Benediktínsky rád, založený sv. Benediktom okolo roku 530, urobil veľa pre šírenie evanjelia a kresťanskej kultúry v Európe. Je prirodzené, že všestranná činnosť a styk so svetom pôsobili po dlhšom čase nepriaznivo na duchovný život a rehoľnú disciplínu benediktínskych mníchov. Preto vznikali reformné hnutia, ktorých cieľom bola vnútorná obnova rehole. Niektoré z nich priniesli čosi nové do pôvodného mníšskeho spôsobu života. Medzi ne patrila i kamaldolská vetva benediktínskeho rádu, ktorú založil svätý Romuald.

Sv. Romuald pochádzal z mesta Ravenny pri východnom pobreží Itálie (dnešné Taliansko). Narodil sa okolo roku 952. Jeho otec Sergio bol ravennským vojvodom. V mladosti žil Romuald svetáckym životom, aký zodpovedal jeho okoliu a otcovej hodnosti. Keď mal dvadsať rokov, zúčastnil sa na majetkovom spore, v ktorom jeho otec zabil istého príbuzného. Táto udalosť otriasla Romualdom, takže sa rozhodol opustiť svet a vstúpil (asi r. 973) do známeho benediktínskeho kláštora sv. Apolinára neďaleko rodného mesta.

Slabá mníšska disciplína v kláštore ho neuspokojovala. Preto po troch rokoch odišiel do neobývaného kraja pri benátskej lagúne, kde žil v samote pod vedením staršieho pustovníka Marina. Roku 978 prišiel do Benátok slávny opát Guarin z kláštora Cuxá vo východných Pyrenejach (v juž. Francúzsku pri španielskej hranici). Kláštor Cuxá bol v tom čase významným strediskom mníšskej obnovy, ktorá vychádzala z francúzskeho benediktínskeho kláštora Cluny. Romuald a Marino sa stretli s opátom Guarinom v Benátkach a rozhodli sa, že s ním pôjdu do jeho kláštora. Pripojil sa k nim i benátsky dóža Pietro Orseolo, ktorý opustil politickú dráhu a stal sa mníchom, ako aj dvaja ďalší poprední Benátčania. Ich odchod sa trocha ponášal na dobrodružný útek, lebo bývalý dóža nechcel, aby Benátčania zbadali, že opúšťa mesto. Napokon však celá skupina šťastlivo prekonala cestu cez Lombardsko a južné Francúzsko až do vytúženého kláštora.

No ani v tomto kláštore nežil Romuald priamo medzi mníchmi, ale v pustovni neďaleko kláštora, kde sa v tichu modlil, umŕtvoval a pracoval. Jedným z mála ľudí, ktorí ho navštevovali, bol Pietro Orseolo, ktorý si zvolil samotárskeho mnícha za duchovného vodcu. Počas pobytu v Cuxá sa Romuald dozvedel, že jeho otec sa dal na pokánie a vstúpil do kláštora San Severo neďaleko Ravenny.

Roku 987 alebo 988 zomrel s povesťou svätosti Romualdov duchovný syn Pietro Orseolo. Približne v tom istom čase zastihla Romualda správa, že jeho otec odišiel z kláštora. To prinútilo prísneho samotára vrátiť sa do Itálie. Bez meškania vyhľadal otca a prehovoril ho ku kajúcemu návratu do kláštora San Severo.

Odvtedy sa Romualdov život a jeho pôsobenie odohrávalo v Itálii. Iba prechodne na kratší čas prešiel do Istrie. V Itálii Romuald zreformoval a založil viaceré kláštory, z nich najznámejší v Camaldoli (v severnom Toskánsku). Podľa neho dostali meno aj mnísi, ktorí v duchu zásad sv. Romualda spájali benediktínske mníšske ideály s pustovníckym spôsobom života. Na rozdiel od ostatných benediktínov, ktorí nosili čierne rúcho, kamaldolskí mnísi používali biely habit.

Romuald bol prísny až tvrdý reformátor mníchov, čo mu na jednej strane získalo obdivovateľov a nasledovníkov, no na druhej strane vyvolalo protirečenia, ktoré prechádzali až do nepriateľstva. Medzi jeho obdivovateľov patril i mladý nemecký cisár Otto III., ktorý mu roku 998 zveril opátsku hodnosť v kláštore sv. Apolinára, kde kedysi Romuald začal mníšsky život. Mnísi však nemali radi takého prísneho opáta a on sa im tiež nechcel natískať. V cisárovej prítomnosti sa energicky zriekol opátstva a odišiel z kláštora, ktorý mu pripravil nejedno sklamanie.

Na konci pohnutého života sa Romuald utiahol do kláštora Val di Castro (v strednom Taliansku), ktorý kedysi tiež založil. Tam uzavretý v pustovníckej cele zomrel 19. júna 1027. Pochovali ho v kláštore. Iba neskôr, v 15. storočí, sa zmocnili jeho telesných pozostatkov benediktínski mnísi, ktorí ich preniesli do Iesi, ale odtiaľ ich znovu získali kamaldolskí pustovníci, ktorí ich uložili v kostole sv. Blažeja vo Fabriane.

Svätá stolica dovolila už päť rokov po Romualdovej smrti jeho verejnú úctu. O desať rokov neskôr napísal sv. Peter Damiani obsiahly Romualdov životopis.

Tak zo životopisu, ktorý zostavil sv. Peter Damiani, ako aj z iných súčasných prameňov vidieť, že sv. Romuald bol veľký človek, ale plný protikladov. Na jednej strane bol takmer stále spojený s mocnými tohto sveta, spomedzi ktorých aj on pochádzal, no na druhej strane neúprosne bojoval proti duchovnému úpadku, ku ktorému často vedie vedomie moci a vyššie postavenie. Na jednej strane ťažko znášal cirkevné inštitúcie, ktoré obmedzovali jeho nároky na duchovnú slobodu, no na druhej strane sa odvolával na staré mníšske pravidlá a vyžadoval prísnu disciplínu. Na jednej strane túžil po samote a vnútornom pokoji, no na druhej strane takmer vášnivo vyhľadával silné duše, aby ich obrátil a získal pre Boha.