Španielsko bolo v čase moslimskej invázie a ešte dlho po nej rozdelené na malé kráľovstvá. Medzi ne patrili aj Kastília a León. Koncom 12. stor. sa leónsky kráľ Alfonz IX. oženil s Berenguelou, sestrou kastílskeho kráľa Henricha I. V r. 1198 sa im narodil syn Ferdinand, nástupca na leónsky trón.

R. 1217 predčasne zomrel kastílsky kráľ Henrich. Keďže nemal následníkov, jeho koruna pripadla jeho sestre Berenguele. A tá sa dohodla s kastílskymi veľmožmi, že odovzdá kráľovské žezlo synovi Ferdinandovi. A tak sa 19-ročný kráľovič ujal vlády v Kastílii. O trinásť rokov neskôr nastúpil aj na leónsky trón. Tak umožnil spojenie kastílie a Leónu ako spoločný panovník Ferdinand III. Toto spojenie prispelo nielen k neskoršiemu zjednoteniu Španielska, ale umožnilo účinnejší boj o oslobodenie Pyrenejského polostrova od moslimskej okupácie.

Ferdinand bol dvakrát ženatý. V r. 1219 sa oženil so švábskou princeznou Beatrix a po jej predčasnej smrti si vzal (r. 1235) Francúzku Máriu de Ponthieu. Z obidvoch manželstiev mal spolu trinásť detí.

Najvýraznejšou črtou jeho vlády bolo oslobodenie veľkej časti južného Španielska od maurskej (moslimskej) okupácie. Postupne dobyl dôležité opevnené mestá Baeza, Jaén, Martos, Cordoba, Sevilla. Na oslobodených územiach sa zaslúžil o obnovenie cirkevnej organizácie a náboženského života. Jeho pričinením boli obnovené diecézy Baeza-Jaén, Cordoba, Sevilla, Cartagena a Badaoz.

Zásluhy o obnovenie kresťanstva na Pyrenejskom polostrove mu priznali aj najvyššie cirkevné miesta v Ríme. Pápeži mu udelili rozsiahle patronátne práva a vyčlenili mu časť cirkevných poplatkov.

Nezakladal si na svojej múdrosti. Mal vždy dvanásť poradcov, s ktorými prerokúval vážne veci. Aby odstránil svojvôľu a nespravodlivosti držiteľov moci, začal zostavovať zbierku zákonov, ktorú dokončil jeho syn. Prispel k rozkvetu vedy a umenia podporovaním univerzít, najmä v Salamanke. štedro prispel na vybudovanie katedrál v Leóne, Burgose a Tolede. Do Compostely vrátil zvony, ktoré odtiaľ vzal maurský vojvodca Al Mansur. Nie na poslednom mieste podporoval nové rehole františkánov, dominikánov a trinitárov, ktoré sa v tom období uchytili a šírili v jeho kráľovstve.

Okrem toho, že bol veľkorysý panovník a úspešný vojvodca, Ferdinand bol aj príkladný kresťan. V jeho období vrcholil ideál kresťanského rytiera a on ho stelesňoval v najlepšom zmysle slova. Bol nielen hrdinský v boji, verný v plnení povinností, ochranca slabých a podporovateľ dobra. Mnohí historici vrátane Araba Himyariho svedčia o čistote jeho mravov, o jeho múdrosti, veľkodušnosti, o oddanej službe svojmu ľudu. Hoci bol tvrdý v boji, voči porazeným sa správal ušľachtilo.

Uprostred slávy bol nábožný, vďačný Bohu za dosiahnuté úspechy, ctil si Pannu Máriu. V poslednej chorobe prosil o odpustenie tých, ktorým ukrivdil. Sv. prijímanie pred smrťou prijal kľačiačky. S pozemským životom sa lúčil 30. mája 1252 slovami modlitby: "Pane, prijmi moju dušu v zástupe svojich služobníkov".

Náboženská úcta kráľa Ferdinanda III. bola niekoľko storočí obmedzená iba na Sevillu. Ale keďže sa vyskytovali pri jeho hrobe zázraky a jeho telo ostalo neporušené, pápež Klement X. ho vo februári 1671 vyhlásil za svätého.