V životopisoch svätých sa častejšie dotýkame pohnutého obdobia, v ktorom Cirkev trpela zásahmi svetských pánov do obsadzovania cirkevných funkcií. Bola to tzv. laická investitúra, prostredníctvom ktorej sa na zodpovedné cirkevné miesta dostávali neschopní a nehodní ľudia. O nápravu tohto stavu sa zaslúžilo obrodné hnutie, ktoré vyvrcholilo gregoriánskou reformou, pomenovanou po pápežovi sv. Gregorovi VII. Medzi významné osobnosti, ktoré prispeli k úspechu gregoriánskej reformy, patrí i svätý Norbert.

Tento svätec sa narodil niekedy v rokoch 1082-85. Pochádzal zo stredného Porýnia. Jeho otec pracoval v službách kolínskeho arcibiskupa. Norbert sa tiež dostal do cirkevnej služby. Už vo veľmi mladom veku bol vymenovaný za kanonika kolegiátneho kostola v Xantene nad Rýnom. Istý čas žil v kúrii kolínskeho arcibiskupa a neskôr v paláci cisára Henricha V. Norbert nemal v úmysle byť kňazom. Ako kanonik prijal iba subdiakonské svätenie, ale inak žil svetáckym životom feudálnych dvoranov.

Po smrti biskupa v severofrancúzskom meste Cambrai roku 1113 ponúkol cisár Henrich toto biskupstvo Norbertovi. Išlo tu o bežný prípad laickej investitúry, proti ktorej bojovali vtedajší pápeži. Pre mladého ctižiadostivého muža bola cisárova ponuka lákavým pokušením, ale Norbert ju odmietol. Ozvalo sa mu svedomie, ktoré mu poukazovalo na nesprávnosť kráľovského počínania i na nehod-nosť jeho vlastnej osoby. A keď pápež Paschal II. roku 1115 exkomunikoval Henricha pre jeho zásahy do cirkevných vecí, Norbert odišiel z cisárskeho dvora.

Odvtedy sa jeho život začal meniť. Životopisci hovoria, že k tomu prispel i blesk, ktorý Norberta takmer zabil. Norbert v tom videl Boží zásah a rozhodol sa pre veľkú zmenu života. Zriekol sa všetkého pohodlia i svetských záujmov a na istý čas vstúpil do kláštora sv. Benedikta v Siegburgu. Tam sa v modlitbe a pokání rozhodol, že bude slúžiť Bohu a dušiam ako kňaz. V decembri 1115 ho kolínsky arcibiskup vysvätil za kňaza. Norbert sa znova vrátil do kláštora, aby sa čím lepšie duchovne pripravil na ďalšie pôsobenie. V zmysle gregoriánskej reformy sa chcel venovať čisto duchovnej službe bez svetských záujmov a záväzkov. Z kláštora sa vrátil do Xantenu, kde chcel získať kanonikov pre reformu, ale nenašiel u nich porozumenie. Preto opustil kanonické miesto a začal žiť podľa príkladu potulných kazateľov, ktorí v chudobe a odriekaní povzbudzovali veriacich ku kresťanskejšiemu životu.

Norbertove presvedčivé kázne spojené s príkladom jeho života zapôsobili na mnohých, ale vyvolali aj protirečenia, s ktorými sa zaoberala synoda vo Fritzlare. Synoda neodsúdila kazateľa, no nerozptýlila ani všetky pochybnosti o ňom. Preto sa Norbert vybral k pápežovi Gelázovi II., ktorý bol v tom čase vo francúzskom meste St. Gilles, a ten schválil jeho kazateľskú činnosť. Norbert kázal predovšetkým v severnom Francúzsku, kde mu jeho výrečnosť, ako aj povesť proroka a divotvorcu získali veľa prívržencov.

Medzitým zomrel pápež Geláz. Keď jeho nástupca Kalixt II. navštívil francúzske mesto Remeš, Norbert ho vyhľadal a požiadal ho o znovupotvrdenie svojej kazateľskej činnosti. Vtedy mu pápež na podnet laonského biskupa odporúčal, aby sa usadil v laonskom biskupstve v severnom Francúzsku. Norbert tak urobil, ale keď sa mu nepodarilo reformovať kolegiátne opátstvo v Laone, odobral sa na jar roku 1120 so svojimi nasledovníkmi do blízkeho údolia Prémontré, kde založil prvú komunitu nového rádu rehoľných kanonikov, ktorí sa podľa miesta vzniku nazývali premonštrátmi. Základom ich rehoľného života sa stali rehoľné stanovy (regula) sv. Augustína. Ich cieľom bola čo najdokonalejšia dušpastierska služba vo farnostiach, pričom dávali osobitný dôraz na dôstojné slávenie bohoslužieb a na liturgickú výchovu veriacich.

