Vo sv. Jane z Arku sa stretáme s ojedinelou osobnosťou nielen cirkevných, ale aj všeobecných dejín. V literatúre je známa pod menom Jana z Arku (Jeanne d'Arc) a Panna Orleánska (Pucelle d'Orléans). Ona sama sa nazývala Jeanne la Pucelle (panna Jana).Pochádzala z Lotrinska (sev. Francúzsko), kde sa narodila v obci Domremy pravdepodobne 6. januára 1412. Jej rodičia Jacques (Jakub) a Isabelle (Alžbeta) d'Arc (písané aj Tarc) boli chudobní roľníci a mali päť detí. Malá Jana pásla dobytok a neskôr pomáhala pri hospodárstve.
Jana bola nábožná, ale pritom praktická. Preto ju prekvapili rozličné mimoriadne stavy, ktoré prežívala od svojho trinásteho roku. Zjavoval sa jej sv. Michal, sv. Katarína, sv. Margita a títo, či aj iné vnútorné hlasy ju nabádali, aby oslobodila Francúzsko od anglickej okupácie a aby dala korunovať mladého kráľa.
Francúzsko bolo vtedy v neutešenej situácii. Kráľ Karol VI. bol choromyseľný a jeho manželka Alžbeta Bavorská sa starala len o to, ako zabezpečiť majetok svojej rodiny. Anglický kráľ mal ich dcéru Katarínu za ženu. Tým sa usiloval podložiť pre svojho syna a pre jeho potomkov legálne nároky na francúzsky trón, ktorý si už pred ním chceli prisvojiť anglickí panovníci v rámci tzv. storočnej vojny (od r. 1337). S Angličanmi sa spojili aj Burgundi (ter. východ. Francúzsko) a parížska univerzita, ktorá vytvorila teóriu o dvojitom kráľovstve pod vládou Angličanov. Legitímny nástupca trónu Karol VII. utiekol so svojimi vernými na územie južne od rieky Loire.
Jana sa štyri roky bránila tajomným hlasom, až sa napokon rozhodla konať. Niekedy začiatkom roka 1429 (vtedy mala 17 rokov) potajomky opustila rodičovský dom a prišla do mesta Vaucouleurs (na záp. od Nancy), ktoré bolo ešte verné francúzskemu kráľovi. Tam presvedčila veliteľa, aby jej dal vojakov, ktorí by ju odprevadili k mladému kráľovi. Po jedenástich dňoch jazdy na koňoch prišli do mesta Chinon (pri Tourse), kde sa vtedy zdržoval nástupca trónu.
Kráľ prijal Janu 25. februára a vypočul si jej nezvyčajné posolstvo. Neodmietol ju, ale dal ju preskúmať skupine teológov a prelátov v meste Poitiers. Po trojtýždňovom vyšetrovaní učení sudcovia predložili kráľovi priaznivý posudok.
Jana mohla začať plniť svoje poslanie. Oduševnila kráľa a jeho dvor k boju za oslobodenie otčiny. Zorganizovali vojsko, ktoré pod jej vedením začiatkom mája porazilo Angličanov pri Orleáne. Dievčina postupovala ďalej a po viacerých víťazstvách dobyla Remeš, kde mladého kráľa Karola VII. korunovali 17. júla v tej istej katedrále, v ktorej boli korunovaní jeho predchodcovia. Počas korunovačných obradov Jana stála po boku kráľa so svojou vztýčenou zástavou, na ktorej boli vyšité ľalie, meno Ježiš a monogram Panny Márie. Týmto obradom bola zaručená kráľova legitímnosť nielen v dejinách, ale aj u tých, ktorí dovtedy boli nerozhodní. Odvtedy sa stalo len otázkou času vytlačenie Angličanov z francúzskeho územia.
V zmenenej situácii sa však zmenil aj postoj kráľa a veľmožov k Jane. Už predtým na ňu žiarlili, ale keďže nemali iné východisko, dali sa ňou viesť. Teraz ju odtisli nabok a robili si po svojom. Jana chcela ešte prispieť k oslobodeniu Paríža, ale neuspela. V neúspešnom boji utrpela zranenie a musela odísť do zázemia. Keď na jar 1430 počula, že Burgundi obliehajú mesto Compiégne, ušla z nedobrovoľného odpočinku, aby pomohla obliehanému mestu. Bol to pre ňu osudný krok. Dňa 23. mája ju zajali Burgundi. Niekoľko mesiacov ju držali v zajatí, až ju napokon v decembri 1430 v meste Arrase predali Angličanom za desaťtisíc skudov.
