Pochádzal zo Sardínie, kde sa narodil 17. nov. 1701 v obci Láconi ako druhý z deviatich detí Mateja Peisa Cadellu. Chudobní rodičia mu dali meno František Ignác Vincent.

František nebol zlý chlapec. Už od detstva sa vyznačoval dobrotou a nábožnosťou. Keď dospieval, začal žiť ako askéta: konal skutky pokánia a prísne sa postil. Keď mal 18 rokov, ťažko ochorel. Vtedy urobil sľub, že ak vyzdravie, vstúpi do kapucínskej rehole. Naozaj vyzdravel, ale vyhýbal sa splneniu sľubu. Znovu sa dostal do smrteľného nebezpečenstva a znovu sľúbil, že pôjde ku kapucínom, ak sa zachráni. Ostal nažive a tento raz splnil sľub. Dňa 3. novembra 1721 sa hlásil v kapucínskom kláštore "Buoncammino" v sardínskom hlavnom meste Cagliari. Najprv nechceli splniť jeho žiadosť pre slabú postavu, ale napokon na odporúčanie markíza Aymericha z Františkovej rodnej obce Láconi ho prijali.

František Vincent Peis vstúpil do noviciátu 10. novembra 1721. S rehoľným rúchom prijal rehoľné meno Ignác Lakonský (z Láconi). Ku koncu noviciátu ho preložili do kláštora v Iglesias, kde sa stal rozdeľovačom a chodil kveštovať, zbierať almužnu po okolí. Ďalších 15 rokov pôsobil v štyroch iných kláštoroch až ho napokon určili do kláštora Buoncammino v Cagliari, kde kedysi začínal. Tam bol najprv zamestnaný v dielni, kde sa spracúvala vlna a tkalo sa súkno pre rehoľníkov. Od r. 1741 žobral almužnu po meste.

Cagliari bolo 40 rokov polom jeho apoštolského účinkovania, konaného s bezhraničnou láskou medzi chudobnými a hriešnikmi. Pre vynikajúce čnosti a pre zázraky, ktoré konal, ho všeobecne nazývali "padre santo" - svätý páter. Túto skutočnosť potvrdzuje aj zachovaný list nemeckého protestantského pastora Jozefa Fuesa, ktorý bol kaplánom nemeckého pešieho pluku v službách sardínskeho kráľa. Protestantský duchovný písal svojmu priateľovi v Nemecku: "Vidíme tu každý deň žobrať po meste žijúceho svätca, ktorý je kapucínskym rehoľným bratom a viacerými zázrakmi si získal úctu svojich krajanov".

V r. 1779 Brat Ignác Lakonský oslepol. Odvtedy ho už neposielali po žobraní. Zúčastňoval sa však na spoločnom živote a starostlivo dodržiaval denný poriadok vrátane kajúcnych úkonov rehoľnej disciplíny. Takto vytrval až po deň smrti 11. mája 1781.

Poníženého sardínskeho kapucína vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius XII. v júni 1940. Ten istý pápež ho vyhlásil za svätého v októbri 1951.