Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny. To je bezpochyby jedinečná hodnosť, v ktorej sa mu nik nevyrovná a pre ktorú si sv. Jozef zasluhuje osobitnú úctu.

Radi by sme vedeli čo najviac o jeho živote, no nemáme poruke dosť údajov, ktoré by nám umožnili zostaviť jeho úplný životopis. To, čo vieme, nachádzame takmer všetko v prvých kapitolách Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Sv. Jozef tu vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a zákonitý pestún Pána Ježiša so všetkými právami a povinnosťami otca rodiny.

Je zvláštne, že spomenuté evanjeliá uvádzajú dva rozdielne rodokmene sv. Jozefa, a tým aj Pána Ježiša. Od Abraháma po kráľa Dávida sa zjavujú v oboch rodokmeňoch okrem malej výnimky tie isté osoby. Ale počnúc Dávidovými synmi až po Jozefovho otca ide o dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva. To by samo osebe v rozvetvenom príbuzenstve neprekvapovalo. Najväčším problémom ostáva Jozefov otec. Podľa Matúšovho evanjelia to bol Jakub, syn Matanov, kým podľa Lukášovho Héli, syn Matatov.

O vysvetlenie sa pokúšali už starí cirkevní Otcovia. Tak podľa mienky sv. Augustína Jozef bol prirodzeným Jakubovým synom, ktorého adoptoval Héli, a tak bol aj Héliho synom. Július Africanus z 3. stor. zasa predpokladá, že Héli a Jakub boli rodní bratia. Héli zomrel bez potomka a podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25,5-6) si jeho ženu vzal Jakub, ktorý s ňou mal syna Jozefa, prípadne i ďalších. Tak by bol Jozef legálnym synom Héliho a prirodzeným synom Jakubovým. Ide tu však len o dohady, ktoré sa nedajú overiť, a tak ostáva otázka otvorená. Hlavný význam rodokmeňov jc v tom, že poukazujú na Jozefov pôvod z Dávidovho rodu. Preto sa aj Pán Ježiš, ktorý bol podľa zákona Jozefovým synom, mohol nazývať Dávidovým potomkom alebo synom.

Jozefovým rodovým mestom bol júdsky Betlehem. No on sám býval v galilejskom Nazarete, kde bol chudobným tesárom. Tam sa i zasnúbil s ušľachtilou devou, ktorá sa volala Mária.

Mnohé obrazy predstavujú Jozefa ako starého muža pri mladej Márii, ale bez vážneho opodstatnenia. Skôr sa dá predpokladať, že Jozef bol pri zasnúbení mladý muž, vekovo primeraný snúbenici a schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu určila Božia prozreteľnosť. Podľa všetkého Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý mal všetky predpoklady pre šťastný život. Sú určité náznaky, podľa ktorých chceli snúbenci v spoločnom živote zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť (por. Lk 1,34).

No istý čas po zasnúbení Jozef s prekvapením zbadal na snúbenici znaky materstva. Tu sa ukázalo, že Jozef bol výnimočne spravodlivý muž, ako ho nazýva evanjelium. Neodsúdil Máriu, ktorú si veľmi vážil, a nedal ju odsúdiť ani iným. Chcel v skrytosti zrušiť snúbenecký záväzok a dať tak Márii plnú slobodu, aby sa mohla spojiť s mužom, ktorý mal byť podľa ľudského úsudku otcom čakaného dieťaťa. Niektorí dokonca myslia, že Jozef chcel tajne odísť z Nazaretu. Tak by na jednej strane dal slobodu Márii a na druhej by ju zachránil od potupy, lebo na ňom by ostal biľag manželskej a otcovskej nevernosti. Akokoľvek to už bolo, Boh zasiahol mimoriadnym spôsobom, aby sa odstránilo vážne nedorozumenie a aby Jozef zaujal v dejinách spásy to miesto, pre ktoré ho vyvolila Božia prozreteľnosť.

