Sv. Nereus a Achileus sú mučeníci, ktorých úcta sa udržiavala predovšetkým v Ríme.

Najvýznamnejší dokument, ktorý podáva viaceré údaje o ich živote a mučeníctve, je nápis pápeža Damaza (viedol Cirkev v r. 366-384) vrytý do mramorovej platne na ich hrobe. Podľa tohto svedectva Nereus a Achileus boli vojaci pridelení k súdu istého tyrana, kde mučili odsúdencov a vykonávali popravy. Odrazu nečakane prijali kresťanstvo, pravdepodobne pohnutí hrdinskou stálosťou mučených kresťanov. Zmenu svojho zmýšľania prejavili vojaci i navonok tým, že odhodili štít, kopiju a strhli si odznaky vojenskej hodnosti. Preto boli odsúdení na smrť, ktorú prijali s radosťou ako Kristovi vyznávači.

Čas ich mučeníctva sa nedá bližšie určiť, ale pravdepodobne spadá do obdobia veľkých vojenských čistiek, ktorými sa začalo rozsiahle Diokleciánovo prenasledovanie kresťanov na konci 3. storočia. Aj jednoduchá istota, bez pochybností a bez príkras, s akou svedčí pápež Damazus o umučených vojakoch, naznačuje, že išlo o nedávne udalosti. Pápežovo rozprávanie potvrdzujú aj scény mučeníctva, ktoré boli vytesané na dvoch kamenných stĺpoch v 4. storočí a boli objavené na konci minulého storočia.

Nereus a Achileus boli pochovaní v Domitiliných katakombách na južnom okraji Ríma. Pápež Damazus dal rozšíriť kryptu pri ich hrobe na malú svätyňu, ktorú jeho nástupca Sirícius (384-399) premenil na trojlodbvú baziliku.

Pochovanie oboch vojakov-mučeníkov v Domitiliných katakombách pravdepodobne prispelo ku vzniku legendárnych životopisov, podľa ktorých boli sv. Nereus a Achileus služobníkmi Flávie Domitily. Táto vznešená kresťanka pochádzala z cisárskeho rodu a zomrela vo vyhnanstve za cisára Domiciána (81-96). Iné životopisy pokladali dvoch mučeníkov za príslušníkov pretoriánskej stráže cisára Neróna. Všetky tieto rozprávania však vznikli neskôr ako nápis pápeža Damaza a historickou hodnotou za ním ďaleko zaostávajú.