Svätý Atanáz žil v období, keď kresťanstvo dosiahlo vonkajšiu slobodu, ale prekonávalo veľké vnútorné boje. Rozpory vychádzali z rozdielneho teologického vysvetľovania niektorých kresťanských tajomstiev viery. V období Atanázovho života sa teologický boj sústredil na božstvo Ježiša Krista. Popieračom Kristovho božstva bol alexandrijský kňaz Arius, ktorý mal na Východe početných stúpencov. Jedným z jeho hlavných odporcov bol práve svätý Atanáz, ktorý si pre obranu pravovernej náuky v živote veľa vytrpel.

Svätý Atanáz sa narodil okolo roku 295 pravdepodobne v egyptskom veľkomeste Alexandrii.

Ako vieme z dejín, Alexandriu (dnešná Iskandarija) založil macedónsky dobyvateľ Alexander Veľký v rokoch 332/331 pr. Kr. pri západnom ústí rieky Nílu do Stredozemného mora. Mesto sa čoskoro stalo dôležitým prístavom a významným strediskom gréckej kultúry.

Kresťanstvo sa uchytilo v tejto egyptskej metropole azda už v apoštolskom období. Viacerí starí cirkevní spisovatelia označujú za zakladateľa alexandrijskej cirkevnej obce sv. Marka Evanjelistu. Už niekedy koncom 2. storočia tu vznikla stála katechetická škola a popri nej neskôr teologická akadémia (didaskalion). V obidvoch školách účinkovali významní starovekí teológovia, ako sv. Klement Alexandrijský a Origenes.

Alexandria bola i sídlom patriarchátu, ktorému podliehalo okolo sto biskupov v Egypte a Líbyi.

V tomto významnom meste dostal Atanáz to najlepšie vzdelanie, aké mu mohol staroveký svet ponúknuť. Ako dorastajúci chlapec bol v rokoch 304-311 svedkom Diokleciánovho a Galériovho krvavého prenasledovania kresťanov. Odpadávanie slabých a hrdinská smrť mnohých statočných vyznavačov kresťanskej viery iste silne zapôsobili na vnímavého chlapca.

Ako mladík odišiel Atanáz do púšte, kde bol po istý čas žiakom sv. Antona Pustovníka, ktorého si potom po celý život veľmi ctil. Azda práve počas tohto pobytu v samote napísal mladý Atanáz svoje prvé dva spisy, a to polemickú Reč proti pohanom a teologický spis O vtelení Slova, v ktorom hovoril o možnosti i potrebe Kristovho vtelenia a smrti.

Keď začal v rokoch 315-17 alexandrijský kňaz Árius hlásať náuku, ktorá popierala božstvo Ježiša Krista, Atanáz bol diakonom a tajomníkom alexandrijského biskupa Alexandra. Niektorí historici predpokladajú, že práve Atanáz zostavil list, v ktorom biskup Alexandros upozornil pápeža sv. Silvestra a východných biskupov na Áriove bludy.

Keďže spor okolo Áriovho učenia sa veľmi rozrástol a ohrozoval jednotu Cirkvi, cisár Konštantín Veľký zvolal roku 325 do Nicey (v severozápadnej Malej Ázii neďaleko Carihradu) prvý všeobecný cirkevný snem. Na sneme sa zúčastnil i Atanáz ako sprievodca biskupa Alexandra a patril medzi najhorlivejších obrancov pravoverného kresťanského učenia. Koncil odsúdil Áriovu náuku a v slávnostnom vyznaní viery vyhlásil, že Ježiš Kristus je jednorodený Boží Syn, zrodený z Otca pred všetkými vekmi, pravý Boh a jednej podstaty s Otcom.

Po koncile Atanáz dal všetky svoje sily do boja proti arianizmu. Netreba zdôrazňovať, že si tým znepriatelil otvorených aj skrytých Áriových nasledovníkov, ktorí pripravili horlivému obrancovi pravej viery nejednu trpkú chvíľu.

Na jar roku 328 zomrel biskup Alexandros a Atanáz bol zvolený za jeho nástupcu na alexandrijskom patriarchálnom stolci. Krátko po biskupskej vysviacke vykonal Atanáz pastoračnú vizitáciu rozsiahleho územia, ktoré patrilo pod jeho právomoc. V jeho neprítomnosti sa alexandrijského biskupstva chcela zmocniť skupina rozkolníckych meleciánov. Meleciáni sa nazývali podľa prehnane prísneho biskupa Melecia, ktorý sa odtrhol od Cirkvi preto, lebo sa zmierlivo zachovala voči tým, čo zapreli vieru pri prenasledovaní a neskôr žiadali o znovuprijatie do Cirkvi. V boji proti Atanázovi sa meleciáni spájali s jeho hlavnými nepriateľmi - ariánmi.

