Sv. Richard Pampuri pochádzal z obce Trivolzio neďaleko Pávie v sev. Taliansku. Tam sa narodil 2. aug. 1897. Krstným menom sa volal Erminio Filippo. Bol desiaty z jedenástich detí manželov Inocenta a Angely Pampuri.

Chlapec čoskoro osirel. Matka mu zomrela, keď mal tri roky a otec zahynul pri dopravnej nehode o sedem rokov neskôr. Už po matkinej smrti si vzal Erminia k sebe starý otec z matkinej strany Giovanni Campari. Býval v obci Torrino-Pavese. O chlapca sa staral aj strýko Carlo, ktorý býval so starým otcom a bol lekárom. Jeho manželka Mária nahradila osirotenému chlapcovi matku. Bola to usporiadaná rodina, ktorá zabezpečovala Erminiovi dobrú výchovu. On sám neskôr písal o náboženskom živote v tejto rodine: "Okrem nedele, ktorú sme svätili ako sviatočný deň, sme každý deň začínali a končili modlitbou a často sme sa spolu modlili ruženec".

V Torrine nebola škola. Preto musel chlapec chodiť prvé tri roky do susednej obce Trovo. Našťastie to nebolo ďaleko, iba kilometer. Ťažšie to bolo v ďalších školských ročníkoch, keď musel chodiť peši až päť kilometrov do obce Casorale Primo. A hoci bol slabšej telesnej konštrukcie, nikdy nevynechal školu, ani v zime ani v búrke. Tak o ňom svedčil učiteľ, ktorý obdivoval tohto usilovného žiaka. Nižšie ročníky strednej školy navštevoval v Miláne a vyššie v Pávii, kde býval v kolégiu sv. Augustína. Výdavky hradil dobrý strýko Carlo.

Erminio chcel byť pôvodne kňazom a misionárom. Ale strýko ho prehováral, aby sa stal lekárom, lebo ľudia potrebujú dobrých a obetavých lekárov. Chlapec sa dal presvedčiť, najmä keď na strýkovi videl dobrý príklad, ktorý chcel nasledovať. A tak sa v r. 1915 dal študovať medicínu na lekárskej fakulte v Pávii.

Počas celých štúdií Erminio viedol hlboký duchovný život, s ktorým spájal apoštolát medzi rovesníkmi. Podobne ako v iných krajinách aj v Taliansku bol vtedy v móde antiklerikalizmus, ktorý sa usiloval potlačiť akékoľvek verejné prejavy náboženského života. Odzrkadľovalo sa to predovšetkým na náboženskej praxi intelektuálov a tiež študentov. Kto chcel byť pokladaný za moderného a pokrokového, ten nechodil do kostola a nepristupoval k sviatostiam. Od Erminia to iste vyžadovalo veľa náboženskej uvedomelosti a statočnosti, keď ako stredoškolský študent i vysokoškolák chodil denne na sv. omšu a k sv. prijímaniu.

Okrem toho na kolégiu spolupracoval s miestnym duchovným na založení krúžku "Don Bosco" v rámci hnutia Katolíckej akcie mládeže. Na univerzite zas bol aktívnym členom krúžku "Severína Boezia". Neskôr sa o tomto krúžku vyjadril profesor Giuseppe Ballerini: "Univerzitný krúžok Severína Boezia je preslávený menom doktora Pampuriho, pretože tam priviedol svojím príkladom a svojím bezúhonným životom viac členov ako všetky prednášky a propagačné prostriedky. Nehanbím sa priznať, že to platí aj o mne samom..."

Prvá svetová vojna prerušila na čas jeho štúdium medicíny. Povolali ho k armáde 1. apríla 1917 a po krátkom výcviku ho poslali k sanitnému útvaru v bojovom pásme. Odtiaľ písal svojej sestre Márii, františkánke, ktorá pôsobila ako misionárka v Egypte: "Už dva týždne slúžim v poľnom lazarete, kde pracujem na obväzovom oddelení. Aké hlúpe plytvanie ľudskými životmi! Toľkí ranení, toľko polámaných údov a roztrhaných tiel! Dúfajme, že Božie milosrdenstvo čoskoro zastaví toto súženie."

So spomenutou sestrou misionárkou si veľmi dobre rozumel a pomerne často jej písal. Celkove 66 listov v rokoch 1914-1930. Prezrádzalo to jeho náklonnosť k rehoľnému a misionárskemu povolaniu.

Erminio nebol telesne silný, ale mal pevnú vôľu a veľký zmysel pre zodpovednosť. Keď sa zrútil taliansky front pri Caporette a zdravotníci sa dali na bezhlavý útek, zbadal, že ostalo na bojisku veľa cenného sanitného materiálu. Presvedčil istého chlapca, aby mu pomohol pritiahnuť voz a naň naložiť zdravotnícke potreby. Potom chytil kravu, ktorá sa túlala po poli, zapriahol ju do voza a v streľbe i daždi po vyše 24-hodinovom pochode priviezol všetko k svojmu útvaru. Tam ho jeho menej smelí kamaráti - ako praví Taliani - privítali potleskom.

