Cirkev potrebovala v každom období vnútornú obnovu a niet pochýb o tom, že ju potrebovala zvlášť v 16. storočí. Zrejme preto v tom čase vystúpilo veľa reformátorov. Lenže niektorí z nich sa postavili svojimi reformami proti Cirkvi, a tak zapríčinili tragické rozdelenie západného kresťanstva. No našlo sa dosť aj takých mužov a žien, čo svojím životom a pôsobením prispeli ku skutočnej obnove Cirkvi a stali sa tak jej reformátormi v najlepšom zmysle slova. Medzi nimi zaujíma popredné miesto sv. Filip Neri.

Tento svätý pochádzal z Florencie, kde sa narodil 21. júla 1515. Matka mu skoro zomrela, ale túto stratu zmiernila druhá otcova žena, ktorá sa s materinskou láskou starala o deti z prvého manželstva. Dobré rodinné prostredie umožnilo Filipovi rozvinúť jeho cenné charakterové vlastnosti. Bol to živý a výmyselný chlapec ako iní jeho rovesníci, no pritom bol dobráčisko, čím sa líšil od väčšiny z nich. Základné vzdelanie získal u florentských dominikánov, na ktorých si zachoval dobrú spomienku po celý život.

Keď mal 17 rokov, odišiel ku strýkovi do San Germano pri slávnom benediktínskom opátstve Montecassino. Strýko bol obchodníkom. Filip mu mal pomáhať a mal sa stať jeho dedičom. No Filipa nezaujímal obchod; čoskoro sa rozlúčil so strýkom a odišiel do Ríma.

V Ríme sa Filip ubytoval u istého Florenťana, ktorému za byt a skromnú stravu vychovával deti. Pritom istý čas študoval filozofiu a teológiu na rímskej univerzite "Sapienza". No nechcel byť kňazom, ale iba dobrým kresťanom, ktorý aj iných privádza k Bohu. Žil veľmi jednoducho, bez veľkých starostí o jedlo a o zajtrajšok. Možno už z tých čias pochádza jeho zvláštna modlitba: "Pane, daj mi prekonať dnešný deň; zajtrajška sa nebojím." Rád navštevoval rímske svätyne a katakomby, kde sa vedel zvlášť vrúcne modliť. Pritom bol veľmi otvorený voči iným. Tešilo ho porozprávať sa s ľuďmi, zažartovať si a ochotne pomôcť, kde bolo treba.

Najčastejšie ošetroval chorých, ktorým poskytoval okrem telesnej pomoci aj duchovnú. Keďže vedel, že veľa zla pochádza z náboženskej nevedomosti, poučoval deti i dospelých o pravdách viery a o mravných zásadách dôležitých pre dobrý kresťanský život. Jeho slová spojené s príkladom vlastného života privádzali mnohých ľudí na dobrú cestu.

Pravda, našli sa i zlomyseľníci, ktorým sa to nepáčilo a ktorí chceli mladého apoštola znemožniť. Zosmiešňovali ho, nastavovali mu pasce, prepadali ho. No Filip obdivuhodne spokojne znášal všetky príkoria. Boh odmeňoval statočného mladíka zvláštnymi milosťami, medzi ktorými nechýbali ani mimoriadne mystické zážitky.

Postupom času sa z obdivovateľov Filipovho života stali jeho nasledovníci a pomocníci. Filip roku 1548 založil "Bratstvo Najsvätejšej Trojice" na pomoc chudobným a chorým pútnikom. Bratstvo sa vyznamenalo zvlášť vo Svätom roku 1550, keď pomohlo tisícom pútnikov a bolo vzorom pre iné pomocné organizácie.

Roku 1551 sa Filip na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza a pripojil sa ku kňazskej komunite pri kostole San Girolamo della Caritá. Tým sa však jeho vzťah k dovtedajším priateľom neprerušil, ale ešte väčšmi prehĺbil a dostal pevnejšiu vonkajšiu podobu. Vzniklo tak jeho hlavné životné dielo - oratórium. Podľa názvu by to malo byť miesto alebo spoločenstvo, kde sa konajú modlitby. Bolo však čosi viac.

Oratórium bola veľmi originálna ustanovizeň. Spájala v sebe veľkú slobodu so systematickým náboženským a kultúrnym programom. Do oratória mali prístup tak šľachtici, ako aj jednoduchí ľudia, kňazi, rehoľníci, remeselníci, umelci, nábožní ľudia i zvedavci. Ako slobodne prišli, tak slobodne mohli aj kedykoľvek odísť. Program oratóriových stretnutí slúžil náboženskému prehĺbeniu, poučeniu a osvieženiu.

Veľmi užitočné bolo čítanie vybraných kníh, či už to boli životopisy svätých, cirkevné dejiny alebo poučenia o duchovnom živote. Čítalo sa po menších častiach, za ktorými nasledovali voľné pripomienky prítomných. Takto mali všetci z kníh väčší úžitok a pre mnohých sa stalo oratórium cennou školou myslenia a rečníctva. Už za života Filipa Neriho vyšli z tohto spoločenstva viaceré veľké osobnosti kresťanskej kultúry, ako napr. Baronius, Bosio, Tarugi, Gallonio, Visconti a iní.

