Sv. Ríta z Cascie je známa a uctievaná talianska svätica. Žila v 15. stor., z ktorého je zachovaných dosť historických pamiatok. A predsa o jej živote máme prekvapujúco málo spoľahlivých historických údajov. Ich miesto nahradilo množstvo legiend, z ktorých sa dá ťažko vylúpnuť čisté historické jadro.

Ako hovoria zachované životopisy, jej rodičia boli starší manželia, ktorí bývali v obci Roccaporena pri meste Cascia (č. Kaša) v terajšom okrese Perugia. Dlhé roky sa modlili o dieťa, až sa im napokon niekedy okolo r. 1381 narodilo dievčatko, ktorému dali meno Ríta. Rodičia prijali dieťa ako Boží dar a tak ho aj vychovávali. Čoskoro zbadali, že Rítu netreba ponúkať do nábožnosti. So súhlasom rodičov si urobila v izbe oltárik a pri ňom sa sústredene modlievala. Keď dorastala, dozrelo v nej rehoľné povolanie.

Ale v tomto prípade sa rodičia zachovali prekvapujúco. Kázali jej, aby sa vydala a ešte za koho?! Nezachovalo sa veľa podrobností, ale toľko je známe, že sa o ňu uchádzal surový muž, ktorému sa aj mnohí dedinčania vyhýbali. Nevedno, prečo mu ju rodičia dali. Či azda mali dlhy a on ich mohol vyplatiť? Tieto otázky ostávajú bez odpovede. Isté je, že bol násilník a ona naplno pocítila tvrdosť jeho povahy. Ale nikomu sa nesťažovala. Jemu sa usilovala vo všetkom vyhovieť, ba aj keď chcela ísť do kostola, prosila si jeho dovolenie.

Napokon jej poníženosť a dobrota zvíťazila. Muž sa veľmi zmenil na jej radosť a na počudovanie celej dediny. Mali spolu dve deti, chlapcov, ktorým sa úprimne tešili. Až prišiel jeden večer, keď sa muž nevracal z blízkeho mestečka Cascia. Našli ho zabitého na ceste.

Azda oneskorená pomsta za dávnejšiu krivdu. Bol to veľký úder pre Rítu. Medzitým jej totiž zomreli aj vekom pokročilí rodičia. Ostali jej len dvaja chlapci. Do tých vkladala nádej. No na druhej strane sa bála, že ak odrastú, budú sa cítiť viazaní krvnou pomstou za zabitého otca. Boh vyriešil jej starosti tým, že chlapci o krátko jeden za druhým zomreli.

Tým akoby sa pretrhli všetky putá, ktoré ju viazali k svetu. Ožila jej túžba po kláštornom živote. V mestečku Cascia mali augustiniánske rehoľné sestry kláštor sv. Márie Magdalény. Do toho sa hlásila. Ale ako mladú vdovu ju nechceli prijať. Napokon sa predsa len v r. 1407 dostala do tohto kláštora, a to údajne na zázračný zásah jej nebeských ochrancov sv. Jána Krstiteľa, sv. Augustína a sv. Mikuláša Tolentínskeho.

Hoci nemala školské vzdelanie, prijali ju medzi chórové sestry; iba jej dovolili namiesto recitovania breviára modliť sa iné modlitby. Ináč si Ríta vyslúžila obdiv spolusestier dokonalosťou v zachovávaní rehoľných predpisov, najmä bezvýhradnou poslušnosťou a hrdinskými skutkami pokánia.

Často rozjímala o Kristovom utrpení a prosila, aby aj ona mohla niečo z neho pocítiť. Táto prosba sa jej splnila. Keď sa jedného dňa vrúcne modlila pred Ukrižovaným, pocítila, ako sa jeden trň z jeho koruny zaryl do jej čela. Odvtedy jej ostala na čele hlboká rana, ktorá bolela, hnisala a páchla. Preto odvtedy nemohla chodiť medzi ľudí. Výnimkou bola jedna púť do Ríma, keď sa jej rana (na jej prosbu) prechodne zacelila.

Posledné roky života sa jej zdravotný stav tak zhoršil, že musela ležať. Zomrela 22. mája 1447.

Rítu nikdy nepochovali. Jej telo nejavilo známky rozkladu. Preto ho len uložili do cyprusovej rakvy a nechali na povrchu. A keď pôvodnú rakvu ťažko poškodil požiar, ale telu sa nič nestalo, uložili ho do novej rakvy, ktorú umelecky vypracoval istý miestny stolár z vďačnosti za mimoriadne uzdravenie po modlitbe o príhovor svätice.

Ľudová úcta sv. Ríty sa po jej smrti rozrástla do mimoriadnych rozmerov. Úradne ju odobril pápež Urban VIII. v r. 1627. Ale konečné vyhlásenie za svätú sa uskutočnilo až za pápeža Leva XIII. v máji 1900.

Z Talianska, kde je sv. Ríte zasvätená veľká svätyňa v meste Cascia, sa jej úcta rozšírila do Španielska, Portugalska, Latinskej Ameriky, Filipín a USA, kde sú mnohé obce a kostoly pomenované po tejto svätici.