Evanjeliá nám poskytujú o apoštolovi Petrovi viaceré údaje, na základe ktorých si možno v hlavných črtách zostaviť jeho životopis.

Peter, brat apoštola Andreja, sa volal pôvodným menom Šimon. Pochádzal z galilejského mestečka Betsaida a bol rybárom. Bol ženatý a v čase Ježišovho pôsobenia býval v Kafarnaume pri Genezaretskom jazere. Jeho žena sa v evanjeliách nikdy nespomína. Spomína sa iba jeho testiná, teda matka jeho manželky, a to v súvislosti s jej uzdravením na Ježišov zásah. Práve tento prípad, ktorý sa opisuje v prvej kapitole Markovho evanjelia, vyvoláva dojem, že Petrova žena v tom čase už asi nežila. Evanjelista totiž hovorí, že testiná po uzdravení posluhovala Ježišovi a jeho spoločníkom, čo môže znamenať, že ona sa starala o domácnosť.

Evanjelista Ján opisuje v prvej kapitole svojho evanjelia prvé stretnutie Šimona-Petra s Ježišom. Bolo to v blízkosti miesta, kde kázal a krstil Ján Krstiteľ. Šimona priviedol k Ježišovi jeho brat Andrej, ktorý bol spolu s neskorším apoštolom a evanjelistom Jánom žiakom Jána Krstiteľa. Podľa evanjeliového rozprávania sa zdá, že i Šimon - ak nebol priamo Krstiteľovým učeníkom -sa aspoň živo zaujímal o jeho účinkovanie a mesiánske výzvy.

Vlastné povolanie Šimona za apoštola sa uskutočnilo neskoršie pri Genezaretskom jazere. Ježiš vyučoval ľudí zo Šimonovej loďky ako už azda viac ráz predtým. Tentoraz však po vyučovaní kázal Šimonovi, aby išiel loviť ryby. Šimon poslúchol nezvyčajný príkaz, ktorý bol v rozpore s rybárskou teóriou a praxou. Výsledok mimoriadnej rybačky bol ohromujúci. Šimonova loďka mohla pojať ledva polovičku chytených rýb. Museli prísť na pomoc s loďkou Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, ktorí tvorili s Petrom akési malé rybárske družstvo. Keď pritiahli k brehu bohatý úlovok, Šimon už nemohol zadržať v sebe vnútorné napätie a pohnutie. Hodil sa pred Ježišom na kolená a povedal: "Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek!" Petrovo priznanie vlastnej nízkosti malo však opačný účinok. Ježiš nielenže neopustil Petra, ale ustanovil ho za rybára ľudí, ktorý bude získavať nesmrteľné duše pre nebeské kráľovstvo. Vtedy Šimon opustil všetko svoje imanie na brehu jazera a stal sa verným Ježišovým učeníkom, spolu so svojimi rybárskymi spoločníkmi.

V súvislosti so Šimonovým povolaním za apoštola evanjelisti poznamenávajú, že Ježiš dal Šimonovi nové meno - Kéfa (Kefas), čo značilo v aramejskej reči skala, po grécky "Pétra", mužský tvar Petros, po latinsky Petrus, po slovensky Peter. Aký význam mala táto zmena Šimonovho mena, prezrádzajú naplno až Ježišove slová, ktoré čítame v 16. kapitole Matúšovho evanjelia. Po Petrovom vyznaní Ježišovho Božieho synovstva mu Kristus hovorí: "Ty si Skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi." (Mt 16,18n.) Sú to veľmi silné slová, ktoré právom pokladáme za kľúčové pre uznanie a chápanie Petrovho prvenstva medzi apoštolmi a pre uznanie prvenstva Petrových nástupcov medzi nástupcami apoštolov.

Mnohí odporcovia hierarchického usporiadania Cirkvi a najmä odporcovia primátu Petra a jeho nástupcov sa usilovali a usilujú oslabiť význam uvedených slov. Keďže sa nedá poprieť znenie textu, pochybnosti sa sústreďujú na slovo "skala": či sa totiž slovo skala vzťahovalo na Šimona-Petra.

