Španielsko dalo Cirkvi v 16. storočí niekoľko svätých, ktorých význam ďaleko prekročil hranice rodnej krajiny. Možno tu spomenúť svätých: Teréziu Avilskú, Jána z Kríža, Jána z Boha, Petra z Alcantary, Tomáša z Villanovy, Ignáca Loyolského, Františka Xavérskeho. Do tejto skupiny patrí aj sv. Ján Avilský.

Pochádzal z mesta Almodóvar del Campo (v strednojužnom Španielsku), kde sa narodil pravdepodobne 6. januára 1499 (alebo 1500). Jeho rodičia boli zámožní a vážení. Matka Catalina pochádzala z vidieckej šľachty, kým otec Alonso de Avila bol z rodiny "nových kresťanov", t. j. obrátencov zo židovstva. Táto skutočnosť mala pravdepodobne vplyv na niektoré udalosti v Jánovom živote.

Keď získal základné vzdelanie, prešiel na univerzitu v Salamanke, kde sa dal na štúdium práva. Avšak po štyroch rokoch, v r. 1517, odišiel z univerzity ešte pred ukončením štúdia. Niektorí myslia, že mal ťažkosti pre rasový pôvod svojho otca. Skôr sa však zdá, že zažil mocný podnet k duchovnému povolaniu. Sú náznaky, že kratší čas prežil v dajakej reholi, ale nie je známe nič určitejšie.

Po troch rokoch prísnej utiahnutosti (väčšinou v rodičovskom dome), študoval v rokoch 1520-1526 filozofiu a teológiu v Alcale. Niekedy ku koncu štúdia bol vysvätený za kňaza.

Už ako kňaz sa v r. 1526 odobral do Sevilly, odkiaľ chcel spolu s jedným mexickým biskupom odísť do severoamerických misií. Ale v poslednej chvíli ho zadržal sevillský arcibiskup Alonso Manrique, ktorý počul o mimoriadnych schopnostiach novokňaza Jána a chcel ich využiť vo svojom významnom arcibiskupstve. Arcibiskup si azda pomohol poukazom na Jánov pôvod, lebo "novým kresťanom" zákon nedovoľoval cestovať do španielskych dŕžav v Amerike.

A tak Ján Avilský začal svoj apoštolát v Seville, Eciji a iných juhošpanielskych mestách. Vyučoval deti katechizmus, dospelých privádzal k rozjímavej modlitbe, konal prednášky o Sv. písme a dlhé hodiny spovedal. Žil chudobne, neprijímal nijaké peniaze za kňazské služby. Nocoval a skromne jedol u tých, čo ho prijali pod strechu.

Jeho príklad veľmi pôsobil. Čoskoro sa mnohí kňazi usilovali nasledovať jeho prísny život modlitby, štúdia a apoštolátu. Jeho kázne priťahovali zástupy ľudí, a to tak šľachticov ako aj jednoduchých, laických vzdelancov i členov kléru túžiacich po väčšej dokonalosti.

Ale všetci neboli spokojní s jeho účinkovaním. V r. 1531 ho niekto udal inkvizícii. Ťažko povedať, či to bolo zo zlomyseľnosti alebo zo žiarlivosti alebo iba zo zle nasmerovanej úzkostlivosti. Bolo to v období, keď sa po celej Európe šírili náuky, ktoré sa nezhodovali s katolíckou vierou. Inkvizícia, ktorá mala bdieť nad neporušenosťou viery, bola citlivá na každú novotu, a preto brala vážne každé obvinenie. Inkvizítori najprv skúmali Jánovo počínanie. A keď videli, že vo viacerých veciach sa líši od iných, najmä tradičných kňazov, dali ho niekedy v lete alebo na jeseň r. 1532 uväzniť.

Ján Avilský prežil v inkvizičnom väzení takmer rok. Avšak ani najmenej ho to nevykoľajilo. Naopak, bol to preňho čas akejsi duchovnej obnovy, keď sa mohol venovať viacej sebe. Zažil v tom období mnohé duchovné útechy a osvietenia. Z tých čias pochádza jeden z jeho najkrajších listov, plný lásky a nadprirodzenej radosti. Vo väzení pravdepodobne preložil knižku "Nasledovanie Krista" z latinčiny do ľudovej reči. Dňa 16. júna 1533 inkvizícia vyniesla rozsudok, v ktorom ho naplno oslobodila od všetkých obvinení.

Horlivý kňaz vyšiel z väzenia spokojne, ako doň prišiel. Neskúmal, kto ho obžaloval, na nikoho sa nemrzel. Jeho priatelia ho s nadšením uvítali na slobode. Ján im bol vďačný, ale rozhodol sa odísť zo Sevilly do Cordoby, ktorá sa stala jeho konečným pôsobiskom.

