Druhá polovica šestnásteho storočia a takmer celé sedemnáste boli veľmi rozbúrené. Náboženské, politické a spoločenské spory sa neriešili iba na kazateľniach, univerzitných katedrách a snemoch, lež často, ba pričasto sa siahalo po zbraniach a tiekla krv. A akoby nebolo dosť domácich škriepok a zrážok, práve v tom období vrcholila turecká invázia do strednej Európy.

Napätie a rozpory tohto nepokojného obdobia sa odrážali aj v živote mnohých jednotlivcov. V každom prípade sa to dá povedať o bl. Jánovi Sarkandrovi, ktorý pôsobil ako kňaz na Morave vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.

Bl. Ján Sarkander pochádzal zo Sliezska, kde sa narodil 20. decembra 1576 v obci Skoczów pri Tešíne. Jeho matka pochádzala zo šľachtického rodu, kým jeho otec mal skromný spoločenský pôvod. Matka bola dvakrát vydatá. Z prvého manželstva mala syna Matúša (Vlčnovského). V druhom manželstve mala štyroch synov a jednu dcéru. Druhý manžel jej zomrel v r. 1589, keď mal Ján 13 rokov. Vtedy sa rodina presťahovala do mesta Príbor na juh od Ostravy, kde žil matkin najstarší syn Matúš.

Ján chodil najprv do miestnej školy. V r. 1593 prešiel do Olomouca, kde pokračoval vo vyšších štúdiách na jezuitskom kolégiu ako už predtým jeho brat Mikuláš. V r. 1597 začal študovať filozofiu. Ale o dva roky vypukla v Olomouci epidémia moru, kvôli ktorej prerušili vyučovanie na kolégiu. Ján prešiel do Prahy, kde na tamojšom jezuitskom kolégiu dosiahol v r. 1602 titul bakalára a o rok neskôr hodnosť magistra filozofie.

Nevedno, čo robil od konca mája 1603 do augusta 1604. Podľa ďalšieho vývoja udalostí sa zdá, že bol u svojho brata Mikuláša, ktorý bol vtedy farárom vo Valašskom Meziříčí na východnej Morave. Tam sa pravdepodobne zaľúbil do Anny Platskej (Plachetskej), dievčaťa z poprednej protestantskej rodiny. Napriek tomu šiel začiatkom septembra 1604 študovať teológiu do štajerského Hradca v Rakúsku. Nevedno, či šiel tak ďaleko preto, že štajerskohradecká univerzita mala dobrú povesť, alebo preto, aby bol ďalej od dievčiny, ku ktorej sa často vracali jeho myšlienky.

Avšak ani vzdialenosť nepomohla. Po dvoch rokoch Ján prerušil štúdium teológie a rozhodol sa oženiť. S rodinou Plachetských urobil v septembri 1606 svadobnú zmluvu, ktorú podpísal aj jeho brat farár a iní kňazi. Že to so ženitbou myslel vážne, o tom svedčí aj skutočnosť, že v Brne si kúpil dom a v neďalekom mestečku Klobouky vinicu. No nevedno, či prišlo k uzavretiu manželstva alebo čo sa stalo v priebehu jedného roka. V decembri 1607 totiž znovu nastúpil na teológiu, a to v Olomouci. Dejepisci predpokladajú, že jeho snúbenka nečakane zomrela a Ján definitívne pochoval všetky myšlienky na manželstvo. V marci 1609 bol vysvätený v Brne na kňaza.

Ako kňaz pôsobil v priebehu jedenástich rokov na siedmich miestach. V duchovnej správe v tom období náboženského zmätku a nepokojov nebolo ľahké obrániť vieru a pritom vychádzať dobre so všetkými, či katolíkmi alebo inovercami. Tým horšie to bolo pre Jána Sarkandra, lebo mal ťažkú povahu, ktorá spôsobila vera nepríjemností jemu aj iným. Niekedy zapríčinili nedorozumenie úrady, ktoré ho raz uväznili pre údajné pikle proti cisárovi. Ale keď sa zistila neopodstatnenosť obvinenia, prepustili ho. Inokedy vyvolal ťažkosti on prehnaným puritanizmom. Tak napr. vo farnosti Charváty pri Olomouci nechcel trpieť v kostole ľudové nábožné piesne. Za to ho prísne pokarhal olomoucký biskup kardinál Dietrichstein.

Pokojnejšie bolo jeho trojročné pôsobenie vo farnosti Zdounky pri Kroměříži, kde pokračoval v katolíckej obnove začatej jezuitmi.

Posledné miesto, kde pôsobil, bolo mesto Holešov, vtedajšie sídlo moravského zemského správcu Ladislava Popela z Lobkovic. Ján Sarkander prevzal farnosť 15. mája 1616. Už predtým tam pôsobili jezuitskí misionári a budovali si tam svoj probačný dom. Dá sa predpokladať, že medzi ním a jezuitmi boli (aspoň v tom období) dobré vzťahy. U nich si aj s ďalšími pätnástimi kňazmi urobil v r. 1617 duchovné cvičenia. Vtedy už mal povesť dobrého a horlivého duchovného správcu. Dokonca, keď sa v Kroměříži uvolnilo dekanské miesto, veriaci žiadali kardinála Dietrichsteina, aby im dal Sarkandra za dekana. Kardinál bol ochotný, avšak krajinský správca ho nechcel pustiť z Holešova.

No Sarkandrova pastoračná idyla nemala trvať dlho. 23. mája 1618 predstavitelia českých stavov prepadli cisárskeho miestodržiteľa na pražskom hrade a vyhodili ho z okna aj s jeho spolupracovníkmi. Cisárovým úradníkom sa po páde z niekoľkoposchodovej výšky napodiv nič vážne nestalo, ale aj tak znamenal tento počin začiatok vzbury a zároveň aj začiatok 30-ročnej vojny. Keďže českí páni boli v tom čase väčšinou nekatolíci a spájali sa s nemeckými protestantmi, ich odboj proti cisárovi bol aj bojom proti katolíckej Cirkvi. Predovšetkým jezuiti museli opustiť Čechy.

