Sv. Cyril Jeruzalemský žil v období, keď Cirkev už dosiahla vonkajšiu slobodu, ale musela prekonať dlhotrvajúce vnútorné nepokoje. Narodil sa okolo roku 313 z kresťanských rodičov. O jeho mladosti nevieme veľa, iba že sa dal na mníšsky život, pričom sa venoval štúdiu Svätého písma a starokresťanských spisovateľov. Roku 334 bol vysvätený za diakona a o 10 rokov neskôr za kňaza.

V tom čase sa viedli na Blízkom východe teologické boje medzi zástancami kresťanskej pravovernosti a stúpencami bludára Ária, ktorý popieral Kristovo božstvo a bol preto odsúdený na Nicejskom cirkevnom sneme roku 325. No deliaca čiara medzi obidvoma tábormi nebola veľmi zreteľná, či už preto, že niektoré teologické výrazy boli nejasné, alebo preto, že niektorí biskupi a teológovia hľadali kompromisné formuly, ktoré by zmenšili napätie a priblížili protichodné stanoviská. Medzi týchto posledných patril aj Cyril Jeruzalemský. Zdá sa, že práve pre tento zmierlivý postoj bol Cyril po smrti jeruzalemského biskupa Maxima roku 348 zvolený za jeho nástupcu.

Cyril bol predovšetkým duchovný pastier, a to sa prejavilo aj v horlivom spravovaní jeruzalemskej cirkevnej obce. Zachovalo sa svedectvo sv. Bazila o kvitnúcom náboženskom živote vtedajšej jeruzalemskej cirkvi. S týmto stavom však nebol spokojný cézarejský metropolita Akácios, ktorý žiarlil na Cyrila. Obvinil ho z vieroučných úchyliek a z nedovoleného predaja cirkevného majetku v prospech chudobných. Dosiahol, že Cyrila dva razy (r. 357 a 360) z Jeruzalema vypovedali. Veľkú časť vyhnanstva strávil Cyril v maloázijskom Tarze, kde si príkladným životom a kázňami získal obdiv miestneho biskupa i veriacich.

Roku 361 sa mohol Cyril vrátiť do Jeruzalema, ale o šesť rokov musel znovu putovať do vyhnanstva, kde bol až do smrti cisára Valensa (r. 378). Odvtedy mohol konečne nerušene spravovať jeruzalemské biskupstvo až do svojej smrti roku 386 alebo 387. Medzitým sa v rokoch 381-2 zúčastnil na carihradskom cirkevnom sneme. Toto významné cirkevné zhromaždenie okrem iného prešetrilo a odmietlo i niektoré ohováračské žaloby Cyrilových nepriateľov.

Ako sme predtým spomenuli, Cyril sa podľa možnosti vyhýbal teologickým výrazom, ktoré boli predmetom teologických hádok, alebo zapríčiňovali vieroučné nejasnosti. Preto ho niektorí obviňovali z obojakosti, ba aj z bludného učenia. Ale cirkevný snem nemal proti Cyrilovi nijaké námietky a po istom časovom odstupe sa ukázalo, že Cyril bol nielen vyznavačom, ale aj dôsledným zástancom pravovernej cirkevnej náuky.

Sv. Cyril Jeruzalemský nepatril medzi originálnych teológov. Jeho osobitný význam je v katechetickom spracovaní kresťanského učenia. Zachovalo sa 24 písaných katechéz z rokov 348-350. Prvých 19 bolo určených pre katechumenov, čakateľov krstu. Cyril v nich vysvetľoval pokánie a krst, ako aj vieroučné články obsiahnuté v kresťanskom vyznaní viery. Posledných päť katechéz bolo určených pre novokrstencov a zasväcovalo ich hlbšie do tajomstva krstu, birmovania a Eucharistie. Sv. Cyril sa vo svojej náuke opieral o Sväté písmo a o apoštolskú tradíciu. Veľkou prednosťou jeho spisov bola jasnosť podania a praktické zameranie na každodenný život.

Úcta sv. Cyrila Jeruzalemského sa rozšírila už v staroveku tak na Východe, ako aj na Západe. Vo väčšine prípadov sa slávila jeho liturgická pamiatka 18. marca na základe tradície, podľa ktorej tento deň bol dňom jeho smrti. Pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1883 sv. Cyrila Jeruzalemského za cirkevného učiteľa.