V liturgickom kalendári rímskej Cirkvi sú dva sviatky sv. Jána Krstiteľa: 24. júna sa slávi jeho narodenie a 29. augusta jeho mučenícka smrť. Hlavný z nich je prvý, ktorý má stupeň liturgickej slávnosti.

Okrem novozákonných kníh hovoria o sv. Jánovi Krstiteľovi aj niektoré iné spisy, z ktorých najvýznamnejšie sú Židovské starožitnosti židovského historika Jozefa Flavia z 1. storočia. No hlavné údaje o živote a pôsobení Pánovho predchodcu máme z evanjelií. O jeho narodení a detstve sa dozvedáme z 1. kapitoly Lukášovho evanjelia. O jeho ďalšom živote a pôsobení hovoria všetci evanjelisti.

Ján Krstiteľ bol synom židovského kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety. Podľa najstaršieho podania bývali títo manželia v dedinke Ain Karim, vzdialenej asi 7 km na západ od Jeruzalema. Evanjelium prízvukuje, že obaja boli spravodliví pred Bohom, lebo žili podľa božích prikázaní a podľa predpisov Mojžišovho zákona. No chýbalo im to, čo si každá izraelská rodina cenila najviac, a to boli deti. Bohabojní manželia často prosili v modlitbe, aby im Boh doprial potomka, ale márne. Medzitým roky pokročili a Zachariáš s Alžbetou podľa prirodzených predpokladov stratili už nádej na dieťa.

A tu zasiahol Boh mimoriadnym spôsobom. Keď raz konal Zachariáš službu v jeruzalemskom chráme, zjavil sa mu anjel a oznámil, že Boh vyslyšal jeho modlitbu a dá mu syna. No nebude to obyčajné dieťa, ale Bohu zasvätený prorok a Mesiášov predchodca. Zachariáš nechcel veriť tejto nečakanej a nezvyčajnej zvesti, preto ho Boh potrestal prechodnou nemotou.

Alžbeta naozaj počala dieťa. Tešila sa tomu, ale bola i zmätená, takže sa istý čas skrývala so svojím tajomstvom. Ale napokon sa aj susedia a známi dozvedeli, čo sa stalo. K nim sa pripojila mladá Alžbetina príbuzná Mária z Nazareta, ktorá sa tiež mimoriadnym spôsobom stala matkou. Mária prišla pomáhať Alžbete a tá v prorockom osvietení v nej spoznala matku očakávaného Spasiteľa sveta. Toho Spasiteľa, ktorému bude jej syn pripravovať cestu.

Keď sa Alžbete narodil chlapec, na jej a mužovu žiadosť mu dali meno Ján, tak ako to Zachariášovi oznámil anjel. Ľudia sa tomu všetkému čudovali a pýtali sa, čo len bude z toho dieťaťa. Odpoveďou boli slová chválospevu jeho otca Zachariáša: "Ty, chlapček, sa budeš volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred Pánovou tvárou pripraviť mu cesty a poučovať ľud o spáse, že sa mu odpustia hriechy..." (Lk 1,76n.)

O Jánovom detstve nevieme nič bližšie. Evanjelista iba všeobecne poznamenáva: "Chlapček rástol a zosilnieval na duchu. A žil v pustatine až do dňa, keď vystúpil pred Izraelom." (Lk 1,80.) Nevieme, odkedy žil mladý Ján v pustatine. Môžeme iba predpokladať, že jeho rodičia, pokročilí vekom, už dlho nežili, a tak sa Ján skoro stal sirotou. Ako Bohom zvlášť omilostené dieťa si už od útleho veku zvolil tvrdý asketický život v Judskej púšti. Niektorí si myslia, že dospieval v asketickej kumránskej komunite na severozápadnom brehu Mŕtveho mora, ale nejestvujú priame dôkazy na potvrdenie tejto domienky. Mohol však nejako poznať kumránskych esénov, lebo jeho spôsob života a vystupovania prezrádzali istú podobnosť s Kumránom.

Ján vystúpil na verejnosť "v pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Pontský Pilát spravoval Judsko a Herodes bol štvrťvladárom (tetrarchom) v Galilei..." (Lk 3,1.) Bolo to niekedy v rokoch 27-28 po Kr. Už jeho vonkajší vzhľad a spôsob života budil pozornosť a obdiv. Ján nebol oblečený do mäkkého, bohato naberaného rúcha ako jemzalemskí rabíni, ale mal iba jednoduchý kus odevu z ťavej srsti a kožený pás okolo bedier. Živil sa stepnými kobylkami a medom divých včiel. Jeho vychudnutá postava bola ošľahaná vetrom a opálená slnkom.

Zdržiaval sa v blízkosti priechodov cez rieku Jordán a tam vyzýval ľudí na pokánie. Kajúcnici zo všetkých spoločenských skupín mali napraviť svoje zmýšľanie a svoj život. Jánove odporúčania boli veľmi praktické. Keď sa ho ľudia pýtali, čo majú robiť, odpovedal: "Kto má dve tuniky (košele), nech sa podelí s tým, kto nemá ani jednu; a kto má potraviny, nech urobí podobne!" Mýtnikom odporúčal: "Nevyberajte viac, ako vám určili!" A vojakov napomínal: "Nerobte nikomu násilie, ani zlomyseľne nevydierajte, ale uspokojte sa so svojím žoldom!" (Por. Lk 3,10-14.)

Tých, čo prejavili túžbu po náprave života a vyznávali svoje hriechy, Ján krstil v rieke Jordán. Preto sa stal známym pod prímenom Krstiteľ, ktoré vošlo i do histórie.