Pochybnosti sú však len veľmi násilne vykonštruované a ani v texte, ani v jeho súvislostiach nemajú opodstatnenie. Predovšetkým výraz "Skala", Či už v aramejskej podobe "Kefas" alebo v gréckej "Petros" - Peter, sa vyskytuje pri označovaní apoštola Šimona-Petra bežne ako čosi samozrejmé vo všetkých novozákonných spisoch, ktoré hovoria o Petrovi, či už sú to evanjeliá, Skutky apoštolov alebo Listy apoštola Pavla. Okrem toho slová z evanjelia podľa Matúša, ktoré sme citovali, nie sú ani zďaleka jediné, ktoré svedčia o Petrovom výnimočnom postavení.

Keby sme aj nebrali do úvahy dodatok Jánovho evanjelia (Jn 21, In), v ktorom sa hovorí o tom, ako Kristus poveril Petra pasením svojich oviec a baránkov, je v evanjeliách a mimo nich niekoľko desiatok novozákonných textov, ktoré potvrdzujú Petrovo prvenstvo medzi apoštolmi. Tak napr. zoznamy apoštolov, ktoré sú v troch synoptických evanjeliách a v Skutkoch apoštolov, uvádzajú Petra vždy na prvom mieste. Viac ráz pri spomínaní apoštolov, prípadne učeníkov sa Peter spomína osobitne. Tak napr. v Markovom evanjeliu po Kristovom zmŕtvychvstaní anjel hovorí ženám: "Povedzte jeho učeníkom, najmä Petrovi." (Mk 16,7.) Skutky apoštolov v správe o zoslaní Svätého Ducha hovoria: ,,I povstal Peter spolu s jedenástimi." (Sk 2,14.) Keď tie isté Skutky opisujú výsluch apoštolov pred veľradou, uvádzajú odpoveď apoštolov slovami: "Peter a apoštoli odpovedali." (Sk 5,29.) Podobne apoštol Pavol, keď vypočítava zjavenia zmŕtvychvstalého Krista, začína slovami: "Zjavil sa Kefasovi, potom Dvanástim." (1 Kor 15,5.) Výnimočné Petrovo postavenie medzi apoštolmi potvrdzujú aj slová apoštola Pavla v Liste Galaťanom, ktorými opisuje, ako nadviazal spojenie s vedením Cirkvi po svojom obrátení. Pavol píše: "Potom... som sa vybral do Jeruzalema oboznámiť sa s Kefasom, a zdržal som sa u neho dva týždne. Iného z apoštolov som ani nevidel okrem Jakuba, Pánovho brata." (Gal l,18n.)

Pri čítaní evanjelií sa stretáme s mnohými scénami, v ktorých Peter hovorí a koná v mene ostatných apoštolov. A zasa naopak, Kristus požaduje od neho osobitné služby a dáva mu osobitné pokyny: vyučuje z jeho loďky, káže mu loviť ryby, žiada ho, aby mimoriadne získaným peniazom zaplatil daň za neho i za seba (por. Mt 17,23n).

Ježiš dobre poznal i Petrove slabosti. No uistil ho o mimoriadnej pomoci, ktorá bude sprevádzať jeho poslanie. Významné sú Kristove slová, zaznamenané v 22. kapitole Lukášovho evanjelia: "Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vypýtal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neprestala tvoja viera. A ty, keď sa raz obrátiš, utvrdzuj svojich bratov!" (Lk 22,31n.)

Petrovo prvenstvo potvrdzujú jednoznačne Skutky apoštolov, a to predovšetkým v prvej časti, v ktorej hovoria o počiatkoch Cirkvi. V druhej časti, počnúc 13. kapitolou, Skutky apoštolov opisujú prevažne činnosť apoštola Pavla.

