Bl. Ulrika Nischová patrila k rehoľnému Inštitútu sestier sv. Kríža. Pred likvidáciou kláštorov v r. 1950 to bolo jedno z najpočetnejších rehoľných spoločenstiev na Slovensku. Krížové sestry viedli nemocnice, školy, výchovné ústavy.

Keďže v čase písania tohto životopisu bl. Ulriky zakladatelia krížových sestier neboli ešte úradne blahorečení, a preto nemohli byť zaradení do zbierky životopisov, aspoň krátko ich predstavíme.

O založenie Sestier sv. Kríža sa zaslúžil kapucínsky páter Teodózius Florentini a Matka M. Terézia Schererová.

Páter Teodózius Florentini sa narodil 23. mája 1808 v Münstertale v juhovýchodnom cípe Švajčiarska. Ako kapucínsky kňaz sa staral o duchovné potreby ľudí. Ale neboli mu ľahostajné ani ich telesné potreby. Preto bojoval proti chudobe, negramotnosti, chorobám, sociálnej nespravodlivosti.

Po dlhých modlitbách a uvažovaní prišiel k náhľadu, že proti uvedeným zlám môže účinne pracovať s pomocou sestier, "ktoré by porozumeli Krížu". Tak vznikla myšlienka Milosrdných sestier sv. Kríža, ktorá sa stala skutkom v r. 1845.

Medzi prvými piatimi členkami nového rehoľného združenia bola Katarína Schererová. Pochádzala z chudobnej roľníckej rodiny. Narodila sa 31. októbra 1825 v Meggene vo Švajčiarsku. V júni 1845 prijala z rúk P. Teodózia rehoľné rúcho a v októbri toho istého roku zložila prvé rehoľné sľuby ako Sestra Mária Terézia. V r. 1857 sa v materskom dome v Ingenbohle stala generálnou predstavenou. Odvtedy ostala známa pod menom Matka M. Terézia Schererová.

Po náhlej smrti zakladateľa v r. 1865 celá zodpovednosť za mladý rehoľný inštitút spočívala na nej. S odovzdanosťou do Božej vôle spájala odvahu s rozvahou a tak prekonávala všetky ťažkosti. Zomrela po bolestivej chorobe 16. júla 1888 v Ingenbohle. V tom čase malo už združenie Milosrdných sestier sv. Kríža v rozličných krajinách 397 domov s 1596 sestrami.

Bl. Ulrika Františka Nischová je prvá sestra z rehole sv. Kríža, ktorej Cirkev priznala úctu oltára.

Pochádzala zo Švábska v južnom Nemecku. Jej rodičia boli chudobní. Pred sobášom matka Klotilda bola slúžkou v istom hostinci a otec Ulrich bol paholkom na majeri v obci Mittelbiberach. Mali sa radi a chceli uzavrieť manželstvo. Ale miestny richtár ich chcel pripustiť k sobášu len vtedy, keď bude Ulrich zarábať dosť na obživu rodiny. Snúbenci si chceli vynútiť súhlas rodičov a richtára predčasným očakávaním dieťaťa. Ale Klotildino predmanželské tehotenstvo pobúrilo rodičov obidvoch snúbencov.

V takejto situácii sa narodila Františka 18. septembra 1882. Pre ťaživé okolnosti a aj preto, že dieťa bolo slabé, matka si želala, aby zomrelo. Najlepším riešením bolo, keď sa Františky hneď ujala Klotildina matka a Klotildina mladšia sestra Gertrúda. Tá bola dievčatku aj krstnou matkou.

Rok po Františkinom narodení sa jej rodičia konečne zosobášili a otec Ulrich Nisch adoptoval dieťa. No Františka ostala u babky a tety Gertrúdy až kým nezačala chodiť do školy. Potom si ju vzali rodičia k sebe.

Nebolo to pre ňu ľahké. Matka sa k nej správala cudzo a otec bol na ňu prehnane prísny. Tiež musela privykať na spolužitie so súrodencami, ktorí sa medzitým narodili. Bolo však obdivuhodné, že napriek všetkému Františka neprejavovala známky zatrpknutosti, ale spokojne znášala svoj osud. Už vtedy bolo badať, že jej silou je Boh, s ktorým sa často spájala v úprimnej modlitbe. Pritom nestrácala živý ľudský cit a vždy sa tešila, keď mohla navštíviť babku a tetu Gertrúdu.

Keď Františka dosiahla dvanásť rokov, rodičia jej dovolili ísť do služby k tete Gertrúde, ktorej manžel mal hostinec a veľké gazdovstvo. Tam dorastajúca deva pracovala a opatrovala tri deti rodiny. Po štyroch rokoch prešla na rok k matkinmu bratovi Konrádovi, ktorému opatrovala dve deti a chorú manželku. Napokon dostala výhodné miesto v rodine istého profesora Morgera vo švajčiarskom meste Rorschachu. Mala na starosti štyri deti rodiny.

