Bl. Ján Dominici (tal. Giovanni Dominici) patrí medzi veľké osobnosti dominikánskej rehole i Cirkvi ku koncu stredoveku.

Pochádzal z Florencie, kde sa narodil na konci r. 1355 alebo začiatkom 1356. Jeho otec Domenico Banchino (al. Bianchini) obchodoval s hodvábom. Ale zomrel prv, ako by videl svojho syna Jána. Ten sa totiž narodil sotva 20-ročnej Paole Zorzi až po manželovej nečakanej smrti.

Mladá matka príkladne kresťansky vychovávala svojho syna. Ale keď chcel ako 14-ročný vstúpiť do dominikánskej rehole, nepustila ho. Namiesto toho ho poslala k príbuzným do Benátok. Keď sa ako 17-ročný vrátil do Florencie, už nevravel nič matke, ale priamo sa hlásil v dominikánskom kláštore Panny Márie. Tam ho sprvoti nechceli prijať, lebo mal akúsi rečovú chybu, azda sa zajakával. A to je v kazateľskej reholi vážna prekážka. Ale napokon ho predsa prijali. Po noviciáte študoval vo Florencii, potom v Pise a napokon v Paríži. Vo Florencii a Pise sa viackrát stretol so sv. Katarínou Sienskou, ktorá naňho urobila veľký dojem. Keď sa po návrate z Paríža modlil v Siene pred obrazom tejto obdivuhodnej svätice, dosiahol uzdravenie zo svojej rečovej chyby.

V lete 1381 bol už podpriorom florentského kláštora Panny Márie a v r. 1385-1387 priorom, predstaveným. V apríli r. 1388 ho generálny predstavený rehole vymenoval za lektora v kláštore sv. Jána a Pavla v Benátkach a v máji toho istého roku ho ustanovil za svojho zástupcu v tom istom kláštore.

Vtedajší generálny predstavený dominikánov bl. Rajmund z Capuy sa usiloval uskutočniť reformu rehole, ktorú veľmi odporúčala sv. Katarína Sienská. A v Jánovi našiel oddaného spolupracovníka. Preto ho postupne menoval vikárom alebo predstaveným viacerých kláštorov, až ho napokon v r. 1393 vymenoval svojím vikárom nad všetkými reformovanými kláštormi v Taliansku. V Benátkach reformoval aj bývalý benediktínsky kláštor, ktorý dostali dominikánske sestry. Dňa 29. júna 1394 začal tento kláštor činnosť s 27 rehoľníčkami, medzi ktorými bola aj Sestra Paola Zorzi. Pravdepodobne to bola Jánova matka, ktorá žila v tom kláštore 22 rokov.

V októbri 1399 zomrel generálny predstavený Rajmund z Capuy. O mesiac neskôr pápež Bonifác IX. vydal bulu, ktorou potvrdil Jána vo funkcii vikára pre všetky reformované kláštory v Taliansku s autoritou generálneho predstaveného.

Ale vtedy sa už objavili aj protirečenia. V Benátkach ho vláda vykázala na päť rokov zo svojho územia. Azda pre kajúcnické hnutie, ktoré tam organizoval. V marci 1400 zase pápež Bonifác zrušil bulu, ktorou ho ustanovil za generálneho vikára. A tak sa odrazu z najvyššieho predstaviteľa rehole v Taliansku stal jednoduchý mních.

To ho však nemýlilo. Mohol sa tým viac venovať kázaniu, ktoré s úspechom vykonával už predtým popri iných povinnostiach. Po vypovedaní z Benátok kázaval v rozličných florentských kostoloch, a to až päť kázní v jednom dni. V r. 1401 sa mu pravdepodobne podarila púť do Sv. zeme, po ktorej dávno túžil. Po návrate kázal v rozličných mestách stredno-severného Talianska v provinciách Marche a Romagna. Jeho úspešnú činnosť prerušilo vážne ochorenie, azda z priveľkého zaťaženia. Musel sa vrátiť do Florencie. Len čo sa mu však zlepšil zdravotný stav, florentskí páni chceli využiť doma jeho schopnosti a žiadali ho, aby aspoň päť rokov prednášal o Svätom písme na florentskej vysokej škole. On sa nechcel viazať na taký dlhý čas. Vtedy florentskí mocipáni žiadali generálneho predstaveného rehole i pápeža Inocenta VII., aby zasiahli. Kniežací tajomník odôvodňoval v liste žiadosť slovami: "Všetok florentský ľud s obdivom hladí na rehoľníka fra Jána Dominiciho z Florencie, a to nielen pre mimoriadnu výrečnosť, ktorú mu dal Boh, ale aj pre bezúhonnosť života".