Jánova čistá a silná osobnosť priťahovala mnohých. Našli sa aj takí, čo chceli byť jeho žiakmi a pomocníkmi. Ján ich prijímal, viedol ich k asketickému životu, učil ich modliť sa... Ale zároveň ich pripravoval na príchod niekoho, kto je oveľa väčší ako on. Aj ľuďom, ktorí ho pokladali za Mesiáša alebo aspoň za proroka, jasne hovoril: "Ja nie som Mesiáš, ani prorok. Ja som iba hlas, ktorý sa ozýva na púšti. Ja vás krstím vodou, ale po mne príde mocnejší, ktorému nie som hoden rozviazať remienky na obuvi. Ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom." (Porov. Jn 1,19-27; Lk 3,15n; Mk 1,7n; Mt 3,11n.)

Jedného dňa sa prišiel dať pokrstiť aj ten, ktorému Ján pripravoval cestu. Bol to Ježiš z Nazareta. Ján ho nemal možnosť predtým poznať, ale pri stretnutí v Jordáne neklamne vycítil, že je to on. Preto ho najprv nechcel ani pokrstiť, ale na Ježišovo naliehanie ustúpil. Ježišov krst sprevádzali mimoriadne úkazy, ktoré spomínajú všetci evanjelisti. Ale zdá sa, že ich zreteľne postrehol iba Ján Krstiteľ, čo by lepšie zodpovedalo ďalšiemu vývoju udalostí. Azda najpresnejšie je v tomto prípade Jánovo evanjelium, ktoré uvádza Krstiteľove slová: "Uzrel som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na ňom. Ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi oznámil: Na koho uzrieš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to j e ten, ktorý má krstiť Duchom Svätým." (Jn 1,23n).

Ježišovým vystúpením na verejnosť sa Jánova životná úloha chýlila ku koncu. Naznačuje to odchod dôverných Jánových učeníkov k Ježišovi. Spomína ho podrobne Jánovo evanjelium: "Na druhý deň Ján stál znova (na zvyčajnom mieste) i s dvoma učeníkmi. A uprúc zrak na Ježiša, ktorý tade prechádzal, povedal: 'Hľa, Baránok Boží!´ I počuli tie slová oní dvaja učeníci a odišli za Ježišom." Evanjelium prezrádza meno jedného z tých učeníkov; bol to Andrej, brat Šimona - Petra. Druhým učeníkom bol nepochybne sám evanjelista Ján, ktorý zo skromnosti nespomína svoje meno, ale uvádza také podrobnosti, aké mohol vedieť iba priamy účastník udalosti, ktorá naňho hlboko zapôsobila.

Hoci niektorí Jánovi učeníci odišli za Ježišom, iní ostali pri svojom obdivuhodnom učiteľovi a žiarlili na Ježiša, že ľud ide za ním. Vtedy im Krstiteľ pripomenul: "Vy sami ste svedkami, že som povedal: ,Ja nie som Mesiáš, ale som pred ním poslaný.´ On má vzrastať, ja však ubúdať." (Jn 3,28.30.) A azda preto, aby mali jasnejšie v tejto veci, poslal dvoch učeníkov k Ježišovi, aby sa ho priamo spýtali: "Ty si ten, čo má prísť, alebo na iného čakáme?" Ježiš v ich prítomnosti uzdravil viacerých chorých a potom im povedal: "Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása radostná zvesť (evanjelium)." (Por. Lk 7,18-22.)

Po odchode Krstiteľových učeníkov vydal Ježiš o Jánovi veľmi pekné svedectvo: "Čo ste vyšli vidieť do pustatiny? Trstinu vetrom klátenú? Alebo azda človeka oblečeného do jemných šiat? Hľa, tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v pôžitkoch, bývajú v kráľovských palácoch. Čo ste teda vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, ešte viac ako proroka. O ňom je napísané: ,Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou; on pripraví cestu pred tebou!´ Lebo hovorím vám: medzi narodenými zo ženy niet väčšieho nad Jána Krstiteľa!" (Lk 7,24-28a.) Niekoho by hádam mohli pomýliť Kristove slová, ktoré ešte dodal: "Avšak najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako on." (Lk 7,28 b.) Tieto slová nepopierajú Ježišovu jednoznačnú chválu Krstiteľa, ale skôr poukazujú na väčšiu dokonalosť Nového zákona oproti Starému. Azda jasnejšie to hovorí neskoršia poznámka v tom istom evanjeliu: "Zákon a proroci sú až po Jána; odvtedy sa hlása Božie kráľovstvo." (Lk 16,16a).

Ján Krstiteľ bol predchodcom Ježiša Krista nielen životom a hlásaním Božieho kráľovstva, ale aj svedectvom krvi. Galilejský štvrťvladár Herodes dal najprv Jána uväzniť za to, že mu vyčítal nezákonný vzťah s Herodiadou, manželkou svojho brata Filipa. Herodesovi zasahovali do živého Krstiteľove výčitky, ale uznal, že sú oprávnené; preto sa uspokojil iba s Jánovým uväznením. No nebola spokojná jeho konkubína Herodias, ktorá napokon dosiahla, že vladár dal Jána sťať.

Bližšie podrobnosti o konci Jánovho života si uvedieme v deň liturgickej spomienky jeho mučeníckej smrti 29. augusta.

Je prirodzené, že Ján Krstiteľ patril už od najstarších čias medzi najväčšmi uctievaných svätých. Svedčia o tom kresby v katakombách, liturgické texty, sviatky vo východnej i západnej Cirkvi, rozličné prejavy ľudovej úcty, množstvo jemu zasvätených kostolov. Medzi ne patrí aj bývalý univerzitný kostol v Trnave, ktorý sa po utvorení slovenskej cirkevnej provincie roku 1978 stal sídelným kostolom trnavského arcibiskupstva, a tým aj hlavným (metropolitným) kostolom Slovenska.