Bl. Ján Grande bol členom ošetrovateľskej (nemocničnej) rehole sv. Jána z Boha, ktorá bola u nás známa pod menom milosrdní bratia.

Pochádzal z južného Španielska, z provincie Andalúzie, kde sa narodil v meste Carmone 6. marca 1546. Malý Ján bol dobrý a nábožný chlapec. Zvlášť si uctieval Pannu Máriu, sv. Jána apoštola a sv. Agnesu Rímsku. Ľudia ho mali radi pre jeho nenútenú dobročinnosť voči chudobným a chorým. Keď mal jedenásť rokov (r. 1557), rodičia ho dali za učňa do obchodu s látkami vo veľkom meste Seville. Po štyroch rokoch učenia sa vrátil a začal obchodovať v rodnom meste.

Avšak obchodníčenie ho neuspokojovalo. Po dvoch rokoch si v r. 1563 obliekol drsné rúcho a dal sa na pustovnícky život. Chcel, aby ho ľudia volali "Ján Hriešnik". Ale akýsi vnútorný hlas ho pobádal, aby šiel slúžiť úbožiakom do mesta Jerez de la Frontera blízo atlantického pobrežia. Šiel a pomáhal, komu len mohol; najviac väzňom a opusteným chorým.

Keď videl, ako chorí bez pomoci chradnú a zomierajú na uliciach, rozhodol sa niečo pre nich urobiť. V r. 1565 sa usadil v dome pri jednej starej kaplnke, zohnal aké-také lôžka a ukladal tam chorých, koľko sa vmestilo. Ale vonku ostalo ešte veľa chorých bez opatery. V r. 1567 sa mu podarilo získať nemocničné priestory bratstva sv. Jána. Tam sa presťahoval aj so svojimi chorými. O päť rokov neskôr získal od tohto bratstva časť priľahlého cintorína, kde začal budovať zotavovňu zasvätenú Panne Márii. Postupne získal ďalšie okolité pozemky a susediaci útulok pre pocestných. V týchto priestoroch sa mu podarilo v r. 1575 vybudovať dobre fungujúcu nemocnicu, ktorá sa stala strediskom jeho mnohorakej charitatívnej činnosti. Táto nemocnica mu zároveň slúžila ako odrazový mostík pri zakladaní iných nemocníc, ktoré budoval on alebo jeho horliví pomocníci.

Časom sa totiž k nemu začali pripájať mladíci, ktorí ho chceli nasledovať v nosení takého rúcha, aké mal on, a v obetavom vykonávaní dobročinnosti, ako to videli u neho. Ján si uvedomoval, že tak to nemôže pokračovať do nekonečna, ale že rozrastajúcemu sa spoločenstvu treba dať istú pevnejšiu štruktúru, aby mohlo usporiadane žiť a cieľavedome i účinne pracovať. Má založiť dajaké rehoľné združenie? Na to bol priskromný. Vedel však, že niekoľko rokov predtým, v r. 1571, bola cirkevne schválená nemocničná rehoľa, ktorú založil sv. Ján z Boha. K tejto reholi sa v r. 1579 pripojil aj so svojimi duchovnými synmi.

V španielskych mestách tých čias bolo veľa malých súkromných nemocničiek, ktoré boli zle vybavené a slúžili skôr obohateniu majiteľov ako liečeniu chorých. V meste Jerez bolo okrem jeho nemocnice trinásť takýchto útulkov pre chorých. Španielsky kráľ Filip II. vedel o tomto neporiadku a so súhlasom Sv. stolice chcel dosiahnuť nápravu. Drobné špitáliky sa mali pospájať do väčších celkov, ktoré by boli lepšie vybavené a pod zodpovedným vedením by slúžili svojmu cieľu. Sevillský arcibiskup poveril Brata Jána Grandeho, aby uskutočnil túto reorganizáciu v mestách Jerez a Barrameda. Bola to ťažká a nevďačná úloha, proti ktorej sa stavali najmä špekulanti, ktorí sa obohacovali na ludskej biede. S pomocou hrdinskej trpezlivosti a taktu Brat Ján splnil svoju úlohu. V Jereze zo štrnástich nemocníc urobil tri a jeden útulok pre pocestných, kým v Barramede zredukoval sedem malých špitálov na tri väčšie nemocnice.

Avšak Brat Ján sa neobmedzoval iba na zdravotnú starostlivosť. Na uliciach zhromažďoval deti a učil ich katechizmus. Podľa vtedajšieho zvyku deti spievali základné katechetické poučky. Tak si ich skôr a lepšie zapamätali. Horlivý Brat sa usiloval obmedziť prostitúciu. Ľahké ženy sa usiloval priviesť k poriadnemu životu. Keď u nich videl dobrú vôľu, usiloval sa ich umiestniť v dobrých rodinách alebo im pomohol uzavrieť riadne manželstvo. Mestskú správu v Jereze priviedol k tomu, že dala zatvoriť verejné domy.

V r. 1599 vypukol mor, ktorý trval mnoho mesiacov. Brat Ján sa naplno venoval opatrovaniu chorých. Okrem toho sa veľa modlil, zúčastňoval sa na prosebných sprievodoch a robil ťažké skutky pokánia. Keď epidémia neprestávala, ponúkol napokon Bohu svoj život na uzmierenie. Koncom mája ochorel. Utiahol sa na svoju celu, kde po ôsmich dňoch zomrel 3. júna 1600. Z obavy pred nákazou ho neodniesli, ale zachytili hákom a tak ho vliekli po schodoch do záhrady, kde ho pochovali. V ten istý deň prestal mor.

Keďže sa pri bratovom hrobe diali náhle uzdravenia a iné mimoriadne úkazy, po roku vykopali jeho telesné pozostatky a za veľkej účasti duchovenstva a veriacich ich pochovali v kostole sv. Šebastiána, ktorý dal on kedysi opraviť. Od r. 1928, po obnovení rehole milosrdných bratov v Jereze, uložili jeho ostatky v kaplnke ich sanatória, zasväteného sv. Rozálii a bl. Jánovi Grandemu.

Milosrdného brata Jána Grandeho vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius IX. v novembri 1853.