Smrťou sv. Izidora Sevillského (r. 636) sa skončilo v západnom kresťanstve obdobie tzv. cirkevných otcov. Boli to významní svätci a geniálni cirkevní učitelia (najznámejší sú: Ambróz, Augustín, Hieronym, Gregor Veľký), ktorí položili hlboké základy kresťanskej teológie a celkove kresťanskej kultúry. Po nich až do konca 11. stor. nastala akási prechodná epocha. Pokresťančenie mladých európskych národov vytlačilo do popredia pastoračné a cirkevno-organizačné záujmy. Nechýbali ani v tom období učení myslitelia, ale na poli teológie a kresťanskej kultúry zostali ďaleko za cirkevnými učiteľmi predchádzajúceho veku. Výnimku tvorí anglický benediktínsky mních sv. Béda, nazývaný Ctihodný (Venerabilis).

Svätý Béda pochádzal z Northumbrie (Northumberland) v severovýchodnom Anglicku, kde sa narodil niekedy v rokoch 672-673. Pravdepodobne bol sirota, lebo - ako sám spomína - po dosiahnutí siedmeho roku ho dali príbuzní na výchovu do benediktínskeho kláštora Wearmouth. Bol to nový kláštor pri ústí rieky Wear, ku ktorému zakrátko pribudol ďalší - Jarrow, vzdialený iba 11 kilometrov. Obidva kláštory mali spoločného predstaveného - opáta.

Po otvorení jarrowského kláštora roku 682 prešiel chlapec spolu s niekoľkými mníchmi do tohto nového strediska mníšskeho života, ktoré sa stalo jeho celoživotným domovom. Bédovým vychovávateľom bol opátov pomocník a neskôr nástupca sv. Ceolfrith. Pod jeho vedením získal dorastajúci mladík bohaté a všestranné vedomosti, ako aj dobrú charakterovú a duchovnú výchovu. Takto mal dôležité predpoklady na to, aby sa z neho stal dobrý rehoľník a kňaz. Diakonské svätenie prijal pomerne skoro, už v 19-tich rokoch, avšak za kňaza bol vysvätený až 30-ročný.

Okrem modlitby a iných základných povinností mníšskeho života Béda všetok svoj čas venoval štúdiu, vyučovaniu a písaniu. S mimoriadnym nadaním sa u neho spájala obdivuhodná usilovnosť, takže za svojho života urobil neuveriteľne veľa práce.

Zvlášť úctyhodná je jeho písomná pozostalosť.

Už ako diakon začal písať gramatické a literárne diela, a to v próze aj vo veršoch. Písal väčšinou po latinsky, ale niektoré spisy zostavil v ľudovej reči. Medzi ne patril aj nedokončený preklad Jánovho evanjelia, na ktorom pracoval ešte na smrteľnej posteli.

Béda mal všestranné vedomosti a to sa odzrkadlilo aj v jeho literárnom odkaze. Nájdeme v ňom gramatické i rečnícke spisy, matematiku, zemepis, dejepis, astronómiu, prírodné vedy, básne, výklad Svätého písma, vieroučné a mravoučné otázky.

Najväčšiu časť zaberajú teologické diela, zvlášť výklad Svätého písma, a to v podobe komentárov a homílií. Béda sa pritom opieral o staršie práce cirkevných otcov. No na rozdiel od ich prevažne alegorického, obrazného vysvetľovania jarrowský benediktín vyzdvihoval vieroučný a mravoučný zmysel biblických textov. K ľahšiemu porozumeniu biblie mu pomáhala veľmi dobrá znalosť biblickej gréčtiny a sčasti aj hebrejčiny. Avšak v nijakom prípade si nechcel prisvojovať prácu druhých. Preto na okraji svojich spisov starostlivo uvádzal použité pramene a prosil opisovateľov, aby uvádzali aj tieto poznámky.

Popri teologických dielach majú veľkú hodnotu Bédove historické spisy, zvlášť jeho anglické cirkevné dejiny Historia Ecclesiastica Gentis Anglorum. Béda tu v piatich knihách predkladá dejiny Anglicka od čias Cézarových výbojov až do roku 731. Ide o veľmi cenné dielo, ktoré vyslúžilo jeho pôvodcovi názov "otec anglických dejín". Súčasníkom a neskorším generáciám dobre poslúžili aj Bédove životopisy svätých a osobitne martyrológium, v ktorom sa usiloval zachytiť základné historické údaje o utrpení a dátume smrti kresťanských mučeníkov.

Z prírodovedeckých spisov sa zvlášť cení traktát De natura rerum - O prírode.

Hoci z pôvodného Bédovho literárneho dedičstva sa veľa stratilo, aj to, čo sa zachovalo, budí obdiv a umožňuje tohto benediktínskeho mnícha pokladať za najväčšieho učenca vrcholného stredoveku.

Ako sme už naznačili, Béda okrem malých výnimiek celý svoj život strávil v jarrowskom kláštore. Jednou z výnimiek bol niekoľkomesačný pobyt (asi r. 734) v Yorku, kde na pozvanie svojho bývalého žiaka, opáta-arcibiskupa Egberta, prednášal na vyššej kláštornej škole.

Na Veľkú noc roku 735 Béda vážne ochorel. K celkove zlému zdravotnému stavu sa pripojili mimoriadne dýchacie ťažkosti. No napriek tomu svätý a učený benediktín vykonával každodenné mníšske modlitby, ba pokračoval aj v písaní. Zomrel na sviatok Nanebovstúpenia 26. mája 735 so slovami chválospevu na česť Najsvätejšej Trojice: "Sláva Otcovi i Synovi i Duchu Svätému ..."

Jarrowskí benediktíni pochovali svätého spolubrata najprv v kostole svojho kláštora. Okolo roku 1020-1030, v čase dánskych nájazdov, preniesli jeho telesné pozostatky do durhamskej katedrály. Keď sa Anglicko odtrhlo od katolíckej Cirkvi, v rámci boja proti úcte svätých novotári roku 1541 spustošili hrob sv. Bédu a jeho kosti hodili spolu s inými do veľkého spoločného hrobu. To však, prirodzene, nezmenšilo svätcovu veľkosť a po utíšení náboženských bojov mu začali priznávať úctu aj nekatolícki spolurodáci.

Sv. Bédu Ctihodného pokladali za cirkevného učiteľa hneď po jeho smrti. Oficiálne mu tento titul priznal koncom 19. stor. pápež Lev XIII., ktorý mu zasvätil v Ríme aj kolégium, kde študujú anglickí seminaristi a kňazi.