši. Medzi závermi synod bolo aj rozhodnutie, že Kolín na Rýnom bude cirkevnou metropolou východných germánskych krajín a že Bonifác bude prvým metropolitom. To sa však pre odpor východofranskej šľachty a duchovenstva neuskutočnilo. Vtedy prevzal Bonifác ako misijný arcibiskup mohučské biskupstvo, a tak sa Mohuč stal prvou nemeckou metropolou.

Dôležitou udalosťou bolo založenie kláštora vo Fulde roku 744. Fuldský kláštor v strede germánskeho územia sa veľmi zaslúžil o upevnenie a pokračovanie Bonifácovej misie.

Veľký význam pre usporiadanie a ďalší vývoj cirkevných pomerov malo zriadenie pevnej cirkevnej organizácie. Bonifác spresnil hranice niektorých starých biskupstiev a založil viaceré nové, predovšetkým v Bavorsku, Hessensku a Durínsku. Tým sa stal v plnom zmysle slova zakladateľom a organizátorom nemeckej cirkvi.

Roku 747 sa panovník východofranskej ríše Karolman vzdal vlády v prospech svojho brata Pipina, ktorý vládol na západe a na juhu. Pipin sa ako panovník celej Franskej ríše z ohľadu na niektorých veľmožov začal správať k Bonifácovi zdržanlivejšie ako predtým. V dôležitých cirkevných otázkach sa obracal priamo na Rím a to bol aj jeden z hlavných Bonifácových cieľov: zblížiť mocnú Franskú ríšu s Rímom.

Bonifác sa zaslúžil aj o to, že pápež Zachariáš priznal roku 751 Pipinovi kráľovský titul. Pipin mal predtým, podobne ako jeho otec Karol Martel, iba titul majordóma. Niektorí historici zastávajú názor, že Bonifác ako pápežský legát Pipina aj korunoval.

To však už tlačila na plecia neúnavného apoštola osemdesiatka a Bonifác cítil, že jeho životná sila sa stráca. Vedenie mohučského arcibiskupstva odovzdal svojmu vernému žiakovi Lullovi. No v starom srdci ešte horelo dávne misionárske nadšenie a viedlo ho do ťažkej frízskej misie, kde kedysi začínal. Tentoraz násilne ukončili jeho účinkovanie ľudia, ktorým prinášal evanjelium. Dňa 5. júna 754 (755?) ho pri meste Dokkume prepadla skupina fanatických pohanov, práve keď pripravoval na birmovanie nových veriacich. Útočníci zabili starého arcibiskupa aj s 52 spoločníkmi.

Kresťania dopravili Bonifácovo telo do Utrechtu (v dnešnom Holandsku), kde ho pochovali v tamojšej katedrále. No konečným miestom jeho odpočinku sa stal pamätný fuldský kláštor, ktorý takto možno považovať za akýsi stredobod katolíckeho Nemecka. Pri hrobe sv. Bonifáca vo Fulde sa doteraz stretajú pri vážnych príležitostiach nemeckí biskupi, aby aj takto ukázali, že sú pokračovateľmi diela veľkého apoštola Nemecka.