Málokedy sa stretá jemnosť s veľkosťou a vážnosť s humorom tak, ako nám o tom svedčia dejiny, keď nám predstavujú osobu anglického humanistu, štátnika, otca rodiny a mučeníka - sv. Tomáša Mora. Preto ani nespravodlivý hnev anglického kráľa nevedel celkom potlačiť sympatie k tomuto ušľachtilému mužovi, sympatie, ktoré sú pozoruhodne silné aj v našom storočí.

Svätý Tomáš More (latinsky Morus) sa narodil roku 1477 alebo 1478 v Londýne. Jeho otec bol sudcom. Tomáš dostal dobrú výchovu a dôkladné humanistické vzdelanie. Istý čas bol na výchove v dome kráľovského kancelára kardinála Mortona, neskôr študoval na canterburskom kolégiu a od roku 1492 na oxfordskej univerzite. Tomáš mal veľkú záľubu a úspechy v klasickom štúdiu, ktoré mu poskytoval Oxford, ale na otcovu žiadosť už po dvoch rokoch opustil slávnu univerzitu a dal sa na štúdium práva v Londýne.

Disciplinovaný a usilovný Tomáš zvládol právnické štúdiá veľmi úspešne. No paragrafy nemohli celkom uspokojiť jeho veľkého ducha, túžiaceho po plnosti vedy a po hĺbkach duchovného života. Preto sa na štyri roky utiahol do kartuziánskeho kláštora, kde sa zahĺbil do štúdia filozofie a teológie a kde žil aj intenzívnym duchovným životom. V tom období nadviazal trvalé priateľstvo s veľkými humanistami Erazmom Rotterdamským a Johnom Coletom. Teológ John Colet sa stal aj Tomášovým duchovným vodcom. Niektorí pokladajú Tomášov pobyt v kláštore za náznak jeho úmyslu stať sa rehoľníkom. Nemáme však jasné dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť takúto domnienku. Faktom ostáva, že roku 1503 sa Tomáš More vrátil do verejného života, na ktorý ho predurčovala jeho právnická kvalifikácia. Jeho myslenie a počínanie neostalo iba v zajatí paragrafov, ale pôsobili naňho aj jeho filozofické a teologické vedomosti a predovšetkým citlivé kresťanské svedomie, živené hlbokým duchovným životom. Tomáša Mora pokladali za najlepšieho právnika vtedajšieho obdobia. No sotva sa mýlime, ak ho pokladáme vôbec za najcharakternejšieho právnika anglických dejín.

Tomášova charakternosť sa prejavila veľmi zreteľne pri vykonávaní advokátskej praxe. Na jednej strane bol tento učený právnik nepodplatiteľným zástancom zákona, no na druhej strane mal veľké porozumenie pre ľudí, najmä pre chudobných, ktorí sa dostali do rozporu so zákonom. Ľudia čoskoro vybadali, že v Tomášových rukách zákonník slúži všetkým bez rozdielu, pričom sa rešpektujú v prvom rade práva a záujmy jednoduchého človeka. Nečudo, že ho už roku 1504 zvolili za svojho zástupcu v parlamente.

Mladý poslanec však skoro skúsil, akú nevďačnú úlohu má charakterný politik. Vtedajší kráľ Henrich VII. požiadal parlament, aby odhlasoval mimoriadnu daň, z ktorej chcel kráľ dať veno svojej dcére Margite. Tomáš More pokladal túto daň za nespravodlivé zaťaženie ľudu a zanietenou rečou v parlamente prekazil jej schválenie. Kráľ sa rozhneval a Tomáš sa musel stiahnuť z verejného života.

Niekoľko rokov života v ústraní využil Tomáš na cestu do Európy, kde sa zoznámil s vedeckým životom na louvainskej a parížskej univerzite. V tom čase sa Tomáš aj oženil. Jeho manželkou sa stala roku 1505 Jana Coltová, najstaršia dcéra vidieckeho šľachtica. Morovi životopisci prezrádzajú, že šľachtic mal tri dcéry a Tomášovi sa páčila prostredná. Ale aby najstaršia netrpela tým. že ju pytači obchádzajú, Tomáš sa rozhodol napokon pre ňu. Ich manželstvo bolo šťastné. Jeho šťastie dopĺňali štyri pekné deti (tri dievčatá a jeden chlapec), ktoré sa narodili v období piatich rokov. Tým bolestnejšie pocítil Tomáš náhlu smrť milovanej manželky po pôrode štvrtého dieťaťa.