Zo Skutkov apoštolov vidíme, ako jednoducho, ale rozhodne a autoritatívne postupuje Peter pri dôležitých udalostiach a rozhodnutiach prvotnej Cirkvi. On riadi voľbu apoštola Mateja, on vystupuje v mene všetkých na Turíce v prvej verejnej kázni-katechéze. Peter uzdravuje chromého od narodenia a robí iné zázraky. Tu si hodno osobitne všimnúť poznámku v piatej kapitole Skutkov: "Ešte i chorých vynášali na ulice. . . aby, keď tade pôjde Peter, aspoň jeho tôňa sa dotkla niektorého z nich." (Sk 5,15.) Peter vynáša prísny Boží súd nad Ananiášom a Zafirou (Sk 5,ln), on rozhoduje o dejinne dôležitom kroku prijímať pohanov do Cirkvi (Sk 10,5n) a v tomto zmysle dáva smernice aj na prvom apoštolskom sneme (Sk 15,7n). Keď je uväznený a má byť popravený, Cirkev zvlášť bdie a modlí sa za neho. No keď je Peter zázračne vyslobodený z väzenia, opúšťa Jeruzalem, kde ostáva na čele Cirkvi apoštol Jakub Mladší, Ježišov príbuzný.

Kam odišiel Peter z Jeruzalema, to Skutky apoštolov neprezrádzajú. Iba niektoré iné novozákonné spisy aspoň čiastočne potvrdzujú správy mimobiblických starokresťanských dokumentov, podľa ktorých Peter pôsobil v Antiochii, Korinte a Ríme, kde aj zomrel mučeníckou smrťou.

Petrovu prítomnosť v Antiochii potvrdzuje apoštol Pavol v druhej kapitole Listu Galaťanom (por. Gal 2,lln). Ten istý list hovorí o Petrovom úspešnom apoštoláte medzi kresťanmi obrátenými zo židovstva (por. Gal 2,7n).

Na pôsobenie apoštola Petra v Korinte sa odvoláva neskorší korintský biskup Dionýzios, ktorý pôsobil v tomto meste okolo roku 170. Dionýzios tvrdí, že pri kolíske korintskej cirkvi stáli obidvaja veľkí apoštoli: Peter i Pavol. V prospech jeho tvrdenia hovoria dve miesta Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, kde sa Pavol usiluje odstrániť roztrieštenosť medzi korintskými veriacimi. Tak napr. v prvej kapitole apoštol píše: "Hovoríte: Ja som Pavlov! Ja som Apollov! Ja som Kefasov!" (1 Kor 1,12.) A v tretej kapitole toho istého listu hovorí: "Veď všetko je vaše: či Pavol, či Apollo, či Peter..." (V. 22.)

Uvedené dva citáty dokazujú, že okrem učeníkov apoštola Pavla a výrečného kazateľa Apolla bola v Korinte aj pozoruhodnejšia skupina učeníkov apoštola Petra.

O Petrovom pôsobení v Ríme nemáme priame doklady v biblických spisoch, okrem prvého Petrovho listu, kde apoštol hovorí: "Pozdravuje vás z Babylonu (vaša) spoluvyvolená a môj syn Marek." (1 Pt 5,13.) Menom Babylon sa tu označuje cisársky Rím podobne ako v Apokalypse apoštola Jána. Slová "(vaša) spoluvyvolená" znamenajú rímsku cirkevnú obec a Marek je Petrov sprievodca a pôvodca druhého evanjelia.

No jestvuje dosť starokresťanských dokumentov, počnúc spismi Klementa Rímskeho, tretieho Petrovho nástupcu na konci 1. stor., ktoré svedčia o dlhšom sústavnom pôsobení a mučeníckej smrti apoštola Petra v Ríme. Vykopávky pod svätopeterskou bazilikou, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1940-1967, zreteľne potvrdili starokresťanské údaje o Petrovom hrobe na týchto miestach. Nepriamy dôkaz o Petrovom pôsobení v Ríme vidia historici vo veľkom rozvoji a konsolidácii rímskej cirkvi ešte dávno pred Pavlovým príchodom do Ríma, ako to vysvitá z Pavlovho Listu Rimanom, kde apoštol medziiným píše: "Ponajprv za vás všetkých vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista, pretože zvesť o vašej viere sa rozšírila po celom svete ... Lebo veľmi túžim uzrieť vás a dať vám nejaký duchovný dar, aby ste sa čím väčšmi utvrdili, alebo skôr, aby sme sa u vás navzájom povzbudili vierou, vašou i mojou." (Rim 1,8-11n.) Sú to slová plné obdivu a úcty, aké nenájdeme na nijakom inom mieste Pavlových spisov. Pavlove slová svedčia o veľkej vnútornej a vonkajšej konsolidácii rímskej cirkvi, ktorá je nevysvetliteľná bez dlhšieho pôsobenia významnej apoštolskej osobnosti, ktorou podľa historických dokladov nemôže byť nik iný, iba apoštol Peter.

