Svätý Cyril Alexandrijský patrí nepochybne medzi veľké osobnosti východnej i všeobecnej Cirkvi. No jeho prudká, výbušná povaha ho niekedy viedla k takým krokom, ktoré mu oprávnene vyčítali jeho súčasníci i neskorší kritici.

Nevieme, kedy sa sv. Cyril Alexandrijský narodil. Predpokladá sa, že to bolo okolo roku 370. Bol žiakom svojho strýka, alexandrijského biskupa Teofila, po ktorom zdedil okrem iného bojovnú vášnivosť vo vieroučných sporoch.

Za životné povolanie si Cyril zvolil duchovný stav. Najprv bol mníchom. Roku 403 už ako kňaz sprevádzal svojho strýka Teofila na tzv. "synodu pri dube", ktorá neprávom odsúdila sv. Jána Zlatoústeho do vyhnanstva. Roku 412 nastúpil po svojom strýkovi na biskupský a patriarchálny stolec v egyptskej metropole Alexandrii.

Bolo to obdobie veľkých teologických debát, ktoré vyvolávali vážne vnútorné napätie zvlášť vo východnej Cirkvi. Okrem toho zasahovali rušivo do života rozličné sekty, ba i Židia, ktorí z času na čas prejavovali navonok svoje tradičné nepriateľstvo voči kresťanom. Cyril sa s mladistvou rozhodnosťou usiloval zvládnuť všetky tieto problémy. No jeho rozhodnosť zachádzala priďaleko, keď' dal zatvoriť kostoly bludárskej sekte novaciánov a keď sa zasadil o vyhnanie Židov z Alexandrie. Jeho energické počínanie azda posmelilo niektorých revolučne naladených mníchov a ich prívržencov, že sa roku 415 dopustili poľutovaniahodných krvavých výtržností.

Cyrilovo účinkovanie na alexandrijskom patriarchálnom stolci nemalo však iba tiene, ale aj veľké svetlá, ktoré uznávali tak miestni duchovní a veriaci, ako aj iné cirkvi. Cyril bol horlivý - azda až prihorlivý - duchovný pastier a veľký teológ, ktorý v mnohých kázňach a spisoch vysvetľoval tajomstvá kresťanskej viery. Najviac sa zaoberal tajomstvami Najsvätejšej Trojice a Vtelenia. Vychádzal zo Svätého písma a opieral sa o náuku niektorých cirkevných otcov (Ireneja, Atanáza), ktorú rozvíjal a obohacoval novými teologickými pohľadmi. Veľmi jasne a dôsledne bránil najmä reálne (nielen morálne) spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista.

Práve posledná spomenutá otázka bola predmetom Cyrilovho ostrého sporu s carihradským patriarchom Nestoriom. Nestorios začal roku 429 verejne vystupovať proti názvu Bohorodička (po grécky Theotokos), ktorým sa označovala Panna Mária vo východnej Cirkvi. Nestorios dôvodil, že Panna Mária bola iba matkou Krista ako človeka, preto ju možno nazývať iba Kristovou rodičkou (gréc. Christotokos). Keď sa Cyril o tom dozvedel, napísal viaceré listy (Nestoriovi, biskupom a egyptským mníchom), v ktorých rozhodne odmietal Nestoriovu náuku. Vysvetľoval, že v Ježišovi Kristovi je božská prirodzenosť reálne a neodlučiteľne spojená s ľudskou. Panna Mária je matkou nielen Kristovho človečenstva, ale celej nerozdielnej osoby vteleného Božieho Syna, a preto sa právom môže nazývať Bohorodičkou.

Nestorios nechcel za nijakú cenu ustúpiť a chcel umlčať Cyrila ohováraním na cisárskom dvore. Vtedy neohrozený alexandrijský patriarcha napísal apologetické listy priamo cisárovi Teodosiovi II. a "kráľovnám" - cisárovej manželke a jeho trom sestrám. Okrem toho sa obrátil na pápeža Celestína, aby rozhodol v tomto vážnom spore. Na pápeža sa obrátil aj Nestorios. Celestín zvolal roku 430 do Ríma synodu, ktorá uznala pravovernosť Cyrilovej náuky a vyzvala Nestoria, aby do 10 dní odvolal svoje bludné náhľady v náuke o Kristovom vtelení. Synoda poverila Cyrila, aby sa postaral o uplatnenie jej rozhodnutí.

Alexandrijský arcipastier sa dal do uskutočňovania tejto úlohy so zvyčajnou búrlivou horlivosťou. Zvolal synodu egyptských biskupov, na ktorej dosiahol schválenie dvanástich anatém (odsudzujúcich výrokov) proti Nestoriovi. Ten sa postavil proti anatémam s prudkosťou svojho nezmieriteľného charakteru. Jeho náhľady podporovali viacerí antiochijskí (sýrski) teológovia. Na konečné vyriešenie sporu zvolal cisár Teodosios roku 431 koncil do Efezu. Cyril prišiel do Efezu s viacerými biskupmi svojho patriarchátu. Keď sa oneskorovali pápežskí legáti a skupina biskupov z antiochijského patriarchátu, Cyril sa rozhodol nečakať na nich a začal koncilové zasadania. Prítomní konciloví otcovia odsúdili Nestoria a vyhlásili, že Panne Márii oprávnene patrí titul Bohorodička. Toto koncilové vyhlásenie prijal s nadšením aj veriaci ľud. Konečne prišli aj pápežskí legáti a schválili snemové rozhodnutia.

To isté však nechcelo urobiť 43 biskupov, vedených antiochijským patriarchom Jánom. Antiochijci chceli byť vo vieroučnom spore neutrálni, ale prakticky nadŕžali Nestoriovi. Na Efezský koncil prišli s dosť veľkým oneskorením. Urobili si osobitné zasadanie, na ktorom odsúdili Cyrila a efezského biskupa Memnona. Ba na ich podnet cisárski drábi uvrhli Cyrila Alexandrijského do väzenia. Cisár sa však napokon priklonil k rozhodnutiam koncilu, Cyrila prepustil z väzenia a Nestoria zosadil z carihradského biskupského stolca. No napätie medzi Cyrilom Alexandrijským a antiochijským patriarchom Jánom trvalo ešte dva roky. Napokon obidve stránky ustúpili zo svojich krajných stanovísk a dosiahli zmierenie roku 433.

Posledné roky svojho života venoval Cyril pastoračnej práci a teologickej spisbe. Usiloval sa najmä dôkladnejšie vysvetliť svoje teologické pojmy, aby predišiel d'alším nedorozumeniam. Zomrel roku 444.

Sv. Cyril Alexandrijský vynikol predovšetkým ako teológ. Napísal veľa spisov, ktoré možno rozdeliť do piatich skupín: Výklady svätého písma, vieroučno-polemické diela, obrana kresťanov proti ohováraniu cisára Juliána Odpadlíka, kázne a listy. Teologicky najvýznamnejšie sú vieroučno-polemické diela a kázne, v ktorých sv. Cyril prispel k prehĺbeniu kresťanskej náuky o Najsvätejšej Trojici a osobitne o tajomstve Vtelenia.