Svätá Františka Rímska sa narodila roku 1384 v Ríme. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Zdá sa, že už od skorej mladosti mala túžbu po rehoľnom živote, ale na žiadosť rodičov sa vydala za mladého šľachtica Lorenza di Ponziani. Mala vtedy asi 15 rokov. Mladým manželom sa v rokoch 1400 - 1404 narodili tri deti: dvaja chlapci a jedno dievča. Dve z nich zomreli ešte v detskom veku: dcérka a jeden z chlapcov. Dievča malo šesť rokov a chlapec sedem.

Ako vidieť, Františka nemala ľahký život. Pochádzala z bohatej rodiny a do bohatej rodiny sa vydala, ale rozličné okolnosti ju vystavovali ustavičnej skúške a utrpeniu.

Už celé vtedajšie historické obdobie bolo veľmi nepokojné. Cirkev sa zmietala vo veľkej pápežskej schizme (1378 - 1417). V zlom stave bolo i mesto Rím. V rokoch 1404-1410 ho tri razy okupoval a vyplienil neapolský kráľ Ladislav z Durazza. Františkin manžel vtedy bojoval medzi obrancami Ríma a bol tak ťažko ranený, že už nikdy celkom nevyzdravel. Najstaršieho chlapca odvliekli ako rukojemníka, kým dve mladšie deti umreli za epidémie moru, ktorý spolu s hladom vypukol ako dôsledok vojnového zabíjania a ničenia.

Pre Františku nastali veľmi ťažké časy, ale ona sa nedala zlomiť. Jej hlboká nábožnosť ju zachránila od zúfalstva a jej dobročinnosť, ktorú pestovala od malička, obracala jej pohľad a záujem na tých, ktorí boli ešte v horšej situácii ako ona. Rozdala chudobným domáce zásoby obilia a vína a sama išla pomáhať chorým v troch rímskych nemocniciach. Pomáhala a ošetrovala ako vedela, privádzala chorých k pokániu, modlila sa s nimi a za nich.

Františkin príklad hlbokej modlitby spojenej s obetavou dobročinnosťou pôsobil i na iné rímske ženy, ktoré sa roku 1425 spojili s Františkou do náboženského združenia "benediktínskych oblátok". Duchovne boli spojené s rímskym benediktínskym kláštorom "Olivovej hory", ale inakšie bývali vo svojich rodinách. Až roku 1433 sa zhromaždili do jednej komunity v dome nazvanom kláštor Oblátok Tor de' Specchi. Františka sa hneď nepripojila k ostatným rehoľníčkam, ale najprv doopatrovala chorého muža. Po jeho smrti sa v marci 1436 i ona presťahovala k benediktínskym oblátkam. No vtedy jej už ostávali iba štyri roky života. Zomrela 9. marca 1440 vo veku 56 rokov.

Rimania si ctili svätú spolurodáčku už za jej života. Obdivovali jej hlboký duchovný život spojený s mystickými darmi. Františka neraz i uprostred denných prác a starostí prišla do extázy, v ktorej nevnímala okolie, ale celkom patrila Bohu. Zvlášť si uctievala svätých anjelov, u ktorých hľadala ochranu proti nástrahám zlého ducha.

No azda ešte väčšmi si ju ľudia vážili pre obetavú dobročinnosť. Poznali ju, ako rozdávala svoje rodinné imanie, ako opatrovala chorých a ako chodila po Ríme so somárikom, na ktorom bolo naložené drevo a potraviny pre tých najbiednejších. Ona sa pritom živila iba zeleninou.

Preto je pochopiteľné, že ju Rimania všetkých spoločenských vrstiev hneď po smrti začali uctievať ako sväticu. Pekné svedectvo o nej vydali i vtedajší významní mužovia Cirkvi: sv. Bernardín Sienský, sv. Ján Kapistrán a neskôr i sv. Róbert Belarmín, ktorý v nej videl vzor pre všetky vekové kategórie a pre všetky druhy kresťanského života. Úradný cirkevný proces jej svätorečenia sa začal hneď po jej smrti, ale pre rozličné príčiny bol niekoľko ráz prerušený. Dokončili ho až roku 1604, keď jej Cirkev úradne uznala titul a úctu svätých.

Svätá Františka Rímska vedela vo svojom živote spojiť vnútorný život modlitby s tou najživšou vonkajšou činnosťou. Od nej pochádzajú slová: "Je nanajvýš chvályhodné, keď je vydatá žena nábožná; ale nikdy nesmie pritom zabudnúť, že je gazdiná. Preto musí niekedy opustiť Boha pri oltári, aby ho našla pri domácich prácach."