Jeho hlboký smútok mu nebránil myslieť na štyri malé deti, ktoré súrne potrebovali materskú opateru. Preto sa Tomáš už o mesiac znovu oženil. Vzal si vdovu, ktorá bola o sedem rokov staršia od neho a mala dcéru z prvého manželstva. Nová žena, ktorá sa volala pred výdajom Alica Middletonová, bola energická a dosť popudlivá. No bola dobrá gazdiná a voči deťom sa správala ako pravá matka. A to bolo najdôležitejšie. Ostatné zachránila Tomášova inteligencia a trpezlivosť, ktorá nedovolila, aby sa zo ženiných prudších reakcií vyvinula hádka alebo rodinné nedorozumenie.

Tomáš More bol veľmi starostlivý otec. Ani v čase svojej najväčšej zaneprázdnenosti nezabúdal na deti. Aby im zabezpečil čo najlepšie vzdelanie, vydržiaval dobrého domáceho učiteľa, ktorého podľa potreby dopĺňal svojimi vedomosťami. Pritom sa nestaral iba o synovo vzdelanie, ale usiloval sa zaistiť čo najväčšie vedomosti aj dcéram, Čo bolo v tom čase nezvyčajné.

Medzitým roku 1509 zomrel kráľ Henrich VII. Jeho nástupcom sa stal syn Henrich VIII. Tomáš More sa mohol znovu viac zapojiť do verejných funkcií. V rokoch 1510-1519 zastával v Londýne úrad sudcu.

O mimoriadneho právnika sa však začal zaujímať mladý kráľ. Roku 1515 ho poveril diplomatickým poslaním vo Flámsku, kde Tomáš vo voľných chvíľach napísal knihu (akýsi druh fantastického románu) Utópia, v ktorej predkladal svoje predstavy o ideálnom usporiadaní spoločnosti. Roku 1517 Henrich vymenoval Tomáša za kráľovského radcu a roku 1521 mu udelil šľachtický titul aj s malým panstvom Chelsea na západ od Londýna. Tam si More vystaval priestranný dom, v ktorom bolo viac miesta pre početnú rodinu ako v Londýne. V tom istom roku bol Tomáš vymenovaný aj za správcu kráľovskej pokladnice. O dva roky neskôr (1523) sa stal predsedom parlamentu a kancelárom lancasterského vojvodstva.

Kráľ prejavoval Tomášovi Morovi mimoriadnu dôveru a žiadal ho o spoluprácu aj v neúradných podujatiach. Tak využil jeho pomoc pri zostavovaní spisu o sviatostiach, v ktorom bránil katolícku náuku proti Martinovi Lutherovi. Za tento spis dostal Henrich od pápeža čestný titul Defensor fidei (Obranca viery), ktorý používajú anglickí panovníci až doteraz.

Protestantský odboj proti Cirkvi sa Tomáša veľmi dotkol. Nezakrýval si oči pred nedostatkami v Cirkvi. Vedel na ne jasne poukázať, odmietnuť ich a naznačiť cestu k náprave. Ale na druhej strane videl i neúprimnosť novátorov, ktorí nechceli vidieť, čo je v Cirkvi dobré, a jednostranným poukazovaním na chyby, prípadne ich zveličovaním, iba zastierali svoje osobné záujmy. Roku 1523 More vydal spis Responsio ad Lutherum (Odpoveď Lutherovi). V d'alších rokoch napísal veľké polemické traktáty proti anglickým novátorom Tyndalovi, St. Germanovi a iným.