Menej istý je rok Petrovej smrti. Historické pramene nie sú v tomto ohľade dosť jasné a jednoznačné. Podľa niektorých by sa zdalo, že zomrel spolu s apoštolom Pavlom roku 67. No viacerí vážni historici sú presvedčení, že Peter zomrel už roku 64 pri prenasledovaní, ktoré nariadil ukrutný cisár Nero po požiari mesta Ríma. Podľa starého podania bol ukrižovaný, a to na vlastnú žiadosť, dolu hlavou, lebo sa nepokladal za hodného zomrieť tak ako jeho božský Majster.

Apoštola Šimona-Petra pochovali na menšom pohansko-kresťanskom pohrebisku na východnom úpätí vatikánskeho pahorku. Nad jeho hrobom vznikol najprv malý murovaný pamätník, nad ktorým cisár Konštantín Veľký postavil po roku 320 mohutnú baziliku. Posvätil ju roku 326 pápež Silvester I. Konštantínovu stavbu počas storočí dopĺňali prístavbami i veľkolepou vnútornou výzdobou. No koncom stredoveku sa začali na starej budove ukazovať známky rozpadu, ktorý nebolo možné zastaviť stavebnými úpravami. Preto sa vtedajší pápeži rozhodli starú baziliku okrem niektorých častí zrúcať a na jej mieste postaviť novú, tak ako ju poznáme dnes. Stavba tohto doteraz najväčšieho kresťanského chrámu trvala od r. 1506 do r. 1626, keď posvätil novú svätopeterskú baziliku pápež Urban VIII.

Ježiš Kristus pri rozličných príležitostiach prízvukoval svojim učeníkom, že Božie kráľovstvo je pre všetkých ľudí. Túto skutočnosť, ktorú najskôr naznačoval v podobenstvách, napokon jasne vyjadril pri konečnom odovzdávaní svojho poslania apoštolom, keď im kázal ísť do celého sveta, učiť všetky národy a krstiť ich.

A jednako apoštoli nemohli hneď prekonať židovsko-národné ponímanie Božieho kráľovstva. Nevedeli ihneď pochopiť, že aj pohania môžu byť prijatí do Cirkvi bez toho, žeby sa predtým museli stať židmi. Apoštola Petra muselo poučiť zvláštne zjavenie o tom, že i pohania majú také miesto v Cirkvi ako tí, čo pochádzajú zo židovstva. No napriek tomu odpor židokresťanov proti prijatiu pohanov do Cirkvi bez záväzkov Mojžišovho zákona trval ďalej. Zásadná zmena nastala až pôsobením apoštola Pavla, ktorý naplno a bez výhrad otvoril brány Cirkvi všetkým národom a kultúram. Preto ho právom nazývame apoštolom národov.

Kto bol apoštol Pavol?

Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Pavol bolo pravdepodobne jeho rímske prímerie, ktoré neskôr používal ako jediné meno. Pochádzal z maloázijského mesta Tarzu (v dnešnom južnom Turecku). Toto mesto patrilo medzi dôležité kultúrne a obchodné strediská Rímskej ríše. Preto mal Šavol možnosť oboznámiť sa v rodnom meste s rímskym právom a gréckou kultúrou. Vieme, že zdedil i rímske občianstvo.

