Starozákonný prorok Elizej nepatrí medzi štyroch veľkých a dvanástich malých prorokov, ktorí zanechali prorocké spisy zachytené v Biblii. Predstavuje však so svojím učiteľom Eliášom veľmi silné prorocké osobnosti, ktoré boli späté s pohnutými dejinami Izraela. Jeho osudy a skutky sú zachytené v Prvej (podľa staršieho rátania v Tretej) knihe kráľov od 19,16 po 2 Kr 13,20.

Elizej (lat. Elisaeus, hebr. Elíša) pochádzal zo severovýchodnej Palestíny, z galilejsko-samarijského pohraničia. Jeho otec Safat bol bohatý držiteľ pôdy. Keď prorok Eliáš povolal Elizeja do prorockej služby, ten práve oral na otcovej roli. "Dvanásť záprahov volov mal pred sebou, on bol pri dvanástom". Keď naňho Eliáš hodil svoj plášť ako znak povolania, Elizej si vyžiadal iba dovolenie rozlúčiť sa s rodičmi. Na znak toho, že definitívne končí s minulým spôsobom života, zabil voly, na ktorých oral, uvaril či upiekol ich mäso a pohostil tých, čo s ním pracovali. Bola to veľmi nezvyčajná rozlúčka: rozhodná, ale pritom ohľaduplná voči tým, ku ktorým ho dovtedy viazali rodinné a spoločenské putá.

Za istý čas bol Eliášovým sluhom a spoločníkom. Ale keď "Eliáš vystúpil vo víchrici do neba" (2 Kr 2, 11), Elizej zdedil jeho plášť i jeho prorocké poslanie. Bol predovšetkým "Boží muž". V Božom mene ohlasoval a často zázračne sprostredkoval Božiu spravodlivosť: záchranu i záhubu, odmenu i trest. Izraelské dejiny toho obdobia sú plné násilia a boja vyznavačov jedného Boha so ctiteľmi pohanských modiel, nepriateľov Izraela s vyvoleným národom. Prorok stojí jednoznačne na strane a v službe vyvoleného národa, ale keď sa Izraeliti zaťato stavajú proti Bohu, neváha ich odsúdiť a prorokovať proti nim.

Elizej však nebol iba bezcitný vykonávateľ spravodlivosti. V biblickom rozprávaní nachádzame aj state, ktoré prezrádzajú hrejivú ľudskosť, prejavy vďačnosti a milosrdenstva. Vidíme ich v jeho vzťahu k sunamitskej hostiteľke (2 Kr 4,8-37; 8,1-6), v pomoci zadĺženej žene (2 Kr 4,1-7), vo veľkodušnosti voči Aramejcom, ktorí ho prišli zajať (2 Kr 6,1-23).

Nechcel nič prijať za dobrodenia, ktoré konal v Božom mene. Tak odmietol bohaté dary sýrskeho vojvodcu Námana. A zase naopak, tvrdo potrestal malomocenstvom svojho sluhu, ktorý si v prorokovom mene vypýtal od Sýrčana peniaze. (2 Kr 5,1-27)

Prorok Elizej zomrel v čase panovania izraelského kráľa Joasa, Joachazovho syna, niekedy okolo r. 790 pr. Kr. Starozákonná Kniha Sirachovho syna (po latinsky nazývaná aj Ecclesiasticus) hovorí o prorokovi Elizejovi (Sir 48,13-15):