Sv. Ludolf bol kanonikom ratzeburskej katedrály (v severnom Nemecku), ktorá bola od čias sv. Evermonda (sviatok 17. febr.) zverená premonštrátskej reholi. Ratzeburský biskup bol súčasne opátom tamojších premonštrátov.

Tak to bolo aj v Ludolfovom prípade. V r. 1236 sa stal biskupom a opátom. Starostlivo bdel nad zvereným biskupstvom aj nad rehoľnou disciplínou v Ratzeburgu a v neďalekom ženskom premonštrátskom kláštore Rehne, ktorý založil. Pri obrane práv Cirkvi sa dostal do konfliktu so saským markízom Albertom, ktorý ho uväznil. Keď ho nijakým týraním nemohol prinútiť k ústupkom, prepustil ho.

Avšak Ludolfovo zdravie bolo už podlomené. Uchýlil sa do minoritského kláštora, kde sa modlitbou, pôstom a bdením pripravoval na smrť. Zomrel 29. marca 1250. Veriaci ho hneď uctievali ako mučeníka, ktorý zomrel pri obrane práv sebe zverenej miestnej cirkvi. Pápež Benedikt XIII. potvrdil túto úctu v októbri 1725.