Kresťanstvo sa dostalo pomerne skoro do Ríma. Tam sa sprvoti šírilo predovšetkým medzi Židmi. Z toho vznikli nepokoje, o ktorých hovorí rímsky historik Suetonius v životopise cisára Klaudia (vládol v r. 41-54): "Klaudius vykázal Židov z Ríma, lebo na podnet Chresta (t. j. Krista) neprestajne vyvolávali roztržky" (Vita Claudii 25, 4). Zo Suetoniovej formulácie vidno, že nevedel presne, o čo išlo. Ale jeho zmienka je veľmi dôležitá preto, lebo dosvedčuje, že už v r. 49, keď Klaudius vypovedal Židov, bolo v Ríme väčšie kresťanské spoločenstvo, ktoré prišlo do verejného sporu s Izraelitmi pre Krista.

Niekedy v r. 57-58 písal apoštol Pavol list rímskej kresťanskej obci. V úvode píše: "Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých, pretože zvesť o vašej viere sa rozšírila po celom svete... Túžim vás vidieť a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, alebo skôr aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou." (Rim 1, 8. 11-12)

Apoštolove slová svedčia o tom, že v tom čase bola už v Ríme veľká kresťanská pospolitosť, ktorej viera bola všeobecne známa. Oprávnene možno predpokladať už viacročné účinkovanie apoštola Petra, ktorý sa po odchode z Palestíny so zastávkami v Antiochii a Korinte usadil v Ríme a urobil z tohto hlavného mesta Rímskej ríše hlavné mesto kresťanstva.

Za Klaudiovho nástupcu cisára Neróna (54-68) bolo už kresťanstvo v Ríme také silné, že množstvom veriacich a spôsobom života vážne znepokojovalo cisára a verejnú mienku pohanského Ríma. Ale čo robiť s týmito zvláštnymi ľuďmi? Odpoveď na túto otázku sa vynorila v Nerónovej mysli, keď v júli r. 64 pohltil okrajové častí Ríma obrovský požiar a ľudia - nie bez dôvodu - vraveli, že to dal urobiť sám cisár. "Vtedy, - píše rímsky historik Tacitus o Nerónovi, - aby skoncoval s týmito hlasmi, súdil a najostrejšími trestami postihol tých, ktorých ľudia nenávideli pre ich zlo-činné zvyky a nazývali ich kresťanmi." (Annales 15,44)

Tacitus píše o celej veci podrobnejšie. "Najprv uväznili tých, o ktorých bolo verejne známe, že sú kresťanmi. Potom na základe zistení pri týchto zatknutiach bolo postihnuté ohromné množstvo ľudí, a to ani nie tak pre požiar, ako skôr pre nenávisť k ľudskému pokoleniu. Na tých, čo boli odsúdení na smrť, sa zabávali: na niektorých navliekli zvieraciu kožu, aby ich psy roztrhali, mnohých ukrižovali a pálili ohňom, iných - keď sa zvečerilo - zapálili ako fakle, aby svietili v noci. Nero dal k dispozícii svoje záhrady na toto divadlo a usporiadal tam cirkusové hry, pričom on vystupoval ako kočiš na pretekárskom voze alebo sa zamiešal ako divák medzi ľudí..."

Sv. Klement Rímsky (bol pápežom v r. 88-97) dopĺňa túto správu pripomienkou, že aj ženy podrobovali urážlivému znevažovaniu a bolestivým mukám; okrem iného ich priväzovali na rohy divých býkov.

Krvavé hry s kresťanmi sa konali na južnom svahu Vatikánskeho vŕška. Tam bol pravdepodobne v neskoršej fáze prenasledovania umučený aj sv. Peter. Jeho povzbudenia v apoštolskom liste vychádzajú zo situácie Nerónovho prenasledovania:

"Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, lebo Duch slávy a Boží na vás spočíva. Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej alebo zločinec alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom." (1 Pt 4,12-16)

Koľko kresťanov zahynulo v Nerónovom prenasledovaní?

Jediný historický údaj uvádza pohanský historik Tacitus, keď hovorí, že to bolo "ingens multitudo", t.j. ohromné (doslovne "nesmierne") množstvo. Konkrétne údaje nepoznáme. Avšak koľkokoľvek už bolo týchto hrdinských svedkov viery v Krista, je namieste, keď si v jednom dni liturgického roku uctíme toto "ingens multitudo" - ohromné množstvo neznámych hrdinov prvotnej rímskej cirkvi.