Statočný medik nezabúdal ani na fronte na svoj duchovný život. Prof. Mario Meda, Erminiov spolužiak a spoluvojak, svedčil: "Aj na fronte Pampuri mal vždy pri sebe knižku evanjelií a Nasledovanie Krista. Keď mal chvíľu voľného času, prečítal si z nich niečo a rozjímal o tom."

Tvrdé frontové podmienky mu vyslúžili silný zápal pohrudnice (pleuritis), ktorý si poriadne nevyliečil. S takto naštrbeným zdravím pokračoval po vojne v štúdiu medicíny, ktoré úspešne skončil v júli 1921. Štúdiá si doplnil špecializáciou v gynekológii, chirurgii a všeobecnom lekárstve.

Erminio poznal čosi z lekárskej praxe už od strýka Carla a ešte viac z práce v poľnej vojenskej nemocnici. Preto ho po krátkom zacvičení vo funkcii pomocného lekára určili na samostatnú lekársku stanicu do obce Morimondo pri Miláne. Tam pracoval takmer šesť rokov.

Pri výkone lekárskej praxe bola preňho rozhodujúca služba a pomoc ľuďom. Istý vidiečan s vďačnosťou spomínal na "svätého doktora", ktorý ho v kritickom období ťažkej choroby navštívil až štyrikrát cez deň a bdel pri ňom v noci, a to všetko bezplatne.

Od chudobných chorých nebral nič, ba tým najchudobnejším on sám zaobstaral lieky, prikrývky a neraz im dal aj peniaze.

Podobne ako za študentských čias aj ako lekár chodil denne na sv. omšu a pristupoval k sviatostiam. Venoval sa aj spolkovému životu. V Morimonde založil krúžok katolíckej mládeže a bol jeho predsedom. Pre mládež pripravoval prednášky, debatoval o kultúre, morálke, askéze, vysvetľoval evanjelium...

Hoci jeho život bol plný a celý venovaný službe Bohu a ľudom, často sa mu hlásila nesplnená túžba po rehoľnom živote. Čiastočne ju uspokojil tým, že ako lekár sa v r. 1922 stal členom 3. rádu sv. Františka. Vtedy písal sestre Márii do Egypta: "Teraz som tvoj brat aj v duchovnej rovine".

Avšak chcel sa ešte plnšie zasvätiť Bohu. Na radu svojho duchovného vodcu a spolupracovníka v misijných dielach Richarda Berrettu požiadal o prijatie do ošetrovateľskej rehole milosrdných bratov. Zdalo sa, že jedinou vážnou prekážkou je lekárovo oslabené zdravie. Ale provinciál milosrdných bratov vyhlásil: "Keby mal byť doktor Pampuri užitočným členom rehole čo len jeden deň, je vítaný".

Dr. Pampuri začal noviciát 21. okt. 1927 v kláštore pri nemocnici sv. Uršuly v Brescii. Z úcty k svojmu duchovnému priateľovi Richardovi Berrettovi prosil predstavených, aby smel mať rehoľné meno Richard. Vyhoveli mu. Po roku, 24. okt. 1928, zložil prvé rehoľné sľuby. Svoju veľkú radosť tlmočil sestre Márii, s ktorou sa teraz cítil byť dokonalejšie spojený v Božej službe a v Božej láske.

Po sľuboch ho predstavení poverili, aby pripravoval mladých spolubratov na dosiahnutie ošetrovateľských diplomov. Okrem toho mu dali na starosť vedenie zubnej ambulancie. On síce predtým nepracoval v tomto odbore, ale ujal sa práce bez námietok a s úspechom. Bol veľmi obľúbený. Mamičky k nemu chodili aj s deťmi a žiadali ho, aby ich požehnal. On sa zdráhal, lebo nebol kňaz a spočiatku im dával iba obrážteky alebo medailónky. Ale predstavení mu dovolili, aby sa nad deťmi aj pomodlil.

Zhoršenie zdravotného stavu, ktorého sa viacerí obávali, sa ohlásilo v auguste 1929 chrlením krvi. Obnovil sa zápal pohrudnice komplikovaný bronchiálnym zápalom pľúc. Po dlhšom neúspešnom liečení milosrdný brat Richard Pampuri zomrel 1. mája 1930 vo veku necelých 33 rokov. Pochovali ho na cintoríne v Trivolziu. Odtiaľ v máji 1941 preniesli jeho telesné pozostatky do farského kostola, kde ich uložili vedľa krstiteľnice.

Lekára a brata z rehole milosrdných bratov vyhlásil pápež Ján Pavol II. v októbri 1984 za blahoslaveného a 1. novembra 1989 za svätého.