Sv. Jozef (Giuseppe) Cafasso pochádzal z piemontského kraja v severozápadnom Taliansku. Z tohto kraja vyšli v minulom storočí viacerí svätci. Narodil sa 15. jan. 1811 v obci Castelnuovo d'Asti na východ od Turína. Dnes sa obec nazýva Castelnuovo Don Bosco podľa apoštola mládeže sv. Jána Boska, ktorý odtiaľ tiež pochádzal.

Malý Jozef nemal veľké predpoklady pre úspešnú životnú kariéru. Rodičia boli jednoduchí roľníci, a čo horšie, chlapca postihla v detskom veku krivica (rachitis), ktorá ho poznačila na celý život: ostal dengľavý a zhrbený. Jozef mal však silnú dušu, ktorá veľkodušne spolupracovala s Božou milosťou. A to napokon rozhodlo o jeho životnej kariére.

Strednú školu vychodil v meste Chieri pri Turíne. Učenie mu nerobilo ťažkosti, ba jeho silná vôľa prekonávala aj telesnú slabosť. Nejednu trpkú chvíľu mu však spôsobili rovesníci, ktorí sa vysmievali z jeho krivicou deformovaného tela. Chcel byť kňazom. Pre jeho nadpriemerné duševné dary ho prijali do seminára. Teológiu študoval v Chieri; za kňaza ho vysvätili v Turíne 22. septembra 1833. Veľmi sa tešil, že mohol dosiahnuť kňazstvo. Vravel: "Som veľmi rád, že som sa stal kňazom; je to najistejšia cesta, ktorou sa dá prísť do neba a priviesť ta aj mnohých iných".

Možno povedať, že don Cafasso nemal do života nijaké osobitné plány, chcel byť iba naplno kňazom. Preto nemal nijaký zvláštny asketický alebo apoštolský program, nezaložil nijaké rehoľné združenia alebo iné ustanovizne, nenapísal teologické alebo asketické diela... Prežíval iba mimoriadne verne svoje kňazské povolanie.

Po kňazskej vysviacke si don Cafasso doplnil v Turíne Štúdium morálnej teológie, aby mohol čím lepšie spovedať. Chodil na prednášky profesora morálky dona Luigiho Gualu, ktorý si obľúbil bledého usilovného kňaza a prijal ho do svojho ústavu. Profesor Guala zasvätil dona Cafassa do vyučovania katechizmu medzi murárskymi učňami a do apoštolátu medzi väzňami. Po troch rokoch štúdia si ho pribral za pomocníka pri katedre morálnej teológie. Kňaz Jozef Cafasso mal vtedy 26 rokov.

Pri vyučovaní morálky don Cafasso spájal vyvážený záujem o vedomosti s praktickým apoštolským cieľom pomáhať dušiam. Takto pripravoval celú generáciu kňazov na plodné účinkovanie. On sám uplatňoval v spovednici to, čo učil kandidátov kňazstva. Spovedával celé hodiny, a to tak laických veriacich ako aj kňazov. Kolégium, v ktorom býval, opúšťal iba vtedy, keď šiel zaopatrovať chorých alebo keď šiel navštíviť väzňov. Azda jedna z najťažších jeho úloh bola privádzať k pokániu odsúdencov na smrť. Celkove sprevádzal 68 takýchto nešťastníkov na popravisko. Niektorí sa obrátili až v poslednej chvíli. Bol presvedčený, že všetci dosiahli večnú spásu na príhovor nebeskej Matky, ku ktorej sa utiekal v takýchto ťažkých prípadoch.

V r. 1848 sa stal rektorom ústavu po profesorovi Gualovi, ktorý mu testamentárne zanechal aj pomerne veľké dedičstvo. Don Cafasso ho použil na pomoc chorým, väzňom, chudobným seminaristom... Čo mu zvýšilo na konci života, venoval Cotolengovmu charitatívnemu dielu. Don Guala dal tiež opraviť svätyňu sv. Ignáca v horách neďaleko Turína a pri nej vybudoval exercičný dom, v ktorom sa konali v letnom období kurzy duchovných cvičení pre kňazov a laikov. Don Cafasso pokračoval v tomto diele a každý rok tam viedol duchovné cvičenia. Zachovali sa dva zväzky kázní, ktoré mal počas duchovných cvičení pre kňazov.

Don Jozef Cafasso nemal a ani nechcel mať nijaký honosný titul. Pritom však bol vyhľadávaným poradcom významných osôb, ako bol turínsky arcibiskup mons. Fransoni a jeho generálni vikári. On podporoval morálne i hmotne svojho mladšieho spolurodáka Jána Boska na ceste ku kňazstvu a k apoštolátu mládeže. V istom zmysle možno povedať, ako to aj niektorí vyjadrili, že bez dona Cafassa by nebolo dona Boska a jeho diela.

Hoci bol útly a mal krehké zdravie, obdivuhodne znášal veľké pracovné vypätie a tvrdý spôsob života. Jeho životnú rovnováhu porušila až policajná kampaň proti arcibiskupovi Fransonimu a jeho priateľom. Proticirkevne zamerané úrady poslali arcibiskupa do vyhnanstva. Ako ďalší krok polícia urobila domovú prehliadku jeho priateľom a zhabala všetku ich korešpondenciu s arcibiskupom. Takto prepadli aj dona Cafassa a vzali mu dôverné listy. To ním celkom otriaslo. Začal sa cítiť veľmi zle. Utiahol sa do ústrania a pripravoval sa na smrť. Tá prišla o niekoľko dní 23. júna 1860. Zomrel vo veku 49 rokov. Don Bosko ho pri zádušnej sv. omši charakterizoval takto: "Bol to vzor kňazského života, vynikajúci učiteľ duchovenstva, otec chudobných, radca trápených pochybnosťami, tešiteľ chorých, posila zomierajúcich, priateľ všetkých, veľký dobrodinec ľudstva".

Dona Jozefa Cafassa pochovali najprv do Cotolengovho hrobu. Neskôr preniesli jeho telesné pozostatky do chrámu "Consolata", Panny Márie Potešiteľky. Pápež Pius XI. ho v máji 1925 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Pius XII. v júni 1947 za svätého. Ten istý pápež ho vyhlásil za vzor duchovných vodcov, ktorí sa venujú kňazom, a za patróna talianskych väzníc.