Svätá Anežka Česká, jedna z najslávnejších českých svätíc. Už v detstve žila v niekoľkých prostrediach, ktoré formovali jej osobnosť; rozhodujúci vplyv mala u nej francúzska dvorská kultúra reprezentovaná jej matkou. Anežka žila a zomrela v Prahe, ale zvesť o jej čnostiach sa rozšírila ešte počas jej života po celej Európe. Celé stáročia ju obyvatelia Prahy a Česi vzývajú ako svoju patrónku pred Bohom a vyvyšujú ju ako jednu z najšľachetnejších osôb svojej krajiny. Anežkin život bol mimoriadny, ako aj jej osobnosť.

Dátum narodenia svätej Anežky nie je nikde zaznamenaný. Najpresnejším historickým prameňom o živote svätice je latinsky písaná legenda z rokov 1319 - 1328. Vzhľadom na to, že táto legenda upadla do zabudnutia, boli mnohé údaje o Anežkinom živote brány z podstatne mladších a tým aj nepresných prameňov. Tak sa stalo, že za Anežkin rok narodenia bol mylne stanovený rok 1205, neskôr rok 1208. Ani jedna z týchto variantov nemá skutočný historicky zdokumentované dôkazy. Preto v niektorých publikáciách sa tento omyl objavuje dodnes. Bližšie o tom pojednáva napr. Jan Kapistrán Vyskočil vo svojej monografii o Anežke. Pôvodná latinská legenda bola nájdená až v roku 1896 a u nás prvýkrát publikovaná v roku 1932. Ani tu však nenájdeme dátum jej narodenia. Je tu však iný zaujímavý údaj. Autor legendy píše, že keď sa Anežka vracala do Čiech z Rakúska po zrušenom zasnúbení so synom cisára Fridricha II., bolo jej štrnásť rokov. Bezpečne vieme, že táto udalosť sa stala v roku 1225. Z toho vyplýva, že Anežka sa narodila v roku 1211, čiže začiatkom 13. storočia ako najmladšia dcéra českého kráľa Přemysla Otakara I.

Jej matkou bola Konstanca, dcéra uhorského kráľa Belu III. Konstanca sa stala manželkou Přemyslovej v roku 1199, keď krátko predtým pražský biskup Daniel vyhlásil predchádzajúce manželstvo kráľa Přemysla s Adlétou Meissenskou za neplatné. Adléta sa odvolala proti rozsudku k pápežovi Inocentovi III. Samozrejme, že Přemysl Otakar neváhal a takisto napísal do Ríma. Manželský spor bol takmer neriešiteľný. Přemysl podoprel zneplatnenie manželských argumentoch, ktoré mali istú právnu hodnotu (napr. príbuzenstva štvrtého stupňa atď.), ale bolo viac než zrejmé, že kráľ sa chce zbaviť starnúcej ženy. V roku 1204 prijal Přemysl na krátko Adlétu späť na kráľovský dvor a Konstancu dočasne poslal preč z Pražského hradu. Roku 1205 je Markéta, dcéra Přemyslovej a Adlétina, vydatá za dánskeho kráľa Waldemara II. Toho istého roku sa Konstance narodil syn - budúci kráľ Václav I. Přemysl Otakar definitívne zapudzuje Adlétu. Je obnovený spor o platnosť manželstva, ktorý je nakoniec ukončený Adlétinou smrťou 2. februára 1211.

Anežka bola v príbuzenstve s hlavnými kráľovskými rodinami v strednej Európy a Dánska. Zo strany svojho otca pochádzala zo slávneho manželstva českých svätých - Ľudmily a Václava. Svätá Hedviga zo Sliezska bola jej tetou, svätá Alžbeta uhorská bola jej sesternica a svätá Margita z Uhorska jej neter.

Keď mala iba tri roky, bola poslaná so svojou staršou sestrou Annou do cisterciánskeho kláštora poľskej Trebnice. V legende sa výslovne píše: "Keď prišla pred sestry rádu svätej Kláry z Trident, ktoré jej boli na základe jej žiadosti priznane Apoštolskej stolice poslané, prijala ich s veľkou duchovnou radosťou a boli dôstojné uvedené do spomenutého kláštora. Je viac než pravdepodobné, že sestry žijúce v tejto oblasti hovorili nielen taliansky, ale aj nemecky, čím bola výrazne uľahčená komunikácia s Anežkou, ktorá ovládala nemecký jazyk určite vo viac než dostatočnej miere. Obe boli zasnúbené so synom sliezskeho kniežaťa Henricha Bradatého a sv. Hedvigy, a preto boli poslané na vychovanie do tamojšieho kláštora cisterciačiek, ktorý sv. Hedviga založila. Žila tam medzi cisterciánskymi rehoľníčkami v Trebnici a tam ju učila svätá Hedviga základným pravdám viery, prvým modlitbám a formovala ju v kresťanskom živote.

