Plné meno tohto svätca bolo Gregor Ján Gašpar (tal. Gregorio Giovanni Gaspare) Barbarigo.

Narodil sa v Benátkach 16. septembra 1625 v zámožnej rodine ako najstarší zo štyroch detí. Keď mal šesť rokov, zomrela mu matka. Ďalej ho vychovával múdry a nábožný otec, ktorý ostal jeho pomocníkom a dôverníkom po celý život.

Otec chcel chlapca čo najlepšie pripraviť do života a ten zas prejavoval široký okruh záujmov. Na vyučovanie latinského a gréckeho jazyka ako aj hudby a šermu mal domácich učiteľov, kým filozofiu a matematiku ho učil sám otec. Gregor patril medzi prvých členov Benátskej akadémie, ktorú založili okolo r. 1643 na prípravu "dobrých kapitánov na zemi i na mori".

V auguste 1643 odcestoval aj s bratancom Pietrom Duodom do Münsteru (v Nemecku) ako tajomník Alvisa Contariniho, benátskeho vyslanca na vestfálskom mierovom kongrese.

Mladý Gregor bol nábožný ako jeho otec, ale nemal v úmysle byť kňazom. Podobne ako jeho otec aj on sa denne modlieval akýsi skrátený breviár - "Malé hodinky Panny Márie". Pri takejto modlitbe ho raz videl a obdivoval v kolínskom dóme pápežský nuncius Fabio Chigi (č. Kidži). Z obdivu vzniklo dlhodobé priateľstvo, ktoré malo rozhodujúci vplyv na Gregorov ďalší život. Nuncius sa stal jeho duchovným vodcom; uviedol ho do asketiky sv. Františka Saleského a povzbudil ho k dôkladnejšiemu štúdiu latinčiny, cirkevných dejín a k štúdiu teológie. Mladý muž k tomu pripojil ešte svoje obľúbené predmety: matematiku, astronómiu, zemepis a kartografiu.

Popritom všetkom si stačil plniť aj povinnosti sekretára benátskeho vyslanca. Ba vedel si nájsť čas aj na študijno-kultúrne cesty do Haagu, Hamburgu, Kodane, Amsterdamu. Ako spolupracovník vyslanca Contariniho sa oboznámil so svetom diplomacie a politiky. Tieto nezvyčajne široké záujmy vedel zvládnuť vďaka mimoriadnym rozumovým schopnostiam a húževnatej cholerickej povahe.

Gregor Barbarigo sa vrátil z Nemecka r. 1648. Pokračoval v službách Benátskej republiky, ale pritom pokračoval aj v písomnom styku s nunciom Chigim. Keď sa tento stal kardinálom, Gregor ho v zime r. 1653 navštívil v Ríme a radil sa s ním o svojej budúcnosti. Kardinál mu odporúčal dosiahnuť doktorát z práva a potom znovu prísť do Ríma.

Gregor šiel do Padovy, kde sa dva roky venoval intenzívnemu štúdiu práva. Okrem toho navštevoval na padovskej univerzite prednášky z lekárskej anatómie, z matematiky, gréčtiny, latinčiny a teológie. Konečne na jar 1655 sa rozhodol pre kňazstvo. Dňa 5. apríla prijal nižšie svätenia od benátskeho patriarchu Gianfrancesca Morosiniho. V septembri toho istého roku dosiahol doktorát práva a 21. decembra ho benátsky patriarcha vysvätil za kňaza. Mal vtedy už 30 rokov.

Dva mesiace po kňazskej vysviacke sa vybral do Ríma, ako bol sľúbil kardinálovi Chigimu, ktorý sa medzitým (v apr. 1655) stal pápežom s menom Alexander VII. V Ríme sa Gregor Barbarigo stal úradníkom rímskej kúrie a pápežským prelátom. Okrem úradných povinností sa venoval doplňovaniu vedomostí. Študoval matematiku, cirkevné dejiny, latinčinu, gréčtinu a teológiu.

V lete 1656 vypukol v Ríme mor. Preláta Barbariga poverili starosťou o zdravotnú situáciu v chudobnom Zátiberí (Trastevere). Jeho úlohou bolo dozerať na to, aby patriční zriadenci odvážali mŕtvych a izolovali chorých. Okrem toho poskytoval hmotnú pomoc tým, ktorí nevychádzali z domov zo strachu pred nákazou.

Niekedy v máji alebo v júni 1657 ho pápež vymenoval za biskupa diecézy Bergamo v severnom Taliansku. Pó duchovných cvičeniach, ktoré si vykonal u rímskych jezuitov, prijal biskupskú vysviacku 29. júla toho istého roku. Svoje veci v Ríme predal, aby ich nemusel sťahovať. Pred nastúpením do biskupskej služby v Bergame šiel najprv do rodných Benátok. Tam ho však tuhá zima a karanténa zadržala dlhšie, ako rátal. Do Bergama prišiel až v marci 1658.

Stav diecézy ho nepotešil. Nedostatky videl najmä medzi duchovenstvom. Preto mu venoval najviac pozornosti. Požiadal všetkých kňazov, aby sa medzi 13. májom a 20. septembrom 1658 dali preskúšať zo spôsobilosti na spovedanie. Skúšal on a generálny vikár. Kňazi si mohli vybrať jedného alebo druhého. Kto neprešiel úspešne skúškou alebo na ňu neprišiel, nesmel spovedať. Zväčšil počet dekanátov a nariadil konať každý mesiac kňazské rekolekcie. Pre kňazov zaviedol duchovné cvičenia a pre ostatných veriacich ľudové misie. Zreorganizoval kňazský seminár. Chcel, aby do duchovnej služby prichádzali dobre pripravení mladí duchovní pastieri. Celkove mu bol vzorom sv. Karol Boromejský, takže sa hovorilo, že v Miláne majú mŕtveho sv. Karola (zomr. 1584), kým v Bergame je živý.