Meleciánom sa nepodarilo vytisnúť Atanáza vlastnými silami, preto podávali proti nemu ťažké obžaloby priamo cisárovi Konštantínovi. Atanáz išiel začiatkom roku 332 rovno na cisársky dvor, aby sa tam bránil proti obžalobám. Cisár uznal jeho nevinu a prísne pokarhal žalobcov.

Ale meleciáni s ariánmi neprestali popudzovať cisára proti Atanázovi, až kým sa im nepodarilo dosiahnuť zvolanie synody, ktorá bola celkom v ich rukách. Synoda sa konala roku 335 v palestínskom meste Tyre a odsúdila Atanáza na základe jednostranných obvinení. Cisár sprvoti neprijal rozsudok, ale napokon - azda aby mal pokoj - poslal Atanáza do vyhnanstva do vzdialeného Trevíru (v terajšom juhozápadnom Nemecku).

Cisár Konštantín Veľký zomrel v máji roku 337. Jeden z jeho nástupcov - Konštantín II., ktorý sídlil v Trevíre, dovolil Atanázovi vrátiť sa do Alexandrie. Atanáz tam prišiel 23. novembra.

No Atanázovi protivníci vo východnom Stredomorí neboli spokojní. Žiadali dokonca rímskeho pápeža Júlia I., aby zasiahol. Ale pritom nečakali na jeho rozhodnutie. Zvolili za alexandrijského biskupa istého Gregora z Kapadócie, ktorému pomohli v marci roku 339 vtiahnuť do mesta a usadiť sa tam. Nastali krvavé nepokoje, pri ktorých boli mŕtvi a ranení. Atanáz opustil Alexandriu a v okružnom liste, ktorý adresoval všetkým biskupom, protestoval proti násiliu, ktorého obeťou sa stalo jeho biskupstvo.

Pápež Július povolal Atanáza do Ríma. Súčasne zvolal do Ríma synodu na prerokovanie jeho prípadu. Synoda sa konala roku 340 a potvrdila Atanáza ako zákonitého alexandrijského biskupa. Postup jeho protivníkov vyhlásila za nezákonný.

Gregor a jeho podporovatelia však nechceli uznať rozhodnutie rímskej synody. Preto Atanáz ostal istý čas v Ríme, odkiaľ udržoval styky s duchovnými a veriacimi svojej diecézy. Pri pobyte vo večnom meste obohatil. Atanáz západné kresťanstvo tým, že ho bližšie oboznámil s ideálmi mníšskeho života, ktoré poznal z vlastnej skúsenosti pri pobyte medzi egyptskými pustovníkmi pod vedením sv. Antona. Pamiatke a dielu sv. Antona Pustovníka venoval Atanáz i pekný životopis, ktorý sa rozšíril na kresťanskom Západe.

Tri roky po rímskej synode sa situáciou v Alexandrii zapodievala synoda v Sardike (dnešná Sofia v Bulharsku). Zúčastnil sa na nej i Atanáz, ktorý zabránil prijatiu kompromisného vierovyznania, odlišného od vyznania Nicejského koncilu. Sardická synoda, podobne ako rímska, uznala Atanáza za právoplatného alexandrijského biskupa a exkomunikovala jeho protivníka Gregora.

No Atanáz sa nemohol vrátiť do svojho sídelného mesta hneď, ale až po Gregorovej smrti. Gregor zomrel v máji roku 345 a Atanáz vstúpil do Alexandrie v októbri roku 346 po sedemapolročnej neprítomnosti. Jeho diecezáni mu pripravili triumfálne privítanie.

Ďalších 10 rokov mohol Atanáz venovať pastoračnej práci vo svojom biskupstve. Horlivý duchovný pastier tento čas dobre využil, takže alexandrijská cirkev zaznamenala v tom období veľký rozvoj.

Ale Atanázovi protivníci sa nevzdali boja; čakali iba na vhodnú príležitosť. Ich nádeje na úspech vzrástli, keď' zomreli dvaja veľkí Atanázovi ochrancovia: spoluvladár cisára Konstancia - Konstans (zavraždili ho roku 350) a pápež Július (zomrel roku 352). Vtedy ariáni spolu s meleciánmi začali znova obžalúvať Atanáza pred cisárom a pred novým pápežom Liberiom.