Po troch rokoch sa však Anežka vracia domov, pretože syn vojvodu, s ktorým bola zasnúbená, zomrel. Po krátkom pobyte na Pražskom hrade je poslaná do kláštora premonštrátiek v Doksanoch, ktorý založil jej starý otec Vladislav II. Tam dostala primerané vzdelanie. Tunajší kláštor bol často vyhľadávaný ako centrum výchovy a vzdelania pre dievčatá z významných šľachtických rodín. Anežka tu zostala asi rok a pol. Pobyt v kláštore cisterciačiek pod výchovným dohľadom sv. Hedvigy v poľskej Trebnici a následná výchova v kláštore premonštrátiek v Doksanoch položili základy, z ktorých vyrástla neskoršie duchovná hĺbka Anežkinho života. Netrvalo dlho a Anežka bola zasnúbená Henrichovi VII., synovi cisára Fridricha Barbarosu. Boli v tom rôzne politické a dynastické špekulácie. Na prianie samotného cisára bola poslaná vo svojich ôsmich rokoch v roku 1220 do Viedne, aby tu na dvore vojvodu bola vychovaná ako budúca cisárovná. Pobyt vo Viedni, kde sa pripravovala na budúce manželstvo s Henrichom, ukázal Anežkinu podobu dvoran, ktorý žil veľmi neviazaným spôsobom. Anežka chápala, že takýto spôsob života by ju nikdy nenaplnil. Nevyhovovalo jej to. Knieža Leopold VI., na dvore ktorého vo Viedni Anežka žila, napokon dosiahol v roku 1225 skrze politické intrigy zrušenie zasnúbenia Henricha s Anežkou a jeho následného sobáša so svojou dcérou Margarétou.

Po piatich rokoch pozorovania kráľovského dvora sa vrátila do Prahy. Rozhodla sa prežiť svoj život v modlitbe a charitatívnej práci. Napriek tomu, že dostávala rôzne ponuky na sobáš, chcela žiť v panenstve. Zrušenie zasnúbenia s Henrichom prijala Anežka evidentne ako vyslobodenie. Inak tomu bolo s jej otcom, ktorý vnímal vzniknutú situáciu ako urážku. Po Anežkinom návrate domu viedol rozhorčený Přemysl Otakar I. neúspešnú vojnovú výpravu proti Rakúsku. V roku 1226 sa Anežka zdržiavala nejaký čas so svojím otcom na hrade Loket. Tu zasiahla v prospech majstra Konráda z Marburgu, ktorý prišiel kázať krížovú výpravu. Přemysl Otakar I. sa kvôli tomu veľmi rozhneval, pretože práve zostavoval vojsko proti Leopoldovi VI. Situácia sa vyhrotila natoľko, že kráľ chcel Konrada zabiť. Ten prosil aspoň o možnosť, aby sa pred smrťou mohol vyspovedať. Kráľ o tom nechcel ani počuť. Anežka statočne zasiahla, Konrada odviedla do neďalekej kaplnky a postarala sa mu o spovedníka. Keď Konrád opäť predstúpil pred kráľa, zažil veľké prekvapenie. Přemysl Otakar I. mu padol k nohám a prosil za odpustenie. Statočný postoj jeho pätnásťročnej dcéry ho inšpiroval k zamysleniu.

Venovala sa dobročinnosti chudobným, umŕtvovala sa pôstmi a zasvätila sa Najsvätejšej Panne sľubom zachovať si panenstvo. Odmietla vydať sa za cisára Fridricha II. aj za Henricha, kráľa Sicílie a Nemecka, rozhodnutá žiť jedine pre ideál evanjelia. V roku 1237 sa Anežka pokúšala o založenie vlastného poriadku, založeného na prísnom dodržiavaní rehoľných reguly františkánskeho poriadku, ale pápež Gregor IX. nemal pre jej snahy dostatok pochopenia a vznik nového poriadku nepovolil. Anežka sa nato vzdala hodnosti abatiše kláštora sv. Kláry a od roku 1238 potom užívala (a to až do svojej smrti) titul "staršia sestra".

