Pri tomto blahoslavenom sa stretáme s osobnosťou, ktorá mala mimoriadne pestré záujmy a nemenej pestré životné osudy.

Bl. Rajmund Lullus (Ramon Lul) pochádzal z ostrova Mallorca v západnom Stredomorí. Narodil sa pravdepodobne r. 1233 v hlavnom meste ostrova Palma de Mallorca. Od. r. 1246 žil ako páža na dvore aragónskeho (v severových. Španielsku) kráľa Jakuba I., potom ako vychovávateľ a správca jeho syna Jakuba, ktorý sa neskôr stal kráľom na Mallorke. Asi v r. 1256 sa oženil a mal dve dcéry. V tom období žil veľmi neusporiadane. Mimoriadny duchovný zážitok (pravdepodobne v októbri 1263) ho priviedol k zmene života. Opustil svet a obliekol si habit Tretieho františkánskeho rádu.

Avšak jeho povaha mu nedovolila ostať na jednom mieste a venovať sa jednej veci. Viedol túlavý život a pritom na radu sv. Rajmunda z Peňafortu študoval filozofiu, teológiu, lekárstvo a arabský jazyk. Okrem iného totiž túžil po misionárskej práci medzi mohamedánmi. S kráľovou pomocou založil v Miramare na Mallorke kolégium, kde sa trinásti františkáni mali venovať štúdiu východných jazykov, aby mohli pôsobiť ako misionári medzi moslimami a židmi.

On sám sa vydal na misionársku cestu do severnej Afriky v r. 1281. Ďalšie takéto misionárske výpravy podnikol v rokoch 1292, 1307 a 1314 - 1316. Medzi Arabmi a Židmi apoštoloval aj v Neapole (1293-4), na Mallorke (1300-1301), na Cypre a na Sicílii.

Medzitým prednášal filozofiu a zúčastňoval sa na vedeckých dišputách (napr. o náuke arabského filozofa Averroa) na univerzitách v Montpelliere, v Paríži (viackrát), v Neapole. Niekoľkokrát navštívil pápežskú kúriu a stretol sa s pápežmi Mikulášom IV. (1289 a 1292), Celestínom V. (1294), Bonifácom VIII. (1295), s Klementom V. (1305 a 1309). V r. 1311-12 sa zúčastnil na koncile vo Vienne. Stretol sa i s viacerými panovníkmi (s anjouovcami a aragónskymi vladármi), ako aj s predstaviteľmi miest Janov, Pisa a azda aj Benátky. Bol prítomný na viacerých generálnych kapitulách dominikánov (v r. 1283, 1285, 1294) a františkánov (v r. 1287, 1289 a 1295).

Je ťažké predstaviť si, ako sa mohol pri takom pohyblivom živote (pri vtedajších dopravných možnostiach) venovať písaniu. A nepísal málo. Zachovalo sa vyše 200 jeho väčších alebo menších diel. Väčšinou sú to filozofické, teologické, apologetické, mystické spisy. Ale nechýbajú ani literárne diela, takže Rajmund Lullus sa pokladá za dôležitého predstaviteľa starokatalánskej literatúry.

Na poslednej misionárskej ceste do sevemej Afriky v r. 1314-16 účinkoval v Tunisku pod ochranou aragónskeho kráľa Jakuba II. Moslimi ho spočiatku trpeli, ale na jar r. 1316 sa naňho v meste Bougie vrhli a kameňmi ho dobili až k smrti. Ešte nebol celkom mŕtvy, keď sa ho ujala posádka istej janovskej lode. Zomrel na lodi cestou z Tuniska na Mallorku.

Rajmund Lullus sa uctieva ako blahoslavený v severnej Afrike, v Katalánsku (východné Španielsko) a vo františkánskej reholi. Jeho úctu schválil pápež Lev X., ktorý bol pápežom v rokoch 1513-1521.