Okrem čítania sa v oratóriu pestoval i spev náboženských hymnov v ľudovej reči. K spevu časom pribudla hudba. Oratórium vychovalo viacerých skladateľov cirkevnej hudby; okrem iných bol jeho členom majster polyfónnej hudby Palestrina. Oratóriu vďačí za meno aj jeden druh veľkej hudobnej skladby, ktorý sa stal súčasťou svetovej hudobnej kultúry.

Pri spoločných programoch Filip Neri pamätal aj na telesné osvieženie. Často brával svojich oratoriánov na väčšie prechádzky, spojené s návštevou kostola a s občerstvením i hrou v prírode.

Verný svojim dobrým zásadám mladosti Filip nezabúdal ani na chorých. Členovia oratória sa pravidelne striedali v službe nemocným. Niektorí venovali skutkom telesného milosrdenstva všetok svoj voľný čas.

Postupom času sa oratórium rozdelilo na kňazské a sekulárne. Kňazské pozostávalo čisto z kňazov, malo charakter takmer rehoľnej komunity a venovalo sa Špeciálnym úlohám v službe Cirkvi. Komunity kňazského oratória vznikli v mnohých krajinách západného kresťanstva.

Záujem a pôsobenie Filipa Neriho sa však neviazali iba na oratórium. Horlivý Florenťan nadväzoval hlboké a plodné priateľstvá so svätcami svojich čias (Kamil de Lellis, Ján Leonardi, Ignác z Loyoly, Karol Boromejský...), s pápežmi a inými cirkevnými predstaviteľmi, ale pritom sa živo zaujímal aj o drobných ľudí rímskych ulíc, dokonca i o chlapcov, ktorých vedel zabaviť i poučiť. S neskrotnými šarvancami mal bezhraničnú trpezlivosť. Stalo sa známym jeho napomenutie: "Buďte dobrí, ak môžete!" Vyjadrovalo nielen jeho miernosť a porozumenie s chlapcami, ale aj povzbudenie k sebavýchove. Často hovorieval chlapcom aj toto: "Buďte veselí, ale nehrešte!"

Zvlášť významným prostriedkom jeho apoštolátu bola spoveď. Pri jeho spovednici sa tisli jednoduchí ľudia i učení, ženy z domácnosti aj cirkevní hodnostári. "Apoštol Ríma", ako nazývali Filipa, im pomáhal dosiahnuť zmierenie s Bohom i s ľuďmi. Jeho miernosť sa prejavovala i v spovednici. Avšak nenapraviteľným hriešnikom, najmä takým, čo škodili druhým, vedel dať tvrdé pokánie, ktoré nimi otriaslo a prinieslo potrebnú nápravu. Jeho zvláštnosti pri spovedaní spočiatku vyvolávali prekvapenie a na istý čas mu zapríčinili aj zákaz spovedať. Ale tak kajúcnici, ako aj cirkevné úrady čoskoro pochopili veľké hodnoty tohto vysluhovateľa sviatosti zmierenia a Filip Neri sa stal obľúbeným spovedníkom jednoduchých ľudí i kardinálov.

Filipovi niekoľko ráz ponúkli kardinálsku hodnosť, ale on, ju neprijal. Súhlasil však so spravovaním kostola florentských pútnikov - San Giovanni dei Fiorentini, kde sa roku 1564 utvorila prvá skupina oratoriánskych kňazov. Roku 1575 pápež Gregor XIII. pridelil oratoriánom kostol Santa Maria in Valicella, ktorý si prebudovali na väčší. Tam prežil Filip Neri posledné roky života. Pred smrťou urobil ešte veľkú službu Cirkvi a Francúzsku tým, že sprostredkoval francúzskemu panovníkovi Henrichovi IV. Navarrskému prijatie do Cirkvi.

Filip Neri zomrel 26. mája 1595 vo veku 80 rokov. Pri prehliadke jeho mŕtveho tela zistili lekári nepochopiteľnú zvláštnosť na kňazovom hrudníku. Dve rebrá na ľavej strane boli vypuklé a pod nimi bolo nezvyčajne veľké srdce. Táto zvláštnosť sa dáva do súvisu s istým mystickým zážitkom v jeho mladosti, keď sa mu na Turíce 1544 pri modlitbe v katakombách sv. Šebastiána zjavil Pán Ježiš v podobe žiarivej gule, ktorá mu prenikla do hrude.

Filipa Neriho pochovali v kostole Santa Maria in Valicella. Povesť svätosti ho sprevádzala už za života a po smrti rýchlo dosiahla úradné cirkevné uznanie. Roku 1610 ho pápež Pavol V. vyhlásil za blahoslaveného a roku 1622 pápež Gregor XV. za svätého.

Úcta sympatického svätca sa rozšírila v celej Cirkvi. No osobitne si ho uctievajú Rimania, pre ktorých je apoštolom a jedným z hlavných ochrancov mesta.