Okrem sv. Bédu a sv. Gregora VII. nám liturgický kalendár 25. mája pripomína sväticu, ktorá sa veľmi líši od obidvoch spomenutých významných synov Cirkvi. Líši sa od nich nielen tým, že bola žena, že nebola učená ako Béda a že nebola pápežom ako Gregor, ale predovšetkým tým, že ju Boh obdaril mimoriadne bohatými mystickými zážitkami, ktoré prijímala s poníženou vďačnosťou a odpovedala na ne s nevšednou veľkodušnosťou.

Svätá Mária Magdaléna de´Pazzi sa narodila 2. apríla 1566 v známom talianskom meste Florencia. Pri krste dostala meno Katarína.

Keď mala Katarína osem rokov, dali ju na výchovu do istého florentského kláštora, kde sa o ňu starala rehoľná sestra, ktorá pochádzala z matkinho príbuzenstva. K prvému svätému prijímaniu pristúpila ako desaťročná v marci 1576. O mesiac neskôr urobila sľub večného panenstva. 30. novembra 1578 mala v záhrade rodičovského domu v prítomnosti matky prvú extázu, to znamená prudké povznesenie alebo uchvátenie ducha do mimozmyslového sveta. Odvtedy sa tento mimoriadny úkaz opakoval častejšie, najmä neskôr v reholi, a stal sa trvalou súčasťou jej života.

Po kratšom hľadaní a skúmaní sa Katarína vo veku šestnástich rokov rozhodla, že vstúpi do rehoľnej spoločnosti prísnych karmelitánok. Páčil sa jej ich život naplnený modlitbou a obetami, ako aj ich privilégium, že mohli denne pristupovať k svätému prijímaniu. V tých časoch totiž nebolo dovolené iným ľuďom také časté prijímanie Eucharistie. Katarína začala rehoľný život 1. decembra 1582, a to v karmelitánskom kláštore Panny Márie Anjelskej vo Florencii. Dňa 3. januára nasledujúceho roku prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno Sestra Mária Magdaléna.

Už od začiatku rehoľného života sa ukázalo, že Boh má pre omilostenú rehoľnú sestru pripravené rozličné skúšky a utrpenia. V druhom roku noviciátu, v marci 1584, ju zachvátila ťažká choroba, ktorú lekári nevedeli vysvetliť ani liečiť. Mladú rehoľníčku trápila horúčka, veľké bolesti a prudký kašeľ, takže nemohla takmer nič jesť, ani spať, ba ani ležať. Po krátkom čase sa jej zdravotný stav tak zhoršil, že lekári očakávali skorú smrť. Preto jej predstavená dovolila predčasne zložiť rehoľné sľuby. Bolo to koncom mája 1584.

Po tomto úkone zasvätenia sa Bohu nastalo pre sestru Máriu Magdalénu 40 dní silných mystických zážitkov. Každý deň po svätom prijímaní upadla do vytrženia, ktoré trvalo vždy dve-tri hodiny. V takom stave niekedy prežívala utrpenie Pána Ježiša, inokedy zasa si s ním vymieňala mystické prejavy lásky. V tom čase prijala aj stigmy (znaky Kristových rán a tŕňovej koruny), ktoré síce navonok neboli viditeľné, ale prejavovali sa silnými bolesťami. Odvtedy bolo jej životným heslom: "Nie zomrieť, ale trpieť!"

V polovici júla toho istého roku sa sestra Mária Magdaléna náhle uzdravila. Avšak extázy so zážitkami strhujúcej lásky i bolestné skúšky trvali ďalej. Magdalénin spovedník žiadal sestry, aby zapisovali priebeh extáz aj so slovami, ktoré mystička v takom stave hovorí. Takto sa dalo lepšie posúdiť, či ide o klam alebo o pravé duchovné zážitky. Okrem toho sa týmto spôsobom zachovali mnohé cenné výroky a podrobnosti, ktoré majú hodnotu bezprostredného svedectva. Celkove vzniklo zo záznamov extáz päť zväzkov.

V lete roku 1586 dal Boh sestre Márii Magdaléne zreteľne najavo, že Cirkev potrebuje obnovu a že jej úlohou je pomáhať pri obnove rehoľníkov a najvyšších cirkevných predstaviteľov. Karmelitánska mystička dala do služieb tohto poslania svoje mimoriadne omilostenia i veľké telesné a duševné utrpenia. Ba na radu spovedníkov napísala o potrebnej obnove listy pápežovi Sixtovi V. a iným prelátom.

Napriek mimoriadnym javom a veľkému utrpeniu sa sestra Mária Magdaléna de´Pazzi zúčastňovala na normálnom živote kláštornej komunity a zastávala rozličné funkcie. Tak sa v septembri 1589 stala pomocníčkou novicmajsterky, roku 1592 kostolníčkou, od roku 1595 sa starala o mladé kandidátky a o tri roky neskôr o novicky. Roku 1604 ju zvolila rehoľná kapitula za zástupkyňu predstavenej.

Medzitým sa stupňovala jej celoživotná obeta. Dňa 1. mája 1595 prosila Boha o "holé utrpenie" (il nudo patire), to znamená o milosť, aby mohla iba trpieť. Táto žiadosť sa jej splnila 24. júna 1604, keď sa celodenným vytržením skončili jej extázy a ostalo jej iba čisté utrpenie, ktoré sa skončilo až 25. mája 1607. V ten deň sa veľká mystička rozlúčila s týmto svetom, aby sa jej šľachetná duša celkom spojila s večnou Láskou, ktorej zasvätila život a s ktorou sa stretala vo chvíľkach extázy.

Úcta karmelitánky Márie Magdalény de´Pazzi sa rýchlo rozšírila po celom Taliansku a čoskoro prenikla i do iných krajín. Rok po jej smrti dostali sestry kláštora Panny Márie Anjelskej dovolenie mať vo svojom kláštore telesné pozostatky Božej služobnice. Vtedy v prítomnosti úradných svedkov otvorili rakvu a našli jej telo neporušené. Už štyri roky po jej smrti sa začal úradný proces o možnosti jej blahorečenia, prípadne svätorečenia. V procese vystúpilo vyše 100 svedkov jej života a zázrakov, ktoré sa stali na jej príhovor. Karmelitánsku mystičku vyhlásil za blahoslavenú pápež Urban VIII. roku 1626 a za svätú pápež Klement IX. roku 1669.