V tomto prípade ide o 40 vojakov, ktorí patrili k dvanástej rímskej légii nazývanej "Legio fulminata". Bola umiestnená v tzv. malom Arménsku v terajšom severovýchodnom Turecku. Bola to homatá krajina s drsným podnebím, najmä s tuhými zimami.

Bolo to niekedy počiatkom vlády spolucisára Licínia (vládol v r. 308-323), keď ešte zúrilo posledné veľké prenasledovanie kresťanov. Spomenutých 40 vojakov uväznili s obvinením, že sú kresťania. Pohrozili im, že ak sa nezrieknu kresťanskej viery, odsúdia ich na smrť zmrznutím.

Vojaci nechceli zaprieť svoju vieru a pripravili sa na smrť. Vo väzení napísali testament, v ktorom prosili veriacich, aby ich ani po smrti neoddeľovali, ale aby ich pochovali spolu. Nádejali sa, že aspoň jedného z nich - veľmi mladého Eunoika - sudca prepustí na slobodu. A ten sa potom bude starať o ich hrob. Odsúdenci posmeľovali veriacich, aby vytrvali vo viere, a pozdravovali svojich príbuzných a priateľov. Napokon uviedli aj svoje mená.

Rozsudok nad vojakmi vykonali v blízkosti kúpeľov, kde bol pripravený teplý kúpeľ pre tých, čo sa v poslednej chvíli zrieknu viery. Bol deviaty marec a v hornatom kraji panoval ostrý mráz. Vojakov vyzliekli a tak ich strážili na otvorenom priestranstve alebo ich dokonca zaviedli na blízke zamrznuté jazero. Jeden z nich sa naozaj usiloval zachrániť zapretím viery. Dovolili mu bežať do rozohriateho kúpeľa. Ale nezachránil sa. Pravdepodobne náhla zmena teploty zapríčinila, že v kúpeli zomrel. Osud statočných vojakov sa však veľmi dotkol jedného z dozorcov. Vyhlásil, že je kresťan, vyzliekol sa a pridal sa k odsúdencom namiesto toho, ktorý zlyhal.

Mráz vykonal svoje dielo a skrehnutí mladí muži zomierali jeden po druhom vrátane mládenca Eunoika. Keď boli všetci mŕtvi, pozbierali ich stuhnuté telá a na veľkom ohni ich spálili. Popol nahádzali do blízkej rieky.

Zvesť o nevšednom mučeníctve sa rýchlo rozšírila a štyridsiati nezlomní svedkovia viery sa stali predmetom všeobecnej úcty. Veriaci starostlivo preskúmali spálenisko a každý nájdený kúsok z tela mučeníkov si odnášali ako vzácnu trofej. Neskôr sa tieto relikvie dostali do rozličných častí kresťanského sveta.

Prenasledovanie sa čoskoro skončilo a úcta mučeníkov nadobudla podobu radostnej oslavy. Oslavné reči na ich počesť predniesli významní predstavitelia východnej cirkvi, ako boli sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Nyssénsky a sv. Efrém Sýrsky, ktorí boli miestne aj časovo blízki umučeným vojakom.

Najstaršie kostoly na česť 40 mučeníkov vznikli v Sebaste, kde boli umučení (tam kázal sv. Gregor Nyssénsky), v kapadócijskej Cézarei a v Carihrade. V Ríme je svedkom ich dávnej úcty veľmi stará kaplnka pri kostole S. Maria Antiqua.

Arméni si uctievajú sv. 40 mučeníkov vo veľkom pôste, v sobotu pred prvou nedeľou umučenia. V ostatnej Cirkvi sa ich sviatok slávil 9. marca. Iba v latinskej cirkvi v 17. stor. pápež Inocent X. presunul sviatok na ďalší deň 10. marca, aby sa 9. marca mohol sláviť sviatok sv. Františky Rímskej.