Od konca r. 1536 sa Ján Avilský viackrát vybral do Granady na žiadosť tamojšieho arcibiskupa, ktorý sa so vzácnym kňazom radil vo vážnych veciach. Práve v Granade sa pri jeho kázni 20. januára 1537 obrátil k novému životu portugalský dobrodruh, z ktorého sa stal sv. Ján z Boha, zakladateľ rehole milosrdných bratov. O dva roky neskôr sa z veľkej časti pod jeho vplyvom obrátil k duchovnému životu gandijský vojvoda, neskorší svätec František Borgia. Ján Avilský mal veľký vplyv aj na život a organizáciu mladej granadskej univerzity (zal. ju v r. 1526 cisár Karol V.). Univerzita mu udelila akademický titul "magister teológie".

Pri apoštolských cestách po Andalúzii (kraj v južnom Španielsku) Ján Avilský založil priamo alebo prostredníctvom svojich spoločníkov asi 15 menších kolégií pre deti (pre kresťanskú náuku, príp. gramatiku) a tri väčšie (v mestách Baeza, Jerez a Cordoba) okrem kolégií pre klérus v Granade, Cordobe a Evore (Portugalsko). Najznámejšie kolégium bolo v Baeze; v r. 1542 sa z neho stala univerzita. Spomenuté vzdelávacie ústavy mali predovšetkým apoštolský ciel. Tak na univerzite v Baeze sa na Jánovo želanie vyučovali len "umenia" (filozofia) a teológia, ktoré sú podľa jeho slov "užitočné pre dušu".

Jadrom Jánovej apoštolskej činnosti v rokoch 1535-1551 bola početná skupina diecéznych kňazov, ktorých k nemu viazalo jednoduché puto duchovného vedenia. Ich duchovný učiteľ ich viedol k nábožnému a striedmemu životu a odporúčal im, prípadne vysvetľoval študijnú látku. Táto "kňazská škola" nemala za ciel vysokú teologickú špekuláciu; skôr to bolo združenie usilovných a svätých kňazov, duchovných mužov, ktorí sa venovali kázaniu (predovšetkým ľudovým misiám), vyučovaniu náboženstva a iných predmetov na nových kolégiách, duchovnému vedeniu.

Program cirkevnej obnovy, ako ho uskutočňoval Ján Avilský a jeho spoločníci, si získal sympatie Ignáca Loyolského a ním založenej jezuitskej rehole. A hoci neprišlo k nijakému formálnemu spojeniu týchto skupín, Ján Avilský veľmi poslúžil Spoločnosti Ježišovej tým, že do nej nasmeroval svojich najlepších spoločníkov a získal pre ňu vplyvných dobrodincov. On využil svoju prestíž aj na to, aby (na požiadanie Ignáca Loyolského) bránil jezuitov v Španielsku proti útokom nezmieriteľného dominikána Melchiora Cana a jeho kolegov zo Salamanky.

Posledné roky strávil Ján Avilský v Cordobe a Montille. Často ho pútala na lôžko choroba, ktorá sa začala prejavovať od r. 1551. Jeho "kňazská škola" postupne strácala na účinnosti jednak tým, že jej najlepší členovia sa pripojili k jezuitom a jednak tým, že Ján nechcel založiť pevnú organizáciu. Preto s veľkodušnou žičlivosťou pozoroval, ako v istom zmysle pokračovateľkou jeho obnovného apoštolského programu je mladá jezuitská rehoľa, ktorá sa úspešne rozvíjala.

Choroba a zvyšujúci sa vek neprekazili Jánovi pokračovať v úlohe poradcu a duchovného vodcu, či už osobne alebo prostredníctvom listov. Sv. Terézia Avilská ho požiadala o posúdenie rukopisu svojej autobiografie. Okrem toho jej Ján písal niekoľko listov, z toho posledný krátko pred smrťou.

Zomrel v meste Montille 10. mája 1569. Pochovali ho v jezuitskom kostole. Proces jeho blahorečenia sa začal v r. 1623, ale po ťažko vysvetliteľných odkladoch sa skončil až v apríli 1894 za čias pápeža Leva XIII. Pápež Pius XII. v r. 1946 vyhlásil Jána Avilského za patróna svetských (diecéznych) kňazov v Španielsku a pápež Pavol VI. ho v máji 1970 vyhlásil za svätého.

Z písomnej pozostalosti sv. Jána Avilského sa zachoval spomenutý preklad "Nasledovania Krista" do španielčiny, ďalej katechizmus pre deti, listy s duchovnými poučeniami a praktickými smernicami, kázne, duchovné konferencie... Jeho najvýznamnejšie písomné dielo malo latinský názov "Audi filia" ("Počúvaj dcéra") podľa 11. verša 44. žalmu. Bola to zbierka poučení, úvah a pravidiel asketického života, zakotvených v tajomstve nášho vykúpenia.