Život i úcta tejto svätice sú úzko spojené s rehoľou Služobníkov Panny Márie čiže servítov. Podľa niektorých životopiscov bola príbuzná, azda neter, jedného zo siedmich zakladateľov rehole - sv. Alexia.

Sv. Juliana (Giuliana) Confalonieri pochádzala z talianske) Florencie, kde sa narodila niekedy koncom 13. stor. Životopisy zostavené podľa zachovanej ústnej tradície asi sto rokov po jej smrti hovoria, že ako pätnásťročná počula kázať sv. Alexia o poslednom súde a to rozhodlo o jej ďalšom živote. Zriekla sa vydaja a venovala sa rozjímaniu a skutkom kajúcnosti. Rodičom sa to sprvoti nepáčilo, ale napokon jej dovolili, aby prijala a nosila široký čierny plášť na znak toho, že patrí k reholi servítov.

Zo žien, ktoré nosili takýto plášť a po taliansky sa nazývali "mantellate" (od slova manto alebo mantella - plášť), sa časom vyvinulo celé hnutie, akýsi tretí rád rehole servítov. Juliana Confalonieri nebola zakladateľkou tohoto hnutia, ako sa hovorí v niektorých životopisoch, ale bola akousi jeho ústrednou predstaviteľkou, ktorá mu dala charakteristickú pečať.

Hoci Juliana bola iba jednoduchá žena bez vyššieho náboženského vzdelania, duchovnou zrelosťou bola vzorom i nábožným mužom a dôsledným zachovávaním rehoľných rád aj rehoľníkom. Zvlášť sa vyznačovala verným prežívaním Bohu zasväteného panenstva a oddanou úctou k Panne Márii.

Pred smrťou jej kňaz nechcel dať sv. prijímanie, lebo sa bál, že v dôsledku svojej choroby vyvráti Eucharistiu. Ale priniesol jej sv. Hostiu, aby ju aspoň mohla vidieť a tak si uctiť Spasiteľa v Eucharistii. Svätopisci hovoria, že keď jej kňaz položil Sviatosť na prsia, tá zmizla a nemohli ju nájsť. Prítomní si to vysvetľovali ako mimoriadny spôsob sv. prijímania.

Juliana zomrela údajne 19. júna 1341. Pochovali ju v bazilike "dell´Annunziata" vo Florencii. Cirkev schválila jej úctu v r. 1678. Za svätú ju vyhlásil pápež Klement XII. v r. l737.