Svätý Viliam Vercellský (tal. Guglielmo da Vercelli) pochádzal zo severozápadného Talianska. Tam sa narodil okolo r. 1085 v meste Vercelli. Rodičia mu skoro zomreli.

Keď dosiahol 15 rokov, obliekol si mníšske rúcho a dal sa navštevovať známe pútnicke svätyne, predovšetkým španielsku Santiago de Compostela. Po návrate do Talianska chcel ešte navštíviť Svätú zem. Preto sa vydal na juh, kde vyvolal obdiv svojou svätosťou a podivuhodnými činmi, medzi ktoré patrilo náhle uzdravenie istého slepého bedára. Aby ušiel pozornosti, ponáhľal sa do prístavu Brindisi, odkiaľ sa chcel preplaviť do Palestíny.

Cestou sa zastavil u mnícha sv. Jána z Matery, ktorý mu oznámil, že Boh ho nechce vo Svätej zemi. Akoby na potvrdenie mníchových slov v nasledujúcich dňoch prepadli Viliama zbojníci a veľmi ho doráňali. Zmenil teda smer cesty a prišiel do Irpínskeho kraja na východ od Neapola. Tam dostal vnuknutie, aby sa usadil na strmých svahoch Monte Vergine (pís. aj Montevergine) neďaleko mesta Avellina. Tam ostal rok sám ako pustovník v malej cele. V blízkosti boli medvede i vlky, ale nikdy mu neublížili.

Po roku sa začali okolo neho zhromažďovať mladí muži, ktorí ho chceli nasledovať. Postavili si tam tiež cely. Napokon vybudovali aj kostol, ktorý v r. 1124 posvätil avellínsky biskup.

Pustovník Viliam mal prirodzenú náklonnosť k samote. Ale neodbytný Boží hlas ho nabádal, aby založil mníšske spoločenstvo. Prvé, podobné benediktínom, vzniklo práve na Monte Vergine. Súčasťou tejto mníšskej komunity boli kňazi, ktorí slúžili tak mníchom ako aj veriacim, ktorí putovali k horskej svätyni. Keďže po čase sa Viliamovi zdalo, že toto miesto je pre neho priveľmi rušné, ustanovil na Monte Vergine za predstaveného bl. Alberta a on sa pobral viacej na juh. Tam založil na vrchu Cognato kláštor podobný tomu, z ktorého prišiel. Keď sa v ňom rozprúdil mníšsky život, aj tam ustanovil svojho zástupcu a šiel ďalej na rovinu Coleto. Začiatkom r. 1133 s pomocou normanského veľkovojvodu Rogera tam vybudoval dvojitý (mužský a ženský) kláštor San Salvatore.

Ďalšie dvojité kláštory založil pri Rocca San Felice, pri Foggii, v Binette a na iných miestach. Opát Viliam v nich zavádzal benediktínsky kláštorný poriadok so sprísnenou chudobou a s väčším dôrazom na rozjímavú modlitbu. Tak on ako aj jeho nasledovníci nosili biele mníšske rúcho na znak toho, že ich mníšsky život je bližší kamaldulom a cisterciátom ako klasickým benediktínom.

Opát Viliam zomrel v goletskom kláštore 24. júna 1142. Tam ho aj pochovali. V r. 1807 preniesli jeho telesné pozostatky z Goleta do jeho prvého kláštora Montevergine. Pápež Gregor XIII. (1572-1585) schválil jeho úctu pre benediktínsku rehoľu a diecézu Vercelli, kým pápež Pius VI. ju v auguste 1785 rozšíril na celú Cirkev.