Františka bola u Morgerovcov spokojná a oni jej prejavovali plnú dôveru. Deťom sa venovala s nevšednou svedomitosťou a dobre na nich pôsobila svojím príkladom. Mohla sa dostatočne venovať aj osobnej modlitbe. Vo svojej izbe si urobila oltárik, pri ktorom sa modlievala najmä večer, keď uložila deti spať. Jedno z detí, malá Paula, to zbadala a prosila svoju vychovávateľku, aby sa s ňou mohla modliť a spievať. Boli to pre ňu chvíle, na ktoré s pohnutím spomínala aj po desaťročiach.

Po troch rokoch služby u Morgerovcov Františka v r. 1904 vážne ochorela. Dostala na tvár ružu s vysokými horúčkami. Musela ísť do nemocnice. Deti za ňou veľmi smútili.

V nemocnici Františka spoznala krížové sestry. Obdivovala ich láskavosť a obetavosť. Keďže už predtým myslela na vstup do kláštora, teraz mala príležitosť, aby sa konkrétne rozhodla. A využila ju: pôjde k Milosrdným sestrám sv. Kríža. Svoje rozhodnutie oznámila Morgerovcom. Avšak sľúbila, že u nich ostane dovtedy, kým nebudú mať namiesto nej náhradu.

Keď prišla z nemocnice, všetci na nej pozorovali veľkú zmenu. Už predtým bola nábožná a veľa sa modlila. No teraz bolo vidno, že celkom patrí Bohu. Navonok si svedomito plnila povinnosti a prejavovala lásku voči všetkým, ale dalo sa cítiť, že hlavným predmetom jej lásky je Boh, ktorému sa oddávala celou silou svojho jemného, ale pritom pevného charakteru.

Konečne prišiel deň, keď mohla prekročiť prah rehoľného domova. Bolo to 17. okt. 1904. Františka mala 22 rokov.

Pred začatím rehoľného noviciátu žiadateľka o prijatie do rehole žila poldruha roka v komunite ako kandidátka. Najprv ju dali za pomocníčku kuchárke Sestre Adame v provinčnom dome. Táto sestra bola dobrá, ale trocha drsná; neraz bez dostatočnej príčiny vyhrešila svoju pomocníčku. A čudovala sa, keď tá ostala spokojná a láskavá. Uznanlivo sa o nej vyslovila: "Tej možno aj čosi povedať a neurazí sa". Pravda, hrmotná sestra nepoznala tajomstvo Františkinej trpezlivosti a spokojnosti. Bola to jej celoživotná zásada: "Gott zulieb!" - Kvôli, z lásky k Bohu. Z lásky k Bohu sa modlila, z lásky k Bohu pracovala a z lásky k nemu prijímala aj nepríjemnosti, ktoré boli neraz veľmi citeľné.

V máji 1905 poslali Františku do iného domu, kde varila a pomáhala ošetrovať chorých.

Napokon 24. apríla 1906 sa začal jej noviciát. S rehoľným rúchom prijala rehoľné meno Ulrika (Ulrike) podľa krstného mena jej otca, ktorý sa volal Ulrich.

Na konci noviciátu 24. apríla 1907 zložila rehoľné sľuby. O tom, ako intenzívne prežívala toto úplné zasvätenie sa Bohu, svedčí jej záznam v duchovných zápiskoch: "Ó, Láska, chcem byť celkom láskou. Chcem byť celkom tvojou snúbenicou, ktorá pozná iba snúbenca a nežiada si nič iné. Každé slovo a každý skutok nech je na tvoju väčšiu česť. Vo všetkom, čo konám, mi daj myslieť na tvoju lásku. Každý úder srdca a každá myšlienka nech je pre teba." V týchto niekoľkých vetách je jej základný postoj a základný program jej ďalšieho života. Že tento program aj uskutočňovala, o tom svedčia mnohé výroky jej spolusestier. Azda najvyššie uznanie vyjadrovali ich slová: "Sestra Ulrika sa nikdy neprevinila proti láske".

Po skončení noviciátu ju predstavení poslali pracovať do nemocnice v Bühle. O rok neskôr, v jeseni 1908, ju preložili do Vincentina v Baden-Badene. Bolo to veľké výchovno-zdravotno-rekreačné stredisko. Sestru Ulriku určili za pomocnú kuchárku, ktorá sa mala starať aj o dievčatá zamestnané v kuchyni. Robila to veľmi dobre. S vyžadovaním poriadku a práce vedela spojiť radostnú láskavosť, takže dievčatá si ju obľúbili.