Fra (označenie mníchov z lat. "frater" - brat) Ján Dominici musel neraz vykonávať aj diplomatické úlohy. V r. 1404 ho prestavitelia mesta Rimini poverili diplomatickým poslaním vo Florencii. Florentská republika zas ho poslala ako svojho reprezentanta do Ríma k pápežovi Inocentovi VII. Keď ten v r. 1406 zomrel, florentskí páni chceli, aby sa ako ich vyslanec zasadil o odstránenie pápežského rozkolu. Okrem pápeža v Ríme boli totiž v tom čase protipápeži vo francúzskom Avignone a neskôr (v r. 1409-1415) aj v Pise. Fra Dominici povzbudzoval kardinálov k jednote tak pred pápežskou voľbou ako aj po zvolení Gregora XII.

Tento pápež si podržal významného dominikána vo svojich službách. V júli 1407 ho vymenoval za arcibiskupa v Raguse a v apríli 1408 za kardinála. Ako svojho legáta ho poslal do Benátok a Janova, potom v r. 1409 k uhorskému kráľovi Žigmundovi a poľskému kráľovi Ladislavovi.

Cirkevné hodnosti priniesli horlivému rehoľníkovi nielen náročné úlohy, ale aj žiarlivosť, závisť a obviňovanie zo ctižiadosti. Dokonca aj jeho Florencia sa od neho odvrátila. Ešte menej ohľadu mohol očakávať od pápežových protivníkov. Preto sa často pohyboval prestrojený, niekedy ako jednoduchý chudobný človek.

Keď cisár Žigmund v októbri 1413 vyzval predstaviteľov kresťanstva, aby sa zišli do mesta Kostnice pri Bodamskom jazere na všeobecný cirkevný snem, ktorý mal odstrániť pápežský rozkol, rímsky pápež Gregor XII. poslal kardinála Jána Dominiciho ako svojho legáta k cisárovi.

Koncil sa zišiel a prišiel naň aj pisanský protipápež Ján XXIII., ktorý očakával, že ho cirkevné zhromaždenie uzná za jediného legitímneho pápeža. Avšak konciloví predstavitelia chceli, aby sa všetci držitelia pápežského titulu vzdali a aby bol zvolený celkom nový pápež. Za takéhoto stavu vecí Ján XXIII. chcel ujsť. Avšak chytili ho a prinútili ho, aby sa vzdal. Na odporúčanie kardinála Dominiciho sa rozhodol vzdať aj rímsky pápež Gregor XII. Najprv však ako právoplatný pápež vyhlásil Kostnický koncil za legitímny. Toto vyhlásenie prečítal 4. júla 1415 v pápežovom mene kardinál Dominici. Keď potom prečítali aj pápežovu abdikáciu, Ján Dominici žiadal, aby ho pozbavili kardinálskeho titulu. Konciloví delegáti však neprijali jeho demisiu. Naopak, odvtedy viedol koncilové práce až do zvolenia nového pápeža. Tým sa stal 11. nov. 1517 kardinál Oto Colonna, ktorý prijal meno Martin V.

Nový pápež vymenoval v júli 1418 kardinála Jána Dominiciho za svojho legáta u nemeckého cisára Žigmunda a českého kráľa Václava IV. Avšak túto ťažkú úlohu nevykonával dlho. Zomrel 10. júna 1419 v Budapešti. Tam ho aj pochovali v kostole sv. Pavla. Neskôr zničili jeho hrob Turci, keď dobyli Budín. Liturgickú úctu dominikána a kardinála Jána Dominiciho schválil pápež Gregor XVI. v apríli 1832.

Blahoslavený Ján Dominici zanechal úctyhodné literárne dielo. Najznámejšie sú jeho spisy "Lucula noctis" o hodnotení pohanských klasikov a "Regola del governo di cura familiare" o výchove detí, najmä chlapcov. Okrem toho napísal viaceré komentáre k biblickým textom (ku knihe Kazateľ, k evanjeliu podľa Matúša, k Listu Rimanom a i.), teologické štúdie a duchovné spisy.