Celkove sa zdá, že Jozef nebol veľmi iniciatívny. Evanjeliá neuvádzajú ani jedno jeho slovo. Ba aj pri nájdení dvanásťročného Ježiša v chráme hovorila Mária v Jozefovom mene. Teda Jozef bol tichý a väčšinou ostával v pozadí. Keď bolo treba, vedel bez prieťahov a prekrúcania urobiť to., čo od neho žiadal Boh. A obyčajne to neboli ľahké veci. Ani spôsob, akým sa Jozef dozvedel Božie rozhodnutia, nebol veľmi hmatateľný; Boh mu často zjavoval svoju vôľu skrze anjela "vo sne". Niektorí vysvetľovatelia Svätého písma sa nazdávajú, že išlo o zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Prvé takéto zjavenie sa vzťahovalo práve na Jozefove pochybnosti o Máriinom prekvapujúcom materstve. V Matúšovom evanjeliu čítame: "Anjel Pánov sa mu zjavil vo sne a prehovoril: 'Jozef, syn Dávidov, neboj sa vziať k sebe svoju manželku Máriu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od jeho hriechov...' Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil, ako mu kázal Pánov anjel." (Mt 1,20-21.24)

A tak sa konala skromná svadba, po ktorej Jozef prijal Máriu do svojho domu. Odteraz on bol pred zákonom zodpovedný za Máriu i za jej očakávané tajomné Dieťa.

Keď sa zdalo, že je už všetko vyriešené, situáciu skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste alebo obci svojho rodu. Tak sa aj Jozef musel odobrať s Máriou do Betlehema, odkiaľ pochádzal Dávidov rod. Keďže medzitým prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristus sa narodil v Dávidovom meste, ako to predpovedali proroctvá.

Obrazy Kristovho narodenia obyčajne predstavujú Jozefa, ako sa spokojne opiera o palicu a pozerá sa na malého Ježiška. V skutočnosti však Jozef sotva mohol postávať, ak chcel v núdzových podmienkach zaistiť všetko potrebné novonarodeniatku a jeho matke. No vo chvíľach ticha a odpočinku sa iste pozorne zahľadel na Božské Dieťa a v hĺbke srdca rozmýšľal o udalosti, ktorej sa tešilo nebo i zem.

Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo. Preto sa musel najväčší Dávidov potomok a Spasiteľ sveta narodiť v jaskynnom útulku pre zvieratá. No neskôr sa Jozef s Máriou a malým Ježišom pravdepodobne predsa len ubytovali v nejakom dome. Keď prišli východní mudrci, evanjelium už jednoznačne hovorí, že "vošli do domu, našli dieťa s Máriou, jeho matkou..." (Mt 1,25). Medzitým prešiel istý čas, v ktorom sa uskutočnila na ôsmy deň po narodení obriezka chlapčeka a po štyridsiatich dňoch jeho obetovanie v jeruzalemskom chráme.

V obidvoch týchto prípadoch Jozef vystupoval ako hlava rodiny. Keď hovorí Lukášovo evanjelium o obriezke, používa iba všeobecný výraz "dali mu meno Ježiš" (Lk 2,21). Matúšovo evanjelium priamo hovorí o Jozefovi: "I dal mu meno Ježiš" (Mt 1,25). Pri správe o obetovaní v chráme Lukášovo evanjelium, ktoré je v prvých dvoch kapitolách veľmi zamerané na osobu Panny Márie, nemôže obísť ani sv. Jozefa. Preto spomína rovnocenne obidvoch manželov: "... priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako predpisuje zákon Pánov" (Lk 2,22). "A keď rodičia priniesli malého Ježiška, aby ho obetovali..." (Lk 2,27). V súvislosti so Simeonovým chválospevom evanjelista hovorí: "Jeho otec a matka sa divili nad tým, čo sa o ňom hovorilo" (Lk 2,33).

Z jeruzalemského chrámu sa Svätá rodina vrátila do Betlehema. Možno chcela ostať v meste, ku ktorému ju pútali rodové korene a kde sa narodilo predpovedané Dieťa. V takejto situácii Jozef a Mária pravdepodobne netúžili po Nazarete, ktorý nemal najlepšiu povesť. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány. Betlehem im mal poskytnúť útulok iba do tých čias, kým sa veriaci a šľachetní mudrci z východu nepoklonia "novonarodenému židovskému kráľovi" - Mesiášovi. To sa stalo niekedy po Ježišovom obetovaní v chráme, pravdepodobne až o niekoľko mesiacov.

