Pochádzala z mestečka Corbie (č. Korbi - sev. Francúzsko), kde sa narodila 13. januára 1381. Jej rodičia boli vtedy už vekom pokročilí a narodenie dcérky pripisovali príhovoru sv. Mikuláša, o pomoc ktorého sa utiekali v modlitbe. Preto ju pomenovali Nicolette (od mena Nicolas - Mikuláš). Zvyčajne ju však nazývali familiárnym skráteným menom Colette (č. Kolet, od toho slovenský tvar Koleta) a tak je známa aj v dejinách.

Rodičia Róbert a Katarína Boylet (i Boéllet) boli veľmi nábožní. Mali dobré vzťahy k slávnemu benediktínskemu opátstvu Corbie, kde otec pracoval ako tesár. Matka každý týždeň pristupovala k sviatostiam a často rozjímala o Kristovom utrpení.

V takomto ovzduší sa u Kolety začala veľmi skoro prejavovať zrelosť v duchovnom živote. Už ako štvorročná sa samostatne a často modlila, ako sedemročná si konala denne hodinové rozjímanie a zúčastňovala sa na recitácii kanonických hodiniek benediktínskych sestier. Niekedy šla potajomky aj na nočnú modlitbu breviára. Neskôr vyhlásila, že už ako 9-ročná pomocou zjavení poznala, v čom pozostáva pravý františkánsky duch a aká potrebná je reforma, ktorá vtedy prebiehala v reholi.

V r. 1399 jej v rozpätí niekoľkých mesiacov zomreli obidvaja rodičia. Tí ju už predtým odporúčali starostlivosti opáta corbieského kláštora Raoula de Roye. Ten nepochyboval o Koletinom rehoľnom povolaní, ale chcel, aby poznala viaceré možnosti a aby si potom zvolila tú, ktorá jej bude najlepšie zodpovedať. Takto sa Koleta za istý čas stýkala s nábožno-charitatívnym združením begín, ďalej bývala u benediktínok v Corbie a u klarisiek v Moncele.

Napokon na radu istého františkána rozdala svoj majetok chudobným, obliekla si rúcho Tretieho rádu sv. Františka a so súhlasom opáta Roya žila v rokoch 1402-1406 ako pustovníčka pri farskom kostole v Corbie. Keď sa jej niekoľkokrát zjavil sv. František a žiadal ju, aby reformovala jeho reholu, vyšla z uzavretosti a odobrala sa k protipápežovi Benediktovi XIII, ktorý sa v tom čase zdržoval v Nizze.

Bolo to obdobie veľkej pápežskej schizmy, kedy aj najlepší synovia a dcéry Cirkvi boli rozdelení. Tak sv. Vincent Ferrer sa dlho pridŕžal spomenutého protipápeža Benedikta, lebo pokladal búrlivú voľbu rímskeho pápeža Bonifáca IX. za neplatnú. Schizma sa skončila až počas Kostnického koncilu, keď rímsky pápež a dvaja protipápeži odstúpili a za jediného pápeža bol zvolený r. 1417 kardinál Oto Colonna, ktorý prijal meno Martin V.

Koleta teda v r. 1406 navštívila Benedikta XIII. a žiadala ho o dovolenie, aby mohla žiť podľa pôvodnej prísnej reguly sv. Kláry a aby mohla reformovať františkánsku reholu. Sám Benedikt prijal jej sľuby pre rehoľu sv. Kláry a vymenoval ju za hlavnú predstavenú všetkých kláštorov, ktoré založí alebo ktoré sa pripoja k reforme.

Koleta nemala spočiatku úspech so zakladaním reformovaných kláštorov, ale od r. 1410, keď sa jej podarilo zreformovať kláštor klarisiek v Besançone, postupovala rehoľná obnova zrýchleným tempom. Do konca života založila alebo reformovala 17 ženských kláštorov. Takisto sedem mužských františkánskych kláštorov prijalo Koletinu reformu. Súčasne prebiehala v mužskej reholi reforma observantov, z ktorých sa vyvinula vetva františkánov nekonventuálov. Sú to tzv. hnedí františkáni na rozdiel od čiernych - minoritov.

Úspechy horlivej reformátorky sa aspoň sčasti pripisujú mimoriadnym prejavom Božej moci v jej živote. Často upadala do extáz, ktoré trvali aj niekoľko dní, vedela predpovedať budúce udalosti, čítala v myšlienkach a svedomí ľudí, konala vzrušujúce zázraky (napr. vzkriesila viacerých mŕtvych). Sama žila veľmi prísne: v krajnej chudobe, pôstoch, sebazapieraní. Okrem obnovy františkánskej rehole jej veľmi ležala na srdci jednota Cirkvi, narušená pápežskou schizmou. Na znovuobnovení jednoty spolupracovala s dominikánom sv. Vincentom Ferrerom a františkánom sv. Jánom Kapistránskym.

Koleta zomrela 6. marca 1447 v Gente (ter. Belgicko) v Betlehemskom kláštore. Jej telesné pozostatky koncom 18. stor. preniesli do kláštora v Poligny. Jej kanonizačný proces sa začal už v r. 1472, ale pre rozličné príčiny sa oddialilo jeho dokončenie. Koletu z Corbie vyhlásili za blahoslavenú v r. 1740 a za svätú (pápež Pius VII.) v máji 1807.