Sv. Ján z Boha pôsobil takmer celý život v Španielsku. Nebol Španiel, ale pochádzal z Portugalska. Narodil sa roku 1495 v Montémor-o-Novo pri meste Évore. Jeho rodičia boli jednoduchí robotníci.

Ján mal už od detských rokov veľmi dobrodružný život. Keď mal osem rokov, stratil sa z domu. Matka od žiaľu zomrela a otec sa stal františkánskym bratom.

Ján sa dostal do španielskeho mesta Oropesy, kde sa ho ujal ako syna správca grófskeho majetku. Ten mu dal základné školské vzdelanie a neskôr ho zamestnal ako pastiera dobytka, ako poľného robotníka a napokon ako dozorcu na grófskom veľkostatku. Keď mu však ponúkol dcéru za ženu, Ján odmietol a prihlásil sa k vojsku. Ale tam mu nežičilo šťastie. Vrátil sa do Oropesy, kde pracoval do roku 1532. Znovu sa hlásil do armády a vo vojsku cisára Karola V. bojoval proti Turkom až pri Viedni. Po návrate do Španielska zanechal vojenčinu a živil sa ako pomocný robotník. Takto pracoval tri roky i v severnej Afrike pri budovaní pevnosti Ceuty. Keď si našetril trochu peňazí, začal obchodovať s knihami; najprv ako potulný predavač, neskôr ako kníhkupec v španielskom meste Granade.

Ján mal vtedy už vyše 40 rokov. Pod vplyvom Božích vnuknutí chcel nejako apoštolova, ale nemal jasný životný plán. Až v januári 1539 po vypočutí jednej kázne blah. Jána Avilského zažil hlbokú vnútornú premenu, ktorá usmernila celý jeho ďalší život.

Ján sa usiloval najprv čo najúprimnejšie zúčtovať s minulosťou. Prejavoval hlbokú ľútosť nad svojimi hriechmi a robil za ne také ponižujúce verejné pokánie, že ho pokladali za pomäteného a zavreli ho do blázinca. Tam ho navštívil blah. Ján Avilský. Radil mu, aby sa miernil v sebaumŕtvovaní a aby dal svoje telesné a duševné sily do služieb tých, čo potrebujú pomoc. Ján poslúchol dobrú radu a vnútorne sa upokojil. Odvtedy všetky jeho sily a schopnosti patrili chudobným a chorým, ktorých bolo v Granade viac ako dosť.

Najprv zhromažďoval bedárov v dome, ktorý mu dal k dispozícii istý šľachtic. No už roku 1540 založil svoju prvú nemocnicu pre chudobných chorých. Bola jednoduchá a malá, ale bol to prvý konkrétny krok k neskoršiemu veľkému dielu. Jánova nezištná a obetavá dobročinnosť vyvolávala zaslúžený obdiv a mnohých pohla k tomu, aby podporili jeho prácu. Roku 1547 mohol už vybudovať v Granade väčšiu nemocnicu. Zlepšenou organizáciou dovtedajšej liečebnej starostlivosti to bolo priekopnícke dielo, akýsi predchodca moderných polikliník s oddeleniami pre rozličné choroby a druhy pacientov a predovšetkým so systematickou ošetrovateľskou službou.

Medzitým sa začalo utvárať i nové rehoľné spoločenstvo, ktoré malo žiť a pracovať podľa Jánových ideálov. Ján nebol spočiatku rehoľníkom. Keď však biskup videl jeho náboženské nadšenie a jeho úplnú oddanosť službe biednym, radil mu, aby nosil osobitné rúcho, ktoré by bolo znakom Bohu zasvätenej osoby. Jeho zasvätenie Bohu malo vyjadriť i meno, ktorým sa potom nazýval - Ján z Boha. Roku 1546 sa k nemu pridali prví dvaja spoločníci, ktorých on sám obrátil k lepšiemu životu. Krátko nato pristúpili ďalší traja.

Roku 1548 mohol už Ján z Boha rozšíriť svoju činnosť i mimo Granady; založil nemocnicu pre chudobných v meste Tolede. Pravda, všetko nešlo celkom hladko. Okrem organizačných starostí doliehal na Jána aj nedostatok peňazí. Keďže príspevky dobrodincov nestačili, odvážili sa prosiť o pomoc i španielskeho regenta, neskoršieho kráľa Filipa II.

Ako veľmi sa vedel Ján z Boha obetovať za chorých, dokazuje epizóda z roku 1549. 3. júla toho roku vypukol v granadskej verejnej nemocnici požiar. Rýchlo sa rozšíril a nik si už netrúfal zachraňovať chorých, ktorí neboli schopní sami ujsť. Keď to Ján počul, hneď pribehol, bez rozmýšľania sa vrhol do ohňa a s nadľudskou námahou zachránil všetkých chorých i časť zariadenia z horiacej budovy. Nebola to jeho nemocnica, ale keď išlo o záchranu chorých, Ján nerobil rozdiely.

No okrem chorých aj mnohí iní pocítili jeho dobročinnosť. Boli to chudobní, s ktorými začínal, potom opustené deti, študenti bez prostriedkov, robotníci bez práce, dievčatá a vdovy vystavené vydieraniu a mravnému nebezpečenstvu ... O Jánovi z Boha sa oprávnene hovorí, že patrí medzi veľkých sociálnych svätých.

On sám vo svojom živote veľa pohodlia nepoznal. A nechcel ho mať ani pri smrti. Zomrel kľačiačky s krížom pritisnutým na prsia a so slovami: "Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu." Bolo to nad ránom 8. marca 1550. Mal 55 rokov.

Okolo sv. Jána z Boha sa začalo ešte za jeho života utvárať nové, Bohu zasvätené spoločenstvo. On sám sa však nedočkal jeho riadneho ustanovenia a cirkevného schválenia. Ba ani nenapísal nijaké stanovy alebo pravidlá. Kým žil, stačil jeho príklad a niekoľko zásad, medzi ktoré patrilo jeho často opakované povzbudenie: "Robte dobre, bratia!" Z tohto povzbudenia vzniklo aj talianske pomenovanie nasledovníkov sv. Jána z Boha - "Fatebenefratelli".

Po jeho smrti veľmi vzrástol počet jeho duchovných synov, a to nielen v Španielsku, ale aj v iných krajinách. Pápež sv. Pius V. potvrdil roku 1571 ich združenie ako kongregáciu podriadenú biskupom a pápež Sixtus V. roku 1586 ako riadnu rehoľnú spoločnosť, skladajúcu sa z rehoľných bratov. Po prechodných organizačných a právnych zmenách jestvujú tak dodnes. Ich oficiálne meno je "Nemocničný rád sv. Jána z Boha", ale v rozličných krajinách majú rozdielne miestne pomenovanie. Tak na Slovensku sa volajú Milosrdní bratia. Až do štátnej likvidácie roku 1955 mali Milosrdní bratia na Slovensku kláštory a nemocnice v Bratislave, Skalici a v Spišskom Podhradí.