Udalosti po zvláštnej návšteve východných mudrcov spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy na záchranu jemu zvereného Ježiša. Podrobnosti sa dozvedáme z Matúšovho evanjelia. "Keď mudrci odišli, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a uteč do Egypta! A zostaň tam, dokiaľ ti nepoviem; lebo (kráľ) Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zahubil.'" (Mt 2,13)

Tu sa ukázalo, ako ten skromný a naoko málo podnikavý muž vedel byť veľmi rozhodný, keď išlo o vážne veci a o plnenie Božej vôle. Odchod rodiny do cudziny nikdy nebol ľahký a vždy si vyžadoval istý čas na prípravu. No v tomto naliehavom prípade Jozef nestrácal ani chvíľu: hneď vstal, zobudil Máriu i Ježiška a ešte tej noci sa vydali na cestu.

Bola to ťažká cesta. Vtedy ešte nejestvovali turistické mapy a orientačné tabule, podľa ktorých by sa boli mohli pocestní riadiť. Preto sa jednoduchí ľudia zvyčajne pripájali k nejakej karaváne alebo väčšej cestujúcej skupine, ktorá mala skúseného vodcu. No smerom na juh, do Sinajskej púšte, nechodilo takýchto karaván veľa a Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom. Preto nemohla na nikoho vyčkávať, ba ani sa veľmi vypytovať. Bola odkázaná na svoju múdrosť, odvahu a najmä - na Božiu prozreteľnosť, ktorá síce žiadala veľké obety od svojich vyvolených, ale neopúšťala ich.

Evanjelium nehovorí nič bližšie o tom, kde našla Svätá rodina prístrešie. V Egypte boli viaceré židovské kolónie, ktoré mohli poskytnúť utečencom pohostinstvo. Stará kresťanská tradícia uvádza osadu Matariyeh na severovýchod od Káhiry. Ale aj iné miesta si nárokujú česť byť hostiteľmi vzácnych exulantov.

Pobyt Svätej rodiny v Egypte trval do smrti kráľa Herodesa. Mohlo to byť niekoľko mesiacov až dva roky. Viac nie je pravdepodobné. O návrate z Egypta hovorí Matúšovo evanjelium. "Keď Herodes umrel, anjel Pánov sa zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a vyzval ho: 'Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a vráť sa do izraelskej krajiny, lebo pomreli tí, čo číhali dieťaťu na život!' On teda vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judsku kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. A napomenutý vo sne odišiel do Galilejska, kde sa osadil v mestečku zvanom Nazaret." (Mt 2,19-23).

Poznámka o Jozefových obavách z Archelaa nám prezrádza, že Jozef nevykonával Božie pokyny bezmyšlienkovite, ale s poslušnosťou spájal i múdru starostlivosť. Dejiny nám potvrdzujú, že Herodesov syn Archelaos zdedil po otcovi bezohľadnú, násilnícku povahu, takže ho napokon cisár Augustus pozbavil vladárstva a poslal ho do vyhnanstva do Galie.

Tak sa Jozef po niekoľkých rokoch vrátil do Nazaretu, odkiaľ kedysi odišiel s Máriou do Betlehema. Odchádzali dvaja, vrátili sa traja. Pre Nazaretčanov to nebolo nič nápadné, najmä keď neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s Ježišovým narodením v Betleheme. Pre nich bol Ježiš jednoducho syn tesára Jozefa a Márie (Mt 13,55; Mk 6,3).

Poslednú správu o Jozefovi nám podáva Lukášovo evanjelium v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu (Lk 2,41 nn). V evanjeliovom rozprávaní sa odzrkadľuje usporiadaný náboženský život Svätej rodiny. "Jeho rodičia chodili každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky." Či s nimi chodil mladý Ježiš, nevedno. Ale istotne s nimi šiel - ako spomína evanjelium - po dosiahnutí dvanásteho roku. Bol to vek, keď sa izraelský chlapec začleňoval medzi mužov vyvoleného národa a s nimi sa zúčastňoval na verejných náboženských úkonoch. Dvanásťročný Ježiš však nečakaným spôsobom naznačil rodičom, že dospieva aj pre životné poslanie, ktoré mu určil jeho nebeský Otec. Pre jeho pozemských rodičov to bol šokujúci zážitok.

