Svätý Bernardín Sienský patrí medzi veľké osobnosti františkánskej rehole. Bol najznámejším kazateľom svojho obdobia, učiteľom kresťanského života a obľúbeným ľudovým misionárom.

Narodil sa 8. septembra 1380 v mestečku Massa Maritima neďaleko mesta Siena na severe stredného Talianska. Ešte v detskom veku stratil obidvoch rodičov: matka mu zomrela, keď mal tri roky, a o ďalšie tri roky ju nasledoval otec. Odvtedy vychovávali chlapca otcovi príbuzní v Siene. V tomto meste Bernardín študoval literatúru, právo, Sväté písmo a teológiu. Dosiahol licenciát cirkevného práva.

Po ukončení štúdia Bernardín vstúpil do kajúceho bratstva Panny Márie, ktoré sa usilovalo dosiahnuť kresťanskú dokonalosť svojich členov službou núdznym a chorým. V takejto službe ošetroval i nakazených morom, až sám ochorel. No vyzdravel a istý čas pomáhal chorej tete. Vtedy sa rozhodoval, či sa má stať augustiniánskym mníchom, ale napokon roku 1402 vstúpil do františkánskej rehole v Siene. Mal vtedy 22 rokov.

V reholi sa Bernardín pripojil k prísnej vetve observantov. Po roku noviciátu (skúšobné uvedenie do rehoľného života) zložil rehoľné sľuby a o rok neskôr, roku 1404, bol vysvätený za kňaza.

Prvé roky kňazského života venoval Bernardín dôkladnému štúdiu teologických, asketických a mystických spisov cirkevných spisovateľov, najmä františkánskych. Predstavení mu dovolili žiť na odľahlom vrchu Capriola, kde Bernardín založil menší kláštor pre františkánskych observantov.

Po takejto dôkladnej príprave začal Bernardín roku 1417 kazateľskú a misionársku činnosť v strednom a severnom Taliansku. Mal veľké úspechy. Vedel kázať univerzitným poslucháčom i jednoduchým roľníkom. Používal ľudovú reč, v ktorej podával zrozumiteľne i tie najhlbšie kresťanské pravdy. Pre veľký záujem kázal často na otvorenom priestranstve, kde počet poslucháčov dosahoval až 30 000. 0 účinnosti jeho kázní svedčí skutočnosť, že niekedy nebolo v celom meste dosť kňazov, aby stačili spovedať a rozdávať sväté prijímanie.

Taliansko bolo v časoch Bernardína Sienského rozdelené nielen na kniežatstvá a mestské republiky, ale aj na politické smery guelfov (ľudová strana naklonená pápežom) a gibelínov (prívrženci nemeckých cisárov). Okrem toho sa vyskytovali časté a dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi i jednoduchými rodinami. Bernardínovi ako kresťanovi, kňazovi a duchovnému synovi sv. Františka Assiského nemohol byť ľahostajný takýto stav. Preto jednou z hlavných úloh jeho apoštolátu bolo odstraňovanie nenávisti a zmierovanie nepriateľov. Tomuto cieľu slúžilo najmä šírenie úcty k Ježišovmu menu. Bernardín si zhotovil zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom prvé tri písmená (z gréckeho písma) mena Ježiš - IHS (YHS). Nad prostredným písmenom H bol kríž. Vznikol tak nový erb, ktorý pripomínal kresťanské tajomstvo spásy a nahradzoval iné erby a znaky, ktoré rozdeľovali ľudí. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril; ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva.

Šírenie úcty k Ježišovmu menu sa však nepáčilo niektorým humanistom a teológom; obžalovali Bernardína zo zavádzania podozrivých novôt. Týmto obvinením sa tri razy zaoberal cirkevný súd (naposledy na Bazilejskom cirkevnom sneme r. 1438), ale vždy uznal Bernardínovu pravovernosť, čistý úmysel a svätosť života. Akoby na vyváženie trojnásobného nespravodlivého obvinenia Bernardínovi tri razy ponúkli biskupstvo, a to v mestách Siena, Ferrara a Urbino. No svätý františkán neprijal ponúkanú cirkevnú hodnosť.

Od roku 1430 sa Bernardín venoval písaniu teologických traktátov, v ktorých vysvetľoval hlavné vieroučné pravdy a mravoučné zásady, otázky duchovného života, ako aj dôvody úcty k Panne Márii a sv. Jozefovi.

Roku 1438 sa Bernardín Sienský stal generálnym predstaveným františkánskych observantov. Vtedy sa veľmi zaslúžil o ich rozšírenie. Na rozdiel od niektorých nasledovníkov sv. Františka, ktorí z túžby po jednoduchosti odmietali vyššie štúdiá, Bernardín spája františkánsku jednoduchosť a svätosť s rozumovou vyspelosťou, a to isté vyžadoval i od svojich spolubratov. Preto podporoval teologické štúdiá. V kláštore Monteripido pri Perugii založil teologickú školu, na ktorej vyučoval istý čas aj on sám. V Siene vybudoval vyššie teologické učilište, z ktorého vychádzali rehoľní profesori teológie.

Po štyroch rokoch naplnených prácou a starosťami sa Bernardín roku 1442 vzdal úradu generálneho predstaveného. Vtedy už zreteľne pociťoval úbytok životných síl. No sienský guvernér ho so súhlasom rehoľných predstavených žiadal ešte o niektoré diplomatické služby. Bernardín ich vďaka svojej múdrosti a váženosti úspešne splnil. Potom pokračoval vo svojich apoštolských cestách. No nie dlho. V obci San Silvestro pri meste L´Aquila v abruzzských horách ho opustili sily. Prijal sviatosti zomierajúcich a 20. mája 1444, v predvečer sviatku Nanebovstúpenia, dokončil svoj plodný život vo františkánskom kláštore v L´Aquile. Pochovali ho v miestnom kostole sv. Františka.

Bernardína Sienského si veľmi ctili už za jeho života. Táto úcta po jeho smrti ešte vzrástla, zvlášť keď sa pri jeho rakve a pri jeho hrobe stali viaceré zázraky. Preto pápež Mikuláš V. vyhlásil Bernardína za svätého už šesť rokov po jeho smrti, na Turíce roku 1450. Na slávnosti svätorečenia sa zúčastnili početní cirkevní i občianski predstavitelia a obrovské množstvo veriaceho ľudu.

Roku 1474 preniesli telesné pozostatky sv. Bernardína Sienského do nového aquilského kostola, ktorý vybudovali na jeho počesť.

Sv. Bernardín Sienský vynikol ako teológ, ľudový misionár, rehoľný reformátor i praktický učiteľ kresťanského života. Sú to činnosti, ktoré sa zriedkakedy "stretajú" v jednej osobe. Možno práve ich spojením sa dá aspoň sčasti vysvetliť všeobecná obľúbenosť a úcta tohto františkánskeho svätca a jeho významná služba Cirkvi i občianskej spoločnosti.