Bl. Henrich Suso patrí medzi veľkých mystikov. Pochádzal z južného Nemecka, kde sa narodil v meste Kostnici alebo v Überlingene. Deň jeho narodenia je známy: 21. marec, ale rok je neistý; azda 1295.

Už ako 13-ročný chlapec vstúpil do dominikánskeho kláštora v Kostnici pri Bodamskom jazere. Po piatich rokoch tam zakúsil veľký vnútorný zážitok, ktorý bol rozhodujúci pre celý jeho ďalší život. On sám nazýva túto udalosť s nasledujúcou zmenou života obrátenie, ktorým sa stal "služobníkom večnej Múdrosti". Vnútornú premenu dovŕšila extáza, ktorá ho priviedla k hlbšiemu chápaniu kresťanských tajomstiev. Odvtedy viedol prísny asketický život s mnohými skutkami kajúcnosti.

Po skončení nižších štúdií v Kostnici a možno aj v Strassburgu predstavení ho poslali okolo r. 1322 na ústredné dominikánske učilište do Kolína n. Rýnom. Tam sa stal nadšeným žiakom majstra Jána Eckeharta, kontroverzného mystika. Po návrate do Kostnice (asi v r. 1326) pôsobil najprv ako lektor. Niekedy v tom čase napísal "Knižočku pravdy", v ktorej bránil Eckehartovu mystiku proti jeho odporcom a ostro sa postavil proti anarchistickému hnutiu "Bratia slobodného ducha".

Azda práve sympatie k majstrovi Eckehartovi mu zapríčinili obvinenia z bludného učenia, takže sa musel obhajovať na generálnej kapitule dominikánskej rehole, ktorá sa konala r. 1330 v Holandsku (v Maastrichte alebo v Utrechte). Je pravdepodobné, že vedenie rehole použilo proti nemu nejaké disciplinárne opatrenia, ako sa dá usudzovať z poznámok k jeho jedinému latinskému spisu "Horologium Sapientiae" - "Hodiny Múdrosti".

Viacerí očakávali, že Henrich pôjde na parížsku univerzitu, aby tam dosiahol magisterskú akademickú hodnosť. Ale on sa zriekol akademickej kariéry a celkom sa venoval duchovnej službe. Pôsobil vo Švajčiarsku a v Hornom Porýní. V tom období udržiaval spojenie s mystikom Jánom Taulerom, s Henrichom z Nördlingenu a s "Božími priateľmi'".

Počas bojov medzi kráľom Ľudovítom Bavorským a pápežmi dominikáni museli v r. 1339-46 odísť do vyhnanstva do Diessenhofenu vo Švajčiarsku. Tam bol Henrich Suso v r. 1343-44 priorom, predstaveným. Boli to preňho ťažké roky. Vtedy vytrpel veľa protivenstiev, najmä ťažkého očerňovania. Preto keď kráľ Ľudovít v r. 1347 zomrel a dominikáni sa mohli vrátiť do Nemecka, predstavení preložili Henricha do kláštora v Ulme. Tam prežil v tichosti zvyšok svojho života a tam aj zomrel 25. januára 1366.

Duchovná náuka Henricha Susa, na ktorú sa zameriavali jeho kritici, sa líšila od Eckehartovej tým, že bola bližšia tradičnej teológii. Henrich bol menej špekulatívny a viac osobne nábožný. Jeho "Knižočka večnej Múdrosti" obsahuje nežné rozhovory s Kristom plné vrúcnej nábožnosti ku Kristovmu telesnému utrpeniu, k Panne Márii a k Eucharistii. Spomenutá knižka patrila v stredoveku medzi najobľúbenejšie duchovné príručky.

Napriek rozličným výhradám rehoľných a cirkevných predstaviteľov úcta k Henrichovi Susovi ostala živá po dlhé stáročia. Pápež Gregor XVI. ju potvrdil v apríli 1831.