Angličania ju uväznili v pevnosti mesta Rouen a hľadali spôsob, ako by sa najvhodnejším spôsobom zbavili 19-ročnej devy, ktorej sa báli viac ako celého vojska. Rozhodli sa ju znevážiť v očiach ľudí tým, že ju odsúdia ako kacírku. Od 9. januára do 26. marca 1431 ju vyšetrovali.
Vyšetrovanie viedol bývalý rektor parížskej univerzity, beauvaiský biskup Pierre Cauchon. Chcel na Jane vynútiť dajaké kompromitujúce priznanie. Ale často musel kapitulovať pred jej priamou jednoduchosťou. Zachoval sa záznam procesu, kde dávali Jane takéto otázky:
"Nenávidí Boh Angličanov?" Deva odpovedala: "Či Boh nenávidí alebo má rád Angličanov, to neviem. Ale viem, že budú vyhnaní z Francúzska".
"Zakladala sa Vaša nádej vo víťazstvo na Vašej zástave a meči?" - "Zakladala sa na našom Pánovi a na ničom inom."
"Ste v stave milosti?" - "Ak nie som, nech ma Boh doňho prijme. A ak som, nech ma v ňom zachová/ lebo by som bola najnešťastnejšou osobou na svete, keby som vedela, že nie som v Božej milosti."
Keď sa jej pýtali na tajomné hlasy, vyhlásila, že ich počuje každý deň. A vravela svojmu vyšetrovateľovi:
"Viac sa bojím povedať niečo, čo sa nepáči mojim hlasom, ako by som sa bála odpovedať Vám".
Súd sa konal 24. mája na cintoríne v Saint Ouen. Nemohli jej nič jasné dokázať. Iba z nej vylákali dvojznačné priznanie, ktoré však Jana odvolala, keď videla, že ho chcú zneužiť. Odsúdili ju ako nepolepšiteľnú kacírku a dali ju upáliť v stredu 30. mája 1431. Jej posledná žiadosť bola prijať Kristovo telo a pri smrti mať pred očami kríž. Jej posledné slovo v plameňoch bolo "Ježiš".
Odsúdenie a upálenie hrdinskej Jany vyvolalo veľký ohlas. Keď kráľ Karol VII. vytisol Angličanov z Paríža (1436) a z Rouenu (1449), nariadil prešetrenie Janinho prípadu. Viedol ho francúzsky veľký inkvizítor Jean Bréhal a pápežský legát Guillaume d'Estouteville. Asi 20 svedkov potvrdzovalo Janinu nevinu. Ale súd nevyniesol nijaký rozsudok. Nasledoval (údajne na prosbu staručkej Janinej matky) rehabilitačný súd, ktorý v júni 1455 nariadil pápež Kalixt III. Súd sa začal v novembri toho istého roku pod predsedníctvom remešského arcibiskupa Jeana Jouvenela des Ursins, parížskeho biskupa Guillauma Chartiera a biskupa z Coutances Richarda de Longueil. Pri procese vypovedalo 115 svedkov z Domrem, Rouena, Paríža a Orleánu. Napokon 7. júla 1456 vo veľkej sále rouenskej arcibiskupskej rezidencie slávnostne vyhlásili rozsudok. V ňom oslobodili Janu od všetkých obvinení. Bola to potecha predovšetkým pre jej matku, ktorá sa dožila toho dňa. Zomrela o dva roky neskôr 28. nov. 1458.
Tešili sa aj Francúzi, ktorí v Jane videli národnú hrdinku. Mesto Orleán si každoročne 8. mája pripomínalo deň, keď ho oslobodila "Pucelle d'Orléans". Ľudia obdivovali jej vieru, jej statočnosť a jej panenskosť, ktorú si zachovala nedotknutú vo všetkých nezvyčajných okolnostiach. Na rozličné podnety sa napokon ujali jej prípadu aj cirkevní predstavitelia a po patričnom kánonickom procese ju v apríli 1909 pápež Pius X. vyhlásil za blahoslavenú a v máji 1920 pápež Benedikt XV. za svätú. V máji 1944 ju pápež Pius XII. vyhlásil za patrónku (Patrona secundaria) Francúzska.