Po zániku Západorímskej ríše (r. 476) bola Itália pripojená k Východorímskej - Byzantskej ríši. Byzantský cisár sídlil v Carihrade (dnešný Istanbul). V Itálii ho zastupoval miestodržiteľ (exarcha), ktorý mal sídlo v meste Ravenna.

Spojenie Itálie s Carihradom však nebolo stále. Koncom 5. storočia sa stal pánom Itálie ostrogótsky kráľ Teodorik Veľký a vládol v nej vyše 30 rokov. Bol to schopný panovník a úspešný vojvodca. V politike i v náboženských otázkach bol znášanlivý. Teodorik sa spolu so svojimi súkmeňovcami pridŕžal bludného ariánskeho učenia, ale pritom rešpektoval neariánskych kresťanov. S rímskymi pápežmi vychádzal dobre a nedovolil, aby sa Cirkvi v Itálii krivdilo. Zároveň však nepripustil, aby niekto vystúpil proti ariánom. Ba pokladal sa za ochrancu ariánov i mimo Itálie. To sa zvlášť prejavilo, keď nastúpil na byzantský trón cisár Justín I., ktorý chcel potlačiť arianizmus vo svojej ríši. Odobral byzantským ariánom kostoly a nútil ich zrieknuť sa ariánskeho bludu. Teodorik sa rozhodol zasiahnuť. Vojensky a politicky sa nemohol postaviť proti silnému cisárovi. Preto sa rozhodol vyjednávať s ním prostredníctvom rímskeho pápeža, ktorý bol Teodorikovi v istom zmysle zaviazaný pre jeho dovtedajší dobrý postoj k Cirkvi. Pápežom bol vtedy Ján I.

Ján I. sa stal pápežom v auguste roku 523. Vtedy sa už končilo pomerne pokojné obdobie ostrogótskej vlády v Itálii. Starnúceho kráľa Teodorika znepokojovala vzrastajúca moc byzantského cisára. Stal sa podozrievavým a dal odstrániť niektoré vplyvné osobnosti, o ktorých si myslel, že sú naklonené cisárovi. Tak skončil vo väzení a na popravisku filozof Boetius a jeho svokor Symmachus. Začalo sa vytvárať i napätie medzi Cirkvou a ariánskym vladárom. V takejto situácii musela byť pápežovi vrcholne nepríjemná žiadosť kráľa Teodorika, aby sa zastal ariánov u byzantského cisára, ale nemohol odmietnuť. Preto sa koncom roku 525 vydal do Ravenny a odtiaľ do Carihradu na čele delegácie, v ktorej boli viacerí senátori a biskupi.

Cisár Justín prijal pápeža Jána s najvyššími poctami. Bola to prvá návšteva rímskeho biskupa v Carihrade a tak duchovenstvo ako i ľud v ňom pozdravovali nástupcu prvého apoštola - sv. Petra. Pápež sa zdržal v Carihrade od Vianoc roku 525 do Veľkej noci roku 526. Na Veľkú noc mal slávnostnú latinskú bohoslužbu v prítomnosti najvyšších byzantských predstaviteľov. Cisár využil pápežovu návštevu k tomu, aby sa dal od neho korunovať.

Cesta Jána I. do Carihradu bola úspešná pre posilnenie vzťahov medzi západnou a východnou Cirkvou. No nedosiahol Ján I. výsledky, aké si želal ostrogótsky kráľ Teodorik. Cisár iba čiastočne zmiernil opatrenia proti byzantským ariánom. Teodorik nebol spokojný a dal to pocítiť aj pápežovi. Keď sa Ján I. vrátil do Ravenny, kráľ ho dal uväzniť. Pápež mal chatrné zdravie a dlho nevydržal kráľovo šikanovanie. Zomrel 18. mája 526. Hoci ho priamo nezabili, pre okolnosti jeho smrti ho ľud hneď uctieval ako mučeníka.

Pápež Ján I. bol najprv pochovaný v Ravenne, ale po štyroch rokoch previezli jeho telesné pozostatky do Ríma, kde ich uložili v chráme sv. Petra.

Sv. Ján I. bol pomerne krátko pápežom, preto nemohol rozvinúť nijakú rozsiahlejšiu činnosť. Popri pastoračnej práci sa staral predovšetkým o významné cirkevné pamiatky: dal obnoviť hlavné rímske baziliky a dva starokresťanské cintoríny. Jemu vďačíme aj za uvedenie kresťanského letopočtu, to znamená za datovanie historických udalostí podľa roku Kristovho narodenia (pred Kristom alebo po Kristovi). Rok Kristovho narodenia vypočítal učený mních Dionýz Malý (Dionysius Exiguus). Neskoršími prepočtami sa však zistilo, že Dionýz sa pomýlil o 4-7 rokov. Porovnaním rozličných údajov sa zdá najpravdepodobnejšie, že Ježiš Kristus sa narodil o sedem rokov prv, ako vypočítal mních Dionýz Malý, to znamená sedem rokov pred naším kresťanským letopočtom.