Po skončení sviatkov sa spolu s ostatnými pútnikmi vydali na cestu domov. Ježiša síce nevideli, ale predpokladali, že tento poslušný a už veľký chlapec sa nestratí a ide v inej časti pútnického sprievodu. Azda sa pripojil k iným príbuzným. V miliónovom zástupe veľko-nočných pútnikov v Jeruzaleme sa to dalo ťažko zistiť. Ale na každom rázcestí sa nejaká skupina oddelila, takže po jednom dni cesty ostal už menší prehľadný zástup galilejských pútnikov, v ktorom sa mohli príbuzní pomerne ľahko nájsť. A vtedy Jozef s Máriou zbadali, že Ježiš neodišiel s nimi z Jeruzalema.

Na druhý deň, sotva začalo svitať, vydali sa naspäť do Svätého mesta. Úzkosť zrýchľovala ich kroky, takže o niekoľko hodín boli v meste, odkiaľ deň predtým vyšli. Bez meškania sa dali do hľadania, ale bez výsledku. Až na tretí deň ho konečne uvideli tam, kde to azda najmenej očakávali. Evanjelium hovorí: "Našli ho v chráme, ako sedel medzi učiteľmi, počúval ich a vypytoval sa ich. Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami." Žasli aj jeho rodičia, no ich obdiv bol spojený s trpkosťou. Jozef mlčal, ale Mária prehovorila aj v jeho mene: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!" Ježišova odpoveď dovŕšila prekvapenie ustarostených rodičov: "Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť v tom, čo je môjho Otca?" Isteže to nevedeli a ani nepochopili jeho odpoveď. Iba jeho matka si ju zaštepila do duše, aby neskôr porozumela, čo robí Ježiš a čo sa robí s ním.

Evanjelista mlčí o citoch Sv. Jozefa. Iba jednoducho poznamenáva, že sa celá rodina vrátila do Nazareta, kde sa Ježiš správal ako predtým: ako dobrý poslušný syn. Bolo to obdobie jeho rastu a rozvoja "pred Bohom a pred ľuďmi".

Bol to pomerne dlhý čas osemnástich rokov. Ježiš sa v tom čase vyučil v remesle svojho pestúna, takže ho evanjelium na jednom mieste priamo nazýva tesárom (Mk 6,3). Evanjeliové slová "Či to nie je tesár, syn Máriin ..." naznačujú aj ďalšiu skutočnosť, a to, že pri Ježišovom verejnom vystúpení Jozef už nežil a že Ježiš už samostatne vykonával tesárske remeslo.

Kedy a ako umrel svätý Jozef?

Evanjelium nám o tom nič nehovorí. Zo spomenutých náznakov sa dá usudzovať, že to bolo už v období Ježišovej plnej dospelosti, ale isto ešte pred jeho verejným vystúpením. Apokryfné spisy a legendy vykresľujú smrť sv. Jozefa priveľmi ružovými farbami. No i bez legiend je isté, že sv. Jozef mal pri smrti privilégium, ktoré nemala ani Ježišova matka; že totiž mohol zomrieť v blízkosti alebo priamo v objatí Spasiteľa sveta. Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho dlhé roky živil, chránil a úprimne miloval. Jeho lásku odplácal svojou láskou, ktorá sa mala možnosť zvlášť prejaviť v ťažkej chvíli, keď sv. Jozef uzavieral svoj pozemský život. Svätý Jozef sa lúčil s týmto svetom v ovzduší božskej lásky a milosti, a preto ho kresťanské generácie oprávnene uctievajú ako patróna dobrej smrti.

Jedinečná úloha sv. Jozefa ako ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša mu zaistila i významné miesto v úcte Cirkvi. Táto úcta sa odzrkadľuje už v spisoch cirkevných Otcov, počnúc sv. Hieronymom a Augustínom, ale väčšmi sa rozvinula od čias sv. Bernarda (12. stor.). Odvtedy vznikli v Cirkvi mnohé spisy, organizácie, bratské, rehoľné spoločnosti, svätyne, ba i ľudové obyčaje, ktoré vyzdvihujú pamiatku sv. Jozefa a vyjadrujú úctu k nemu. Všeobecne sa svätý Jozef uctieva ako ochranca robotníkov, rodín a Cirkvi.

V liturgii sa okrem sviatku Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána) uctieva sv. Jozef osobitným sviatkom 19. marca. V roku 1955 pápež Pius XII. zasvätil sv. Jozefovi i robotnícky sviatok - 1. máj, na ktorý teraz pripadá liturgická spomienka sv. Jozefa - robotníka.