O živote a mučeníctve svätého Pankráca nemáme spoľahlivé historické údaje. Ale jeho včasná oficiálna pamiatka v Cirkvi nedovoľuje pochybovať o jeho historickej existencii.

Jeho hrob sa uctieval odpradávna pri ceste Via Aurelia na západnej strane Ríma. Pápež Symachus (498-514) dal nad ním postaviť alebo rozšíriť cintorínsku baziliku, pri ktorej pápež Gregor Veľký (590-604) založil kláštor.

Najstaršie zachované životopisy (zo 6. stor.) hovoria o sv. Pankrácovi, že pochádzal z Frýgie v Malej Ázii (dnešné Turecko). Jeho rodičia boli údajne pohania a skoro mu zomreli. Osiroteného Pankráca sa ujal strýko Dionýz a priviedol ho do Ríma, kde mal chlapec akési dedičstvo. Dionýz i Pankrác sa stretli v Ríme s pápežom Kornelom (Marcelínom?), ktorý oboch poučil o kresťanskej viere a pokrstil. Strýko čoskoro zomrel. Pankráca zasa uväznili za Diokleciánovho prenasledovania kresťanov. Keďže bol mladý, sotva pätnásťročný, cisár ho chcel nejako získať a nahováral ho, aby zaprel kresťanskú vieru. Keď' to Pankrác nechcel urobiť, cisár ho dal sťať.

V Životopise sú zreteľne chybné chronologické údaje. Pápež Kornel (251-253) bol rímskym biskupom 50 rokov pred Diokleciánovým prenasledovaním (303-305); nemohol teda pokrstiť chlapca, ktorý mal pri prenasledovaní 15 rokov. Mohol to byť však pápež Marcelín (296-304), ako ho znázorňuje s mladým Pankrácom isté súsošie z neskoršieho obdobia.

Sv. Pankrác sa uctieva v Taliansku ako jeden z patrónov mládeže. Jeho úcta sa však rozšírila aj v iných krajinách Európy, kde sa uctieva ako ochranca mladej sejby a kvetov proti jarným mrazom ("ľadový svätý"), ako aj pomocník pri rozličných chorobách.