Sv. Lujza de Marillac bola od detských rokov veľmi pekná a inteligentná. Keďže jej otec bol významný francúzsky šľachtic a parlamentný radca, Lujza mohla zaujímať popredné miesto vo vyšších parížskych kruhoch. Na jej detstve a mladosti však ležala tôňa, za ktorú dievča nemohlo; Lujza bola totiž nemanželským dieťaťom baróna de Marillac. Tým väčšmi treba obdivovať nezvyčajnú veľkosť charakteru, ku ktorej v živote dospela spoluprácou s Božou milosťou.

Lujza sa narodila 12. augusta 1591 v Paríži. Jej otec Ľudovít bol vtedy vdovcom. Jeho prvá manželka zomrela bezdetná roku 1588 alebo 1589. Po druhý raz sa barón oženil v januári 1595.

O Lujzinej matke a prvých detských rokoch nevieme nič bližšie. Neskôr ju dali jej bohatí príbuzní na výchovu a vzdelanie k rehoľným sestrám dominikánkam, kde bola do trinásteho roku. Mala k dispozícii všetko, čo mohlo mať bohaté dieťa, okrem materinskej lásky a rodinného tepla.

Roku 1604, pravdepodobne pre finančné ťažkosti rodiny, musela Lujza prerušiť štúdium a presťahovať sa k jednoduchej žene, ktorá vychovávala aj viaceré iné dievčatá. Tu žila skromne, ale naučila sa niektoré praktické veci pre život: šiť, vyšívať, maľovať. V tomto chudobnom penzionáte bývala až do roku 1613, keď dosiahla dvadsiaty druhý rok svojho života.

Niekedy v tom čase sa Lujza dozvedela plnú pravdu o svojom pôvode. To v nej vyvolalo silný pocit menejcennosti a zvýšilo dávnejšiu túžbu žiť skrytým kontemplatívnym životom v nejakom kláštore. Urobila i sľub, že sa stane rehoľníčkou, a žiadala o prijatie do prísnej ženskej rehole kapucínok. Ale provinciálny predstavený kapucínov, ktorý rozhodoval o jej prijatí, ju nepokladal za dostatočne silnú pre prísny klauzúrny život a povedal jej, že Boh má s ňou iné plány. Lujza napokon súhlasila s tým, že sa vydá.

Príbuzní jej našli primeraného partnera v osobe mladého muža z vyšších kruhov - Antona Le Gras. Lujza si zamilovala manžela a tešila sa i synovi Michalovi, ktorý sa im narodil. No občas sa jej hlásili myšlienky na neuskutočnený rehoľný ideál a pochybnosti, či žije správnym životom. Keď sa k tomu pridali materiálne ťažkosti rodiny a od roku 1622 dlhá choroba jej muža, Lujza to pokladala za Boží trest. Ba chcela sa aj odlúčiť od muža, ktorý bol po ochorení neznesiteľne hnevlivý, ale príbuzní jej v tom zabránili. Napokon našla východisko pod vplyvom rád sv. Františka Saleského a pod duchovným vedením biskupa Camusa. Ten ju priviedol k odovzdanosti do Božej vôle a dovolil jej urobiť sľub, že ostane vdovou, ak jej manžel zomrie prv ako ona.

K jej uspokojeniu prispel i mimoriadny duchovný zážitok, ktorý Lujza pripisovala nedávno predtým zomrelému sv. Františkovi Saleskému. Bolo to na sviatok Ducha svätého 4. júna 1623. Pri sv. omši Lujza precítila Božiu blízkosť a uistenie, že príde čas, keď bude môcť zložiť rehoľné sľuby. Mala aj prorocké videnie budúcich rehoľníčok, ktoré nebudú viazané prísnou klauzúrou, ale budú môcť preukazovať dobročinnosť i mimo kláštora.

Rozhodujúce bolo jej stretnutie so sv. Vincentom de Paul na konci roku 1624. Ten jej pomohol získať zdravú kresťanskú sebadôveru a usmernil jej záujem na dobročinnosť, ktorú on už predtým organizoval s pomocou rozličných ľudí, mužov i žien.