Roku 1529 kráľ Henrich VIII. vymenoval Tomáša Mora za lorda kancelára. Bola to po kráľovi najvyššia hodnosť, asi ako dnešný ministerský predseda. Pre Tomáša to bolo najvyššie miesto, ktoré mohol dosiahnuť, a pre kráľa zasa najlepšia voľba, akú mohol urobiť. Zdalo sa teda, že všetko je v najväčšom poriadku. A predsa nebolo. Kráľ totiž už od roku 1527 vyjednával s pápežom o vyhlásení neplatnosti svojho manželstva s Katarínou Aragónskou. Keď sa mu to nepodarilo prostredníctvom dlhoročného kancelára kardinála Wolseya, skúsil dosiahnuť svoj cieľ pomocou taktného a vysoko váženého Tomáša Mora, s ktorým ho spájalo aj dlhoročné osobné priateľstvo. Spočiatku naňho síce nenaliehal a uspokojil sa Tomášovým bezchybným vybavovaním politických záležitostí. Ale neskôr skúšal rozličným spôsobom získať charakterného kancelára na svoju stranu vo veci rozluky s Katarínou. Tomáš úprimne osvedčoval kráľovi svoju vernosť a ochotu splniť mu akékoľvek želanie, ktoré sa neprotiví kresťanským zásadám. To kráľ však dobre vedel, no chcel čosi viac. Jeho vášeň a ctižiadosť chcela zlomiť kancelárovo svedomie.

Keď Tomáš videl, že napätie medzi ním a Henrichom vzrastá, vzdal sa roku 1532 kancelárskej hodnosti. Okrem miesta a kráľovskej priazne stratil takto aj prameň hmotného zabezpečenia svojej rodiny, lebo na rozdiel od iných vyšších úradníkov si počas svojej kariéry nenahromadil nijaké bohatstvo. Jeho rodina začala cítiť chudobu a znevažovanie neprajníkov.

Bývalý kancelár vedel, že tým sa jeho kalvária nekončí. Roku 1534 ho kráľovi úradníci vyzvali, aby prisahal na zákon o nástupníctve potomkov druhej Henrichovej ženy. Tomáš nemal proti nástupníctvu námietky. Ale keďže zákon popieral platnosť prvého kráľovho manželstva a pápežovu právomoc v tejto veci, charakterný obranca spravodlivosti a kresťanských zásad nemohol prisahať. Preto ho uvrhli do väzenia v Toweri podobne ako biskupa Jána Fishera.

Na Tomáša iste zle pôsobilo ubíjajúce väzenie, ale najťažšie mu padlo odlúčenie od milovanej rodiny. Jeho väznitelia to vedeli. Preto rozličnými sľubmi získali jeho ženu a najmilšiu dcéru Margitu, aby navštívili väzňa a prehovorili ho k požadovanej prísahe. Tak sa Tomáš dostane na slobodu a bude zasa všetko ako predtým. Ženy boli ochotné urobiť čokoľvek na záchranu milovaného muža a otca. Prišlo k srdcervúcemu stretnutiu. Tomáša veľmi potešila nečakaná návšteva drahých bytostí, ale otriasla ním ich pokušiteľská úloha. No so zvyčajnou jemnosťou a rozhodnosťou zvládol aj túto nadľudskú skúšku.

Morovi trýznitelia sa neuspokojili iba s väzením. Jeho život, hoci aj v temnote towerskej pevnosti, bol pre nich stálou výčitkou. Preto siahli k poslednej možnosti: nútili väzňa, aby prisahal na zákon, podľa ktorého je kráľ najvyššou hlavou cirkvi v Anglicku. Tomáš samozrejme odmietol. To stačilo, aby bol odsúdený na smrť.

Tomáša Mora popravili sťatím 6. júla 1535. Jeho hlavu nastokli na kôl, na ktorom bola predtým hlava biskupa Fishera, a vystavovali ju celý mesiac na Londýnskom moste. Keď ju mali hodiť do rieky, dcére Margite sa ju podarilo získať a pochovať v hrobke rodiny svojho muža Ropera. Nič sa však nevie o tele slávneho humanistu a mučeníka.

Tomáš More bol vyhlásený za svätého spolu s biskupom Jánom Fisherom roku 1935. Medzičasom sa mu dostalo úcty aj od tých spolurodákov, ktorých predkovia ho zabili. Pamiatka tohto sympatického veľducha je stále živá a ďaleko presahuje rámec liturgie a okruh katolíckej Cirkvi.