V živote mnohých omilostnených duší zastával významnú úlohu ich duchovný vodca. Sr. Ulrika až po príchod do Vincentina nemala takého duchovného vodcu. Viedol ju už od detských rokov priamo Boh a ona citlivo reagovala na jeho vedenie. V provinčnom dome, kde robila noviciát, natrafila síce na duchovného otca, špirituála tamojších sestier, ktorý jej rozumel, ale celkove to bol krátky čas na vážnejšie duchovné vedenie.

Zmena nastala v roku 1910, keď si Sr. Ulrika vykonala duchovné cvičenia pod vedením františkánskeho kňaza O. Hermanna. Ten rýchlo vybadal jej mimoriadne omilostenie. Upozornil naň predstavenú Sr. Bonaventúru. V jej prítomnosti požiadal Sr. Ulriku, aby napísala svoje duchovné zážitky. Keď si to netrúfala, kázal jej, aby porozprávala svoje duchovné skúsenosti predstavenej. A tak sa Sr. Bonaventúra stala duchovnou spoločníčkou i vodkyňou Sr. Ulriky. Nebolo to pre ňu ľahké, ale brala svoju zodpovednosť vážne. Sestra Ulrika jej bola za to vďačná, lebo hoci sa opierala predovšetkým o Boha, predsa jej dobre padla duchovná blízkosť a opora ľudskej osoby, ktorá ju chápala a z titulu svojho úradu ako predstavená ju mohla viesť.

Avšak vedomosti o nevšedných Božích daroch neostali obmedzené iba na Sr. Bonaventúru a O. Hermanna, s ktorým si Sr. Ulrika vymenila niekoľko listov. Časom pri modlitbe alebo pri sv. omši viaceré sestry boli svedkami vytržení čiže extáz, pri ktorých Sr. Ulrika zmenila výraz tváre a celkom prestala vnímať okolie. Hlboká sústredenosť a mystické spojenie s nebeským Snúbencom ju sprevádzali niekedy aj pri práci. No kvôli týmto mimoriadnym stavom nikdy neporušila pracovné povinnosti ani kláštorný poriadok. Zachovali sa aj viaceré predpovede Sr. Ulriky, ktoré sa postupne splnili.

Avšak najcennejšie na nej neboli jej mystické stavy ani jej videnie do budúcnosti, lež jej láska bez akýchkoľvek výhrad. Bola to bezhraničná láska k Bohu a z nej vychádzajúca dôsledná láska ku všetkým ľudom.

Z lásky k Bohu Sr. Ulrika bola trpezlivá nielen voči ľuďom, ale vedela znášať aj veľké telesné utrpenie. Tak znášala dlhoročné bolesti hlavy. Súviseli pravdepodobne s chronickým zápalom čelných a lícnych dutín, z ktorého sa jej vyvinul hnisavý zápal čeľustných dutín. Sestra dlho trpela, až ju napokon museli operovať. Lekár priznal, že musela veľmi dlho trpieť, lebo hnisanie preniklo až do hĺbky kosti.

Na jar 1912 sa prejavila ďalšia choroba, ktorá mala ukončiť pozemský život Sr. Ulriky. Bola to pľúcna tuberkulóza. V júli toho istého roku ju premiestnili do provinčného domu v Hegne. Tam sa usilovala byť napriek chorobe čo najviac užitočná. Sprvoti pomáhala v kuchyni. Keď jej už na takú prácu nestačili sily, šila a plietla. Ešte na jar 1913 plátala poškodenú bielizeň a šaty.

Celý ten čas sa denne zúčastňovala na sv. omši a veľa sa modlila. Napokon ju však choroba celkom pripútala na lôžko. Keď nemohla ísť do kaplnky, modlila sa v izbe. Ruženec takmer nepúšťala z rúk.

Začiatkom mája bolo badať, že jej už neostáva veľa síl. 8. mája, vo štvrtok pred sviatkom Zoslania Ducha Sv. nastala kríza. Bola pri nej ošetrujúca sestra. Vtedy Sr. Ulrika počula, ako inú chorú sestru v susednej izbe dusí kašeľ. Ešte poslednými silami prosila ošetrovateľku, aby šla pomôcť tej sestre. Ošetrovateľka šla a keď sa vrátila, našla už Sr. Ulriku mŕtvu. Ako nezištne, obetavo žila, tak aj zomrela. Pochovali ju na kláštornom cintoríne.

Sr. Ulriku Nischovú vyhlásil za blahoslavenú pápež Ján Pavol II. l.novembra 1987.