Moravskí páni sa spočiatku správali zdržanlivo, ale o rok, t. j. v máji 1619, sa pridali k povstaniu. Krajinského správcu Popela z Lobkovic uväznili a jezuitov vypovedali z krajiny. Tak odišli aj z Holešova. Inoverci, ktorí boli v meste vo väčšine, začali verejne vystupovať proti farárovi Sarkandrovi, ktorý bol priateľom jezuitov a zároveň bol aj spovedníkom zosadeného krajinského správcu. Kňaz pokladal v danej situácii za najrozumnejšie odísť na istý čas z farnosti. Vyžiadal si dovolenie od kroměřížskeho dekana a počas svojej neprítomnosti poveril duchovnou správou zámockého kaplána Samuela Tučka. Keď sa v júli 1619 Lobkovicov koniar vybral do Krakova, Sarkander sa zviezol s ním.

Z Krakova si vykonal púť do Čenstochovej a potom sa uchýlil na Lobkovicove majetky v Rybniku pri Ratibori. Tam ho našiel list Ladislava Popela, ktorého medzitým prepustili z väzenia. Bývalý patrón ho volal, aby sa vrátil do Holešova. Sarkander mu odpovedal latinským listom z 22. októbra. Písal mu, že neutekal od svojich oviec zo strachu pred vlkmi, ale preto, aby im jeho prítomnosť neškodila. A navrhol, že si zamení miesto s kaplánom Tučkom. Ten nech prevezme farnosť, kým on namiesto neho bude zámockým kaplánom. No Lobkovic nesúhlasil s týmto návrhom. A tak sa Sarkander koncom novembra 1619 vrátil na svoje pôvodné miesto do Holešova.

Medzitým sa vojensko-politická situácia vyostrovala. Cisár žiadal pomoc od poľského kráľa Žigmunda III. Vasu. Ten mu poslal veľký oddiel 4000 mužov ľahkej kozáckej jazdy. Kozáci vyrazili koncom februára 1620 cez Sliezsko a Moravu k Viedni. Cestou rabovali a pálili. Keď sa blížili k Holešovu, farár Sarkander im vyšiel v ústrety so sprievodom a s Najsvätejšou sviatosťou, ako sa to robievalo pri nepriateľských nájazdoch. Keď kozáci videli sprievod, prešli bez toho, že by v Holešove spôsobili škodu.

Protestantskí páni si vysvetľovali túto udalosť tak, že Sarkander bol dohovorený s kozákmi proti protestantom. Preto ich vedúci predstaviteľ Václav Bítovský, s ktorým mal holešovský farár kedysi spory o platení desiatkov, nariadil uväzniť holešovských kňazov. Sarkander sa pokúsil ujsť, ale chytili ho a uväznili v Olomouci.

Uväzneného kňaza vyšetrovali štyrikrát: dvakrát 13. februára 1620, ďalej 17. a napokon 18. februára. Okrem prvého vyšetrovania ho vždy mučili, a to naťahovaním na škripci a pálením fakľami. Dávali mu za vinu zásahy proti protestantom v Holešove, ale tie sa stali ešte pred jeho príchodom. Potom naňho naliehali, aby im prezradil, prečo šiel Lobkovicov koniar i on do Poľska. Kňaz vravel, že sa nezaujímal, akú úlohu mal koniar a ani sa s ním nemohol normálne dohovoriť, lebo koniar hovoril iba po nemecky a taliansky. A to sú reči, ktoré Sarkander neovládal. On si šiel predovšetkým vykonať púť do Čenstochovej, kde sa zdržal celý mesiac. Nakoniec sa ho vypytovali na Lobkovicove plány, o ktorých sa mu musel zmieniť v spovedi. Kňaz vyhlásil, že o nijakých plánoch nevie a keby vedel niečo zo spovede, o tom nie je ochotný za žiadnu cenu hovoriť.

Po štvrtom výsluchu ostal kňaz ležať s vykĺbenými údmi a s ťažkými popáleninami na viacerých miestach. Mysleli, že už zomrie. Ale keď sa rozobral, odvliekli ho do väzenia a chceli ho ešte mučiť. Ale vtedy sa ho zastal mestský sudca Scintilla, jediný katolík vo vyšetrovacej komisii. Sudca vyhlásil, že počínanie komisie je proti právu a spravodlivostí. Vtedy protestantskí páni dovolili, aby zničeného kňaza navštevovali a ošetrovali milosrdní veriaci.

Tak prežil ešte mesiac. Usiloval sa konať si z kňazských povinností, čo mohol. Keďže so zmrzačenými rukami nemohol obracať listy v kňazskom breviári, prosil o túto službu svojich návštevníkov alebo obracal listy jazykom. Jeho utrpenie sa skončilo 17. marca 1620. Pochovali ho v kostole Panny Márie na Predhradí.

Pri vyšetrovaní Jána Sarkandra sa miešala politika s náboženstvom ako takmer vo všetkých veciach tých čias. Ale veriaci boli hneď od počiatku presvedčení, že hlavnou príčinou kňazovej násilnej smrti bola nenávisť proti katolíckej viere. Osobitnú delikátnosť celému prípadu dodalo zamiešanie spovedného tajomstva do vyšetrovania.

Kňaza-mučeníka Jána Sarkandra vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius IX. v septembri 1859. Pápež Ján Pavol II. ho kanonizoval pri pastoračnej návšteve Českej republiky v máji roku 1995.