Keď sa dopočula o Františkovi a o novom ráde svätej Kláry, aj ona sa rozhodla nasledovať v úplnej chudobe chudobného Krista. Zbavila sa všetkého svojho bohatstva a peniaze rozdala chudobným. V roku 1231 zomrela jej sesternica Alžbeta Durínska, ktorá sa stala pre Anežku vzorom a výrazne ovplyvnila jej ďalší život. Alžbeta sa po smrti svojho manžela Ľudovíta Durínskeho plne oddala duchovnému životu a službe najbiednejším. Práve touto cestou sa rozhodla ísť i Anežka. V rokoch 1232 - 1233 z vlastných prostriedkov vybudovala v pražskom Starom Meste nemocnicu sv. Františka. Nemocnicu zverila do starostlivosti Križiakom s červenou hviezdou, ktorých ona založila v roku 1252.V tom istom roku pražský biskup Mikuláš dovolil rehoľným bratom právo nosiť na plášti znamenie červeného kríža s hviezdou. Tak bol položený základ k vzniku nového rádu, krížovníkov s červenou hviezdou, jedinej pôvodom čisto českej rehole. Jej zriadenie oficiálne potvrdil v roku 1256 pápež Alexander IV.

Tým však jej snahy neskončili. Už v nasledujúcom roku pribudli neďaleko nemocnice dva kláštory - mužský kláštor menších bratov sv. Františka a ženský kláštor rádu sv. Kláry. Po zahájení činnosti klariského kláštora v roku 1233 v nasledujúcom roku doň vstúpila i Anežka a postavila sa do jeho čela ako abatyša.V Prahe dala postaviť kláštor klarisiek a s inými mladými piatimi devami, dcérami významných rodín v Prahe, založila vo svojej vlasti II. rád. Pripojilo sa k nej päť klarisiek, ktoré pochádzali z Trenta a ktoré poslala Klára. Na stavbu Anežka dala svoje kráľovské veno. To nebol v žiadnom prípade len nejaký symbolický akt. Žena bez vena nemala šancu sa vydať. Veno znamenalo jej hmotné zabezpečenie a zároveň potvrdzovalo jej dôstojnosť. Veno sa v týchto dobách vyžadovalo veľmi často aj ako podmienka pre prijatie do kláštora.

Vďaka Anežkinmu príkladu kláštor klarisiek v Prahe sa stal ohniskom, ktoré podnietilo založenie ostatných kláštorov toho istého rádu v Čechách, v Poľsku a v iných krajinách. Pomáhala chorým sestrám, liečila malomocných a chorých nákazlivými chorobami, prala a opravovala ich šaty; stala sa matkou núdznych. Anežka aj v kláštore pokračovala v živote plnom lásky k Bohu a blížnym. Nadovšetko si uctievala tajomstvo Eucharistie a Pánovho kríža. Takisto mala v úcte Pannu Máriu, najmä tajomstvo Zvestovania. Vytrvalo sa modlila za českých panovníkov a spolupracovala aj s pápežmi. V posledných rokoch života znášala Anežka s hlbokým pokojom a odovzdane mnohé bolesti, ktoré ju trápili nielen fyzicky, ale najmä duševne. V krajine nastali konflikty, následne na to anarchia, ale aj prírodné katastrofy, ktoré spôsobili biedu a dražobu.

Svätá Klára jej napísala štyri listy, poslala jej drevený kríž, ľanový závoj a nádobu z pálenej hliny. Pán ozdobil Anežku charizmatickými darmi: extázou, proroctvami, poznaním zmýšľania sŕdc a niekoľkými zázrakmi. Nasledovala spôsob prísneho života svätého Františka a svätej Kláry, žila v kláštore štyridsať rokov. Anežka zomrela v chýre svätosti 2. marca 1282 vo veku takmer 80 rokov vo svojom kláštore. Už onedlho po smrti potom začína byť Anežka českým ľuďom považovaná za svätú, verí sa, že na jej príhovor sa dejú početné zázraky. Pochovaná je v kláštornom chráme na Františka. Na jej slávnostnom pohrebe sa zúčastnil generálny minister menších bratov páter Bonagrazia. Jej pozostatky, predmet úcty veriacich, boli uložené v kostole kláštora. Dňa 12. novembra 1989 ju Ján Pavol II. vyhlásil za svätú vo Vatikánskej bazilike.