Sv. František de Hieronymo (Francesco de Geronimo al. Girolamo) pochádzal z južného Talianska, kde sa narodil v meste Grottaglie pri Tarante 17. decembra 1642. Bol najstarší z jedenástich detí, z ktorých si traja zvolili duchovné povolanie.

V jeho rodisku bývala skupina kňazov, ktorí sa venovali vyučovaniu a ľudovým misiám. František k nim chodil do školy a keď dosiahol desať rokov, mohol pri nich aj bývať. Zverili mu úlohu kostolníka a vyučovanie katechizmu malých detí. Niekedy šiel s kňazmi aj na misie a tam im pomáhal pri vyučovaní detí.

Keď videli jeho vytrvalosť v Božej službe, po dosiahnutí šestnástich rokov mu odporúčali prijať tonzúru. Tým bol zaradený do klerického stavu. František chcel byť naozaj kňazom. Preto ho o rok po tonzúre prijali do diecézneho seminára v Tarante. Ako seminarista študoval v jezuitskom kolégiu. V roku 1664 (ako 22-ročný) prijal diakonskú vysviacku.

Keďže veľmi dobre študoval filozofiu, jeho profesori mu odporúčali, aby šiel na štúdium práva a teológie do Neapola. Tam dosiahol doktorát práva a zdá sa, že aj teológie. Počas štúdia prijal v r. 1666 kňazskú vysviacku. Zo styku s jezuitmi vzniklo v ňom a dozrelo rozhodnutie, že vstúpi do ich rehole. Stalo sa tak v júli r. 1670.

Už po roku noviciátu ho predstavení poslali na apoštolské práce do Apúlie. Bol tam do roku 1674. Prejavil nevšednú apoštolskú horlivosť a kazateľské schopnosti. Jeho kázne pohli svedomím mnohých ľudí a jeho modlitby im vyprosovali milosť obrátenia.

Páter František de Hieronymo bol misionárom telom i dušou. Jeho túžbou bolo ísť do zámorských misií v Indii alebo na Ďalekom východe. No predstavení ho namiesto toho v r. 1674 zavolali do Neapola. Tam si mal urobiť špeciálne štúdiá, ktoré rehoľa požaduje od tých, čo majú skladať slávnostnú profesiu štyroch sľubov. František ukončil celú rehoľnú formáciu slávnostnými rehoľnými sľubmi 8. decembra 1682. Avšak v Neapole sa do tých čias nevenoval iba štúdiu a rehoľnému dotváraniu. Predstavení ho hneď po príchode zaradili do apoštolátu v meste, ktoré sotva predstavovalo ľahšie misijné pole ako India.

Neapol tých čias mal asi 200 000 obyvateľov. Jeho obyvateľstvo predstavovalo veľmi pestrú zmiešaninu ľudí od španielskeho miestokráľa a šľachticov, ktorí žili v kniežacom prepychu, až po dav predmestských proletárov, ktorí žili v krajnej hmotnej i mravnej biede. Spoločenský stred tvorila vrstva remeselníkov a obchodníkov, ktorí sa usilovali dobre speňažiť svoje služby. Osobitný svet tvoril prístav s rybármi, námorníkmi, pašerákmi, zlodejmi a prostitútkami. Pravda, posledné dve spoločenské kategórie si nárokovali občianstvo aj v iných častiach mesta.

František nepotreboval veľa času na to, aby zistil, že všetky vrstvy obyvateľstva potrebujú veľa k tomu, aby sa mohli oprávnene nazývať kresťanmi. Ale chcel sa venovať predovšetkým tým najúbohejším, ktorí boli aj najpočetnejší. Jeho hlavná misionárska práca sa skladala z troch častí:

1. ľudové misie, ktoré pozostávali z kázní na námestiach a uliciach;

2. každé tri mesiace hromadné pristupovanie k spovedi a sv. prijímaniu; misionár pripravoval ľudí osobitnými kázňami (tiež po uliciach a námestiach) a v určený deň ich s pomocou spolupracovníkov viedol do jezuitského kostola "del Gesú", kde vtedy spovedali viacerí kňazi;

3. privádzanie prostitútok ku kresťanskému životu.

Okrem toho sa však podľa potreby a podľa svojich možností venoval námorníkom, väzňom, chorým... Osobitné programy mal so skupinou remeselníkov, z ktorých utvoril akési bratstvo svojich spolupracovníkov. Oni mu pomáhali pri ľudových misiách a osvedčovali sa ako usporiadatelia pri spomenutom hromadnom udeľovaní sviatostí.

Ťažiskom jeho práce počas 40 rokov bol Neapol a okolie. Ale viackrát viedol misie aj na iných miestach, ako v krajoch Abruzzy a Apúlia.

Okrem hromadných misií sa venoval aj menším skupinám ľudí. Tak dával duchovné cvičenia rehoľníkom a rehoľným sestrám, vedúcim mládežníckych organizácií, väzňom, námorníkom. Zvlášť privádzal ľudí k tomu, aby si uctievali Pána Ježiša v Eucharistii a aby prejavovali detinskú úctu jeho Matke.

Z iných svätcov si osobitne ctil sv. Cýra, údajne sýrskeho lekára v 3. stor., ktorého relikviu nosil so sebou na misie. Príhovoru tohto svätca pripisoval zázračné uzdravenia a iné podivuhodné udalosti, ktoré sa stávali počas misií. Ľudia však boli presvedčení, že Boh konal divy priamo Františkovým prostredníctvom, ale on si z poníženosti nechcel prisvojovať nijaké zásluhy.

František de Hieronymo zomrel v povesti svätosti 11. mája 1716. Pochovali ho v jezuitskom kostole "del Gesú". Po druhej svetovej vojne preniesli jeho telesné pozostatky do jezuitského kostola v meste Grottaglie, odkiaľ pochádzal.

Pápež Pius VII. vyhlásil v máji 1806 Františka de Hieronymo za blahoslaveného a pápež Gregor XVI. v máji 1839 za svätého.

V jezuitskej reholi sa slávi jeho sviatok (spolu s inými) 2. júla.