21. decembra 1625 zomrel Lujzin manžel a o tri roky neskôr vstúpil jej syn Michal do seminára. Tým ju prestali viazať rodinné povinnosti a ona sa mohla celkom oddať kresťanskej dobročinnosti pod vedením Vincenta de Paul.

Ten ju najprv požiadal, aby navštevovala a oživovala ním založené charitatívne skupiny a pobočky ženského združenia nazvaného Dames de la Charité - Panie kresťanskej lásky. No čoskoro sa popri "paniach" kresťanskej lásky začala okolo Vincenta a Lujzy formovať skupina vidieckych dievčat, ktoré boli preniknuté duchom evanjeliovej chudoby a dobročinnosti. Nazývali ich "Filles de la Charité" - Dcéry kresťanskej lásky. 29. novembra 1633 Vincent poveril Lujzu, aby sa ujala ich vedenia. Vznikla tak nová rehoľná spoločnosť, ktorá sa postupne stala najpočetnejším rehoľným spoločenstvom katolíckej Cirkvi.

Vincentovi a Lujze sa podarilo založiť činnú rehoľnú spoločnosť, akú plánoval štvrť storočia predtým sv. František Saleský, ale pre neporozumenie cirkevných predstaviteľov musel plán zmeniť. Dcéry kresťanskej lásky nemohli ostať uzavreté v kláštore, ak mali pomáhať chudobným, chorým, väzňom, opusteným deťom a starým ľuďom. Svätý Vincent im hovorieval: "Vaším kláštorom sú domy chorých a dom, v ktorom býva vaša predstavená. Vašou celou sú prenajaté izby, vašou kaplnkou farský kostol, kláštorným dvorom ulice mesta, klauzúrou poslušnosť, kláštornými mrežami bázeň Božia a závojom svätá skromnosť."

Je síce pravda, že časom mali Dcéry kresťanskej lásky, nazývané i vincentky, kláštory a ustálené rehoľné rúcho, ale ostala im apoštolská sloboda, ktorá im umožňovala všestrannú dobročinnosť.

25. marca 1642 Lujza a štyri jej prvé spoločníčky zložili večné sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a služby chudobným. No neskôr sa v ich rehoľnej spoločnosti ustálili časné sľuby, ktoré sa obnovujú každý rok 25. marca. V ten deň pred obnovením je každá sestra voľná od záväzku rehoľných sľubov, takže má možnosť znovu sa slobodne obetovať Bohu a charitatívnej službe. Tento akt každoročného znovuzasvätenia Bohu je pre celú spoločnosť vzpruhou horlivejšie a s väčšou láskou slúžiť Bohu a blížnym.

Pod vedením Vincenta de Paul a Lujzy de Marillac sa aktívne rehoľné spoločenstvo Dcér kresťanskej lásky začalo šíriť vo Francúzsku a onedlho i za hranicami. Roku 1652 vznikol prvý dom vincentiek v Poľsku. Lujza nešetrila sily pri organizovaní a vedení novej rehole, ba usilovala sa pomáhať svojim duchovným dcéram aj priamo v ich charitatívnej službe. Sv. Vincent ju musel mierniť v práci. Nadmerné zaťaženie sa veľmi prejavovalo na jej podlomenom zdraví. Sv. Vincent o nej roku 1647 napísal, že podľa prirodzených zákonov ju pokladá už za mŕtvu. Pri živote a činností ju udržovala iba mimoriadna duchovná sila a Božia milosť.

Táto duchovná sila a milosť, ktorú Lujza čerpala z intímneho spojenia s Bohom, ju udržala pri živote až do 15. marca 1660. V ten deň skončila svoj pozemský život, taký bohatý na utrpenie, ale aj na dobrodenia, ktoré Boh uštedril jej a jej prostredníctvom iným.

Svätosť zakladateľky Dcér kresťanskej lásky bola hlboká, ale pritom diskrétna, bez nápadných vonkajších prejavov. Tak si to želal sv. Vincent de Paul, ktorému sa dokonca pripisuje