Patričnú starostlivosť venoval aj jednotlivým farnostiam. V priebehu dvoch rokov vykonal vizitáciu všetkých 279 farností diecézy.

V apríli 1660 pápež Alexander VII. vymenoval biskupa Gregora Barbariga za kardinála. Nový kardinál zvolal na začiatok septembra diecéznu synodu. Nevydal na nej nové rozhodnutia, ale poukázal na dobré smernice starých synod, na ktoré sa zabudlo a ktoré treba uviesť do života.

Začiatkom r. 1663 pápež povolal kardinála Barbariga do Ríma. Chcel ho mať pri sebe ako osobného poradcu a ako odborníka pri riešení ťažkých prípadov na cirkevnom súde. Diecézu mohol spravovať len prostredníctvom listov, ktoré posielal generálnemu vikárovi. V januári 1664 sa mu podarilo od pápeža dostať dovolenie vrátiť sa do Bergama.

No nezdržal sa tam dlho. V marci 1664 ho pápež preložil na uprázdnený dôležitý biskupský stolec v Padove. Prišiel ta v júni. Ale už predtým písomne požiadal arcikňaza katedrálnej kapituly, aby v jeho mene prevzal vedenie katedrály. Chcel takto prejaviť kapitule dôveru. Ale arcikňaz po dohode s kanonikmi zneužil túto dôveru tým, že v kardinálovom mene prisahal, že "bude zachovávať a dbať o zachovávanie zákonov a štatútov najdôstojnejšej kapituly a zvykov tejto cirkvi". Kanonici jednoducho nechceli, aby sa dotýkal ich vychodených chodníčkov. Kardinál si ľahko predstavil, aké ťažkosti ho čakajú.

V slávnostnej nástupnej homílii povzbudzoval veriacich, aby sa nebáli obracať sa naňho, keď potrebujú pomoc. To ho neobťažuje. Avšak keď vidí, ako sa duše rútia do pekla, lebo nechcú použiť spasiteľné prostriedky, ktoré im ponúka, keď vidí hriešne príležitosti a pohoršenia, ktorým nemôže zabrániť, to sú jeho žiale, trápenia a slzy.

Duchovnú obnovu kňazov a veriach, ktorú mohol v Bergame iba začať, sa usiloval naplno rozvinúť počas svojho 33-ročného pôsobenia v Padove. Šesťkrát musel cestovať do Ríma na voľbu nového pápeža. Okrem toho si ho pápež Inocent XI. ponechal tri a pol roka v Ríme (od júla 1676 do februára 1680). Vymenoval ho za vizitátora mužských a ženských kláštorov, za člena rímskych kongregácií koncilu, šírenia viery a iných. Okrem toho navštevoval chorých a vyučoval katechizmus. Pobyt v Ríme využil aj na to, aby urovnal dlhoročné spory s kanonikmi a aby obnovil diplomatické styky medzi Sv. stolicou a Benátkami.

Po návrate z Ríma s novou energiou a s novými skúsenosťami pokračoval v obnove svojho biskupstva. Pomerne vera pozornosti venoval výchove nových kňazov. Namiesto malého starého seminára, kde našiel dvanásť bohoslovcov, vybudoval nový pre 200 kandidátov kňazstva. Seminárske pravidlá prevzal od sv. Karola Boromejského, kým spôsob vyučovania zase od jezuitskej rehole.

Keďže od r. 1663 bol protektorom Ilýrov v Dalmácii a Albánii, prijal výzvu, aby vo svojom seminári pripravoval misionárov pre Blízky a Stredný východ. Preto r. 1678 zaviedol vyučovanie gréčtiny a zatým aj iných východných jazykov. Dal vytlačiť príručky v gréčtine a arabčine. Rok po jeho smrti (1698) vyšiel zo seminárskej tlačiarne po arabsky dokonca celý Korán.

Je ťažké v krátkosti opísať jeho neuveriteľne bohatú činnosť. Po ľudsky hodnotené mohol byť spokojný. A predsa, keď sa mu v polovici júna 1697 v plnom pracovnom nasadení zlomili sily a cítil, že sú už pri konci, pochytila ho úzkosť z účtovania pred večným Sudcom. Azda bol priveľmi naučený spoliehať sa na svoje sily a teraz cítil ťarchu zodpovednosti za všetko, čo sa nepodarilo v jeho živote alebo v živote jeho kňazov a vetriacich. Preto ho jeho dôverník povzbudzoval, aby sa odpútal od svojej vôle a odovzdal sa do Božej vôle a do Božieho milosrdenstva. Recitoval s ním ďakovnú modlitbu "Teba, Bože, chválime", pričom zvlášť zdôraznil slová "V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený na veky!"

Kardinál Gregor Ján Gašpar Barbarigo zomrel 18. júna 1697 vo veku 72 rokov. Pochovali ho v biskupskej krypte v Padove. Pápež Klement XIII. ho v júli 1761 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Ján XXIII. v máji 1960 za svätého. Jeho sviatok stanovil na 17. júna.