To všetko však neoslabilo jeho židovské cítenie. Jeho najvnútornejšie ideály boli náboženské: horlivá, bezvýhradná služba Bohu. Preto odišiel do Jeruzalema, kde sa stal učenlivým žiakom najväčších vtedajších znalcov židovského zákona. Šavol bol silnou a dôslednou osobnosťou, ktorá sa nezastavila na polceste. Preto sa neuspokojil len s poznaním posvätného zákona, ale stal sa aj jeho nekompromisným obhajcom. Táto jeho horlivosť ho priviedla medzi tých, čo kameňovali prvého kresťanského mučeníka Štefana, a urobila z neho nezmieriteľného prenasledovateľa Ježišových nasledovníkov.

Ako vieme zo Skutkov apoštolov (Sk 9,1n), mimoriadne zjavenie Ježiša Krista urobilo z prenasledovateľa Cirkvi jej najhorlivejšieho apoštola. No i jeho vycibrená osobnosť a nezlomná horlivosť museli prejsť viacročným obdobím skúšok a vnútorného i vonkajšieho formovania, kým sa z horlivého a bystroumného obrátenca stal zrelý apoštol.

Prvá skúška prišla hneď po obrátení v Damasku. Po trojdňovom pôste a hlbokom sústredení Pavol prijíma krst a vracia sa mu zrak, ktorý stratil pri oslepujúcom zjavení na ceste. Tým akoby sa mu otvorili nové obzory, a Pavol bez meškania s preňho typickou horlivosťou začína hlásať Ježiša a dokazuje o ňom, že je Božím Synom a sľúbeným Mesiášom. Pavol očakáva, že jeho obrátenie bude dostatočným dôkazom pre Židov, aby uverili v Krista. Ale sklame sa. 1 odchádza na juh, do púšte, kde sa tri roky duchovne prehlbuje a zoceľuje pre náročné apoštolské úlohy a ťažké životné boje. No keď sa vráti do Damasku, jeho kázanie znovu naráža na ťažkosti. Vtedy odchádza do Jeruzalema, aby - ako píše v Liste Galaťanom - sa zoznámil s apoštolom Petrom. V Druhom liste Korinťanom Pavol píše o úteku z Damasku: "(Keď som bol) v Damasku, miestodržiteľ kráľa Aretu dal strážiť mesto Damask, aby ma chytil. V košeli ma spustili oknom cez hradby a tak som unikol jeho rukám." (2 Kor 11,32n.) S určitosťou sa nedá zistiť, či sa tento jeho dobrodružný útek odohral pri prvom alebo pri druhom odchode z Damasku.

V Jeruzaleme bol Pavol dva týždne Petrovým hosťom. Pritom spoznal i apoštola Jakuba, Ježišovho príbuzného. Takto nadviazal Pavol priame spojenie s apoštolmi, predovšetkým s Petrom.

No kresťania sa báli Pavla a nedôverovali mu. Musel sa ho ujať rozvážny Barnabáš, ktorý dobre poznal celý jeho prípad, a preto ho odporúčal jeruzalemskej cirkevnej obci. Kameňom úrazu sa znova stala Pavlova horlivosť. Neohrozene začal kázať medzi Židmi a tí ho chceli zabiť. Vtedy ho niektorí veriaci odviedli do Cézarey a radili mu odísť do rodného Tarzu. Pavol poslúchol a zostal v Tarze tri alebo štyri roky, o ktorých nevieme nič určitejšie.

Medzitým sa začala sľubne rozvíjať kresťanská obec v Antiochii, a to nielen medzi Židmi, ale aj medzi pohanmi. Apoštoli poslali do tohto sýrskeho veľkomesta rozumného a duchovne hlboko založeného Barnabáša. Ten si na širokom a úrodnom apoštolskom poli spomenul na Pavla a priviedol ho z Tarzu do Antiochie. Tentoraz sa stretla Pavlova horlivosť s úspechom. Zväčša pohanská a silne medzinárodná Antiochia určila aj smer jeho ďalšej apoštolskej činnosti, a to hlásanie Kristovej blahozvesti medzi pohanskými národmi. Antiochia tiež spojila Pavla s Barnabášom; tí dvaja sa stali nerozlučnými spoločníkmi pri mnohých apoštolských cestách a podujatiach.