Norbert aj po založení komunity v Prémontré pokračoval ešte istý čas v apoštolských cestách ako kazateľ. Pôsobil tak vo Francúzsku, Belgicku a Nemecku. Roku 1124 ho povolal cambraiský biskup do mesta Antverpy (Belgicko), aby tam kázal proti učeniu bludára Tanchelma. Tanchelm bol horlivý reformátor, ktorý oprávnene kritizoval neporiadky medzi duchovenstvom, ale zašiel priďaleko, takže napokon popieral cirkevnú hierarchiu a sviatosti, najmä Eucharistiu. Norbertove kázne proti bludárovi boli úspešné a vyslúžili mu titul apoštol Oltárnej sviatosti.

Roku 1126 išiel Norbert do Ríma, kde dosiahol potvrdenie premonštrátskeho rádu. V tom istom roku odmietol ponuku wurzburského biskupstva, ale na naliehanie prijal menovanie za arcibiskupa v Magdeburgu v strednom Nemecku, kde si ťažká situácia vyžadovala silnú a váženú osobnosť.

Norbert dostal biskupskú vysviacku a nastúpil na nové pôsobisko v júli roku 1126. Bez meškania sa dal do obnovy cirkevnej organizácie a duchovnej služby. Zvlášť mu ležalo na srdci odstránenie neporiadkov medzi duchovenstvom a obnova kláštorov. Bola to ťažká úloha, ktorá mu zapríčinila veľa nepríjemností a nepriateľov. Aby ľahšie presadil potrebné reformy, Norbert si povolal na pomoc svojich duchovných synov - premonštrátov. Je pochopiteľné, že starosti v arcibiskupstve naplno viazali jeho sily, takže sa nemohol venovať vedeniu rehole, ktorú založil. Preto ju roku 1128 odovzdal do rúk svojho schopného žiaka Huga de Fosses.

Napriek toľkým starostiam a prácam v magdeburskom cirkevnom obvode zasahovalo Norbertovo pôsobenie aj mimo neho. Horlivý arcibiskup rozličným spôsobom podporoval šírenie evanjelia vo východných germánskych krajoch, kde kresťanstvo ešte nezapustilo korene. V rokoch 1130-32 urobil veľkú službu celej Cirkvi tým, že sa rozhodne zasadil o uznanie pápeža Inocenta II. proti nezákonne zvolenému Anaklétovi. Kým sv. Bernard z Clairvaux dosiahol takéto uznanie vo Francúzsku, Norbert k nemu prispel v Nemecku, a najmä na panovníckom dvore cisára Lotara II. Keď roku 1130 Lotar išiel s vojskom do Ríma, aby pomohol usporiadať tamojšie pomery a aby prijal od pápeža cisársku korunu, Norbert ho sprevádzal a zaslúžil sa o uspokojivé vyriešenie niektorých chúlostivých otázok, ktoré vyvolávali napätie medzi pápežmi a nemeckými panovníkmi.

Tvrdý život a nadmerná práca predčasne vyčerpali Norbertovu životnú silu. Pred Veľkou nocou roku 1134 50-ročný arcibiskup vážne ochorel. Na Zelený štvrtok, na sviatok ustanovenia Eucharistie a kňazstva, slúžil posledný raz svätú omšu. Zomrel 6. júna. O jeho telo vznikol spor medzi katedrálnou kapitulou a premonštrátskym kláštorom, ktorý založil Norbert v Magdeburgu. Cisár rozhodol v prospech rehoľníkov, a tak Norberta pochovali v premonštrátskom kostole Panny Márie.

Veriaci krajín, kde Norbert pôsobil, ako aj jeho duchovní synovia z premonštrátskeho úradu si ho uctievali ako svätca čoskoro po jeho smrti. Úradne mu tento najvyšší titul priznal aj pápež Gregor XIII. roku 1582. Boli to pre Cirkev ťažké časy, keď' sa v Nemecku a severnej Európe šíril protestantizmus. Aj premonštrátsky kostol, kde bol pochovaný sv. Norbert, zaujali protestanti. Preto sa premonštrátske kláštory na katolíckom území usilovali získať svätcove telesné pozostatky. Podarilo sa to po ťažkých vyjednávaniach pražskému opátovi Questembergovi, ktorý začiatkom roku 1627 previezol túto vzácnu relikviu do premonštrátskeho kláštora na pražskom Strahove.

V diele sv. Norberta pokračovali a pokračujú rehoľní kanonici premonštráti, ktorí mali do roku 1950 niekoľko kláštorov aj v našich krajinách. V Čechách bol najznámejší už spomenutý strahovský kláštor, kde je pochovaný sv. Norbert. Na Slovensku bolo jedno premonštrátske opátstvo, a to v Jasove pri Košiciach.