Pri osobe a osudoch sv. Petra Celestína sa stretáme v cirkevných dejinách s ojedinelým prípadom mnícha, neskoršieho pápeža a potom znovu mnícha.

Sv. Peter Celestín sa pred zvolením za pápeža volal Peter Morrone (tal. Pietro da Morrone). Pochádzal zo stredojužného Talianska, kde sa narodil v meste Isernii pravdepodobne r. 1215 ako predposledný z dvanástich detí jednoduchého roľníka. Údajne mal veľmi nábožnú matku. Niekedy pred dvadsiatym rokom sa rozhodol pre mníšsky život. Najprv vstúpil do kláštora Panny Márie vo Faifoli. Ale po niekoľkých rokoch kláštorného života odišiel do samoty ako pustovník.

Tak sa začalo jeho pustovnícke putovanie, ktoré poznačilo celý jeho život. Niektorí v tom videli akúsi nespokojnosť Petrovho ducha, iní zase to hodnotili ako hľadanie ticha a samoty; keď ho ľudia začali navštevovať na niektorom mieste, odišiel na iné, kým aj ta za ním nezačali chodiť. Najprv sa usadil pri mestečku Castel di Sangro, potom prešiel do jaskyne na vrchu Pelleno. V r. 1238 navštívil Rím, kde ho vysvätili za kňaza a pápež Inocent IV. mu dovolil pokračovať v pustovníckom živote.

Po návrate z Ríma sa usadil na vrchu Morrone pri Sulmone, kde sa k nemu pridali niekoľkí učeníci. S dvoma z nich sa odobral na vrch Maiella, kde v r. 1246 založil pustovnícku osadu pri kaplnke Sv. Ducha. Keďže počet jeho obdivovateľov i nasledovníkov vzrastal, založil aj na iných miestach pustovnícke komunity.

V r. 1263 pápež Urban IV. schválil novú mníšsko-pustovnícku spoločnosť ako akúsi vetvu benediktínskej rehole. Ale o jedenásť rokov neskôr sa konal vo francúzskom meste Lyone cirkevný snem, na ktorom sa očakávalo zrušenie nových reholí. Keď sa o tom Peter Morrone dozvedel, šiel do Lyonu, aby tam bránil svoje spoločenstvo. Avšak prišiel práve po skončení koncilu. No prijal ho pápež Gregor X., ktorý v marci 1275 osobitnou bulou potvrdil Petrovu rehoľu ako odnož benediktínskeho rádu.

Po návrate z Francúzska sa usiloval dať pevnejšiu štruktúru svojej reholi, ktorú nazval "Bratia Sv. Ducha". Neskoršie sa ujalo ľudové pomenovanie podľa zakladateľa - celestíni. Boli obľúbení a pomerne rýchlo sa šírili. Pri zakladateľovej smrti ich bolo už 600 v štyridsiatich komunitách stredného a južného Talianska.

Ani po formálnom ustanovení rehoľnej spoločnosti Peter Morrone sa neudržal dlho na jednom mieste, hoci bol jej hlavným predstaveným. Ba azda preto, aby mal viac samoty a pokoja, v r. 1286 sa na generálnej kapitule zriekol vedenia rehole. Potom stačil vystriedať ešte tri miesta, kde založil mníšske kolónie, keď ho v júli r. 1294 prekvapila správa, že kardináli zhromaždení v Perugii ho zvolili za pápeža. Vtedajšie konkláve (zhromaždenie kardinálov na voľbu pápeža) trvalo totiž dva roky, lebo kardináli nevedeli nájsť vhodného kandidáta z radov cirkevnej hierarchie. Napokon sa zhodli na osobe obľúbeného mnícha Petra Morroneho, ktorý mal povesť mimoriadne duchovného a svätého muža. Očakávali, že to bude "pastor angelicus" - anjelský pastier, o ktorom hovorili tajomné predpovede tých čias. Mních Peter prijal voľbu a pápežské meno Celestín V. Ľudia boli nadšení.

Kardináli pozvali nového pápeža na slávnostnú vysviacku a korunováciu do Perugie. Ale neapolský kráľ Karol II. Anjou ho žiadal, aby dal urobiť túto slávnosť v Aquile, ktorá vtedy patrila pod právomoc neapolského krála. Peter-Celestín vyhovel kráľovi, z ktorého územia pochádzal. Nebol to šťastlivý začiatok pontifikátu.

Celestínovmu osobnému životu sa sotva čo dalo vyčítať. Avšak v cirkevno-právnych veciach sa stal obeťou intríg svojich úradníkov a nie na poslednom mieste neapolského kráľa. Pod jeho nátlakom v septembri 1294 vymenoval dvanásť nových kardinálov, z ktorých bolo sedem Francúzov. Bola to akási predohra k avignonskému "zajatiu" pápežov, pri ktorom mali neúmerný vplyv francúzski kardináli. V októbri pápež Celestín opustil mesto Aquilu a presídlil aj s pápežskou kúriou do Castelnuovo di Napoli.

Až tam si naplno uvedomil manévrovanie okolo jeho osoby a nebezpečenstvo, ktoré hrozilo Cirkvi pre jeho slabosť. S veľkou rozhodnosťou, ktorú nemohol zmeniť nátlak ani jeho žičlivcov ani jeho zneužívateľov, zvolal konzistórium kardinálov a pred nimi sa 13. decembra 1294 zriekol pápežstva. Tri dni predtým vydal dekrét, ktorý mu formálne umožnil tento krok. Bolo to päť mesiacov po jeho zvolení.

Celestínovo gesto vyvolalo veľkú ozvenu, a to väčšinou sympatickú pre nešťastného pápeža. Mnohí v tom videli akt mimoriadneho sebauponíženia, akého je sotva kto schopný.

Bývalý pápež dúfal, že sa bude môcť znovu vrátiť do mníšskej samoty. Ale nový pápež Bonifác VIII. ho nechcel pustiť na plnú slobodu, aby ho nemohli zneužiť jeho stúpenci. Avšak Petrovi Celestínovi sa podarilo uniknúť zo stráženého pobytu. Odobral sa do svojej cely na vrchu Morrone. Odtiaľ chcel odísť do Grécka, kam sa z Talianska uchýlili niektorí z reformného hnutia tzv. spirituálov. Ale ozbrojenci pápeža Bonifáca našli Celestína, chytili ho a dali do pevného väzenia vo fumonskom (Fumone) hrade, kde zomrel po desiatich mesiacoch 19. mája 1296.

Mnícha-pápeža Petra Celestína vyhlásil za svätého pápež Klement VI. v máji 1313.

Telesné ostatky sv. Petra Celestína preniesli z hradu Fumone do blízkeho mesta Ferentina, kde ich uložili do predmestského kostola sv. Antona. V r. 1327 ich občania kvôli väčšej bezpečnosti preniesli do mesta, do kostola sv. Agaty. Ale odtiaľ ich v nestráženej chvíli vzali svätcovi nasledovníci, mnísi celestíni, a preniesli ich do kostola S. Maria di Collemaggio v Aquile, kde sú doteraz.