Pápež s rímskou synodou odmietali obžaloby ako neopodstatnené. Ale cisár Konstancius si vynútil na synodách v Arles (353-4) a v Miláne (355) Atanázovo odsúdenie. Na cisárov rozkaz mal zajať neohrozeného biskupa sýrsky vojvodca s oddielom vojakov. Dňa 8. februára 356 v noci vtrhli cisárski vojaci do chrámu, kde slávil Atanáz večernú bohoslužbu. Ale mnísi a klerici, ktorí boli okolo neho, bránili svojho biskupa a pomohli mu utiecť.

Atanáz sa musel šesť rokov skrývať, no ostal v Egypte, kde mu poskytli útulok mnísi a oddaní veriaci. V tom čase napísal obranný spis adresovaný cisárovi (Apologia ad Constantium) a spis na vysvetlenie svojho úteku (Apologia de fuga sua), kde opisuje ariánske násilnosti v Alexandrii. Z toho obdobia pochádza i neúplná Historia Arianorum (Dejiny ariánov). Zachovala sa časť, v ktorej Atanáz živo opisuje udalosti z rokov 335-337.

Po smrti Konstancia v novembri roku 361 nastúpil na cisársky trón Julián Odpadlík (nazýval sa tak, lebo odpadol od kresťanstva k pohanstvu). Julián bol nezmieriteľným nepriateľom kresťanstva. Preto mnohých prekvapilo, že dovolil pravoverným biskupom vrátiť sa z vyhnanstva do svojich sídelných miest. Bolo v tom však veľa vypočítavosti. Nový cisár chcel na jednej strane vyvolať dojem gavalierskej veľkomyseľnosti a na druhej strane dúfal, že návrat vyhnaných biskupov zosilní vnútorné rozbroje v kresťanstve a tak oslabí Cirkev. No v Atanázovom prípade sa prerátal. Horlivý biskup sa vrátil do Alexandrie vo februári roku 362 a už na jar usporiadal dôležitú synodu, ktorá rozhodla o vážnych dogmatických a disciplinárnych otázkach. Okrem toho znova rozprúdil náboženský život vo svojej diecéze, pričom získal pre kresťanstvo z pohanstva viaceré významné osoby. To bolo priveľa pre cisára, ktorý sa usiloval obnoviť pohanstvo. Egyptskému miestodržiteľovi rozkázal odstrániť Atanáza nielen z Alexandrie, ale aj z Egypta. Atanázovi sa však podarilo utiecť k mníchom do Thebaiskej púšte.

Po Juliánovej smrti (v júni 363) sa stal cisárom katolík Jovián, ktorý dovolil Atanázovi vrátiť sa do Alexandrie. Ale Jovián zomrel už vo februári roku 364 a jeho nástupca Valens, naklonený ariánom, znova vypovedal biskupov, ktorí sa vrátili z vyhnanstva za Juliána Odpadlíka. Atanáz opustil Alexandriu, ale ostal v jej blízkosti, kde sa skrýval u svojich verných. Tam ho vo februári roku 366 zastihlo cisárovo rozhodnutie, podľa ktorého sa mohol tento vyše 70-ročný patriarcha znova vrátiť do svojho biskupského sídla.

Atanáz sa vrátil a ešte sedem rokov spravoval alexandrijskú cirkev. Zomrel 2. mája 373 vo veku 78 rokov. Alexandrijským biskupom a patriarchom bol 45 rokov, z Čoho vyše 17 rokov strávil vo vyhnanstve.

Sv. Atanáz sa uctieva tak vo východnej, ako aj v západnej Cirkvi ako horlivý duchovný pastier a veľký obranca pravej viery.

Napriek pohnutému životu, v ktorom dlhé roky nemal stáleho miesta a musel sa skrývať, sv. Atanáz napísal veľa rozličných spisov. Okrem už spomenutých možno uviesť asketické spisy o mníšskom živote a o panenstve, ďalej veľké trojdielne dogmatické dielo (Orationes contra Arianos (Reči proti ariánom), tri alebo štyri teologické listy o božstve Ducha Svätého a komentáre k žalmom, ktoré napísal v posledných rokoch života. Atanáz zostavil i viaceré okružné listy (encykliky) o životne dôležitých otázkach vtedajšej Cirkvi.