Z pomerne podrobného a vecného opisu Pavlových apoštolských ciest, ako ho nachádzame v Skutkoch apoštolov, si môžeme urobiť aspoň čiastočne predstavu o obrovskom rozsahu a dynamickosti Pavlovej apoštolskej činností. Začína v Antiochii ako Barnabášov spoločník, ale už pri prvej misijnej ceste preberá na Barnabášovom rodnom ostrove Cyprus iniciatívu a Barnabáš sa mu ochotne a s uznaním podriaďuje. Apoštolove cesty po mori i na pevnine by spôsobili nejeden problém i cestovateľovi našich čias s terajšími dopravnými možnosťami. Ťažko si predstaviť, ako mohol Pavol zvládnuť dlhé a zložité apoštolské cesty pri vtedajších možnostiach. Ozvenou problémov, s ktorými sa stretal, sú jeho slová v 11. kapitole 2. listu Korinťanom, kde Pavol okrem iného píše: "Tri razy som prestál stroskotanie, deň a noc som strávil na otvorenom mori. Na častých cestách v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách pred zbojníkmi,... v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách v pustatine,... v trude a námahe, v častých bdeniach, o hlade a smäde, v častom pôste, na zime a v nahote." (2 Kor 11,25n.) K tomu treba pripočítať vlastnú apoštolskú prácu, pri ktorej sa často stretol s otvorenými prejavmi nepriateľstva a s jeho dozvukmi, väzením, palicovaním, ba aj kameňovaním.

V Pavlovej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať tri veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45-58. Na týchto cestách hlásal evanjelium v mnohých mestách na ostrove Cypre, v Malej Ázii, ďalej v Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori. Niektoré miesta navštívil viac ráz. Na cestách i na navštívených miestach mal mnoho cenných spolupracovníkov, mužov i žien. Medzi najvýznamnejších pomocníkov patril už spomenutý Barnabáš, ďalej Sílas, mladý Timotej a Titus, ako aj "lekár" Lukáš, ktorého biblickí odborníci stotožňujú s pôvodcom tretieho evanjelia a Skutkov apoštolov.

Medzi prvou a druhou cestou sa na podnet Pavla a Barnabáša zišlo v Jeruzaleme niekedy v roku 49 alebo 50 zhromaždenie apoštolov a vedúcich osobností palestínskej cirkvi, aby definitívne vyriešilo pálčivé otázky spojené s prijímaním pohanov do Cirkvi. Toto zhromaždenie, ktoré cirkevné dejiny poznajú pod menom Apoštolský snem, pod vedením apoštola Petra rozhodlo, že tých, čo vstupujú do Cirkvi, neviažu predpisy židovského obradového zákona.

Na druhej misijnej ceste, ktorej cieľom bolo predovšetkým Grécko, Pavol zažil jedno zo svojich najväčších apoštolských sklamaní, a to v Aténach, ktoré pravdepodobne zastávali dôležité miesto v jeho apoštolskom pláne. Atény boli v tom čase už síce len tieňom niekdajšej slávy, ale predsa sa tu ešte v pomerne veľkom počte zhromažďovali mladí intelektuáli, ktorí v duchu starej tradície prichádzali do Atén z rozličných častí Grécka a z iných oblastí vplyvu gréckej kultúry. Boli to však úpadkoví intelektuáli, ktorí chceli veľa vecí vedieť a počuť, ale tak, aby z toho nevyplynuli nijaké záväzky pre ich život. Týmto Pavol rečnil na slávnom aténskom zhromaždisku - areopágu. V starostlivo pripravenej reči nadväzoval na grécku kultúru a na miestne prejavy úcty voči Bohu. No keď začal hovoriť o Kristovom zmŕtvychvstaní, skeptickí a zmaterializovaní poslucháči nechceli viac počuť. Prerušili Pavla s posmešnou poznámkou: "Vypočujeme si ťa inokedy!" (Por. Sk 17,16-34.)

Bolo to pre Pavla tvrdé, ale užitočné poučenie. Odzrkadľuje sa v Prvom liste Korinťanom, kde Pavol zdôrazňuje, že kresťanstvo nie je filozofia, ani rečnícka múdrosť, ale múdrosť Kristovho kríža. Pre Židov je to síce pohoršenie a pre Grékov bláznovstvo, ale pre Kristových nasledovníkov je to Božia sila a Božia múdrosť. Pavol týmito slovami odsúdil nielen tých, čo nechceli počúvať jeho kázanie, ale aj dve z najťažších ľudských pokušení, a to: pýchu a seba zahľadeného do rozumárstva a zmäkčilé poddávanie sa ťarche tela s jeho zmyselnosťou.

Na konci tretej misijnej cesty veriaci v Cézarei na základe predpovede jedného proroka varovali Pavla, aby nešiel do Jeruzalema. No on nechcel odbočiť z cesty, ktorú mu určila Božia prozreteľnosť. Skutky apoštolov, počnúc 21. kapitolou, so živou bezprostrednosťou opisujú Pavlovo uväznenie, jeho búrlivé výsluchy pred Židmi a rímskymi miestodržiteľmi a napokon jeho dobrodružnú cestu do Ríma, pred cisársky súd, ku ktorému sa Pavol odvolal ako rímsky občan.

Vojenská eskorta priviedla Pavla do Ríma niekedy na jar roku 61. Tu strávil približne dva roky v pomerne miernom väzení, počas ktorého mohol vyvíjať rozsiahly apoštolát. Po prepustení z väzenia sa vydal Pavol znovu na apoštolské cesty, o ktorých však nevieme nič určitejšie. Podľa istých náznakov sa pripúšťa možnosť, že zašiel až do Španielska. No v každom prípade navštívil grécke a maloázijské cirkevné obce, kde nechal svojho milovaného učeníka Timoteja v Efeze a Tita na ostrove Kréte.

Roku 64, keď cisár Nero nariadil prenasledovanie kresťanov v Ríme, sa sťažilo postavenie Cirkvi aj v rímskych provinciách. V tomto období znova zaistili Pavla a uvrhli ho do väzenia v Ríme. Tentoraz to bolo ťažké väzenie, v ktorom apoštol zakúsil hlad, zimu a opustenosť. Niektorí jemu verní kresťania padli v prenasledovaní, iní sa báli priblížiť k nemu, ako to poznáme aj z prenasledovaní v 20. storočí. V Druhom liste Timotejovi Pavol predvída svoju blízku násilnú smrť. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 na mieste nazývanom "ad Aquas Salvias", na južnom okraji Ríma v blízkosti Ostijskej cesty (Via Ostiense). Teraz je na tom mieste kostol a trapistické opátstvo "Tre Fontane" (Tri studničky). Meno mu dali tri pramene, ktoré podľa legendy vystrekli na mieste, kam padla a dvakrát podskočila apoštolova odťatá hlava.

Sv. Pavla pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste. Cisár Konštantín Veľký postavil nad jeho hrobom menšiu baziliku. Cisár Valentinián II. začal roku 386 stavbu veľkej svätyne, v ktorej pokračovali jeho nástupcovia v spolupráci s pápežom Siriciom (384-399). Baziliku postupne bohato vyzdobili a ohradili ochranným múrom. V minulom storočí, roku 1823, ju ťažko poškodil požiar. No pápež Lev XII. a jeho nástupcovia sa usilovali obnoviť tento pamätný chrám v pôvodnej veľkoleposti. Obnova bola dokončená za pápeža Pia IX. roku 1854.

Tak ako chrám sv. Petra, aj bazilika sv. Pavla pri Ostijskej ceste predstavuje významné dielo kresťanskej architektúry. No viac ako veľkosť a nádhera týchto chrámov zaváži skutočnosť, že sú historicky cennými pomníkmi dvoch najväčších apoštolov Ježiša Krista a dvoch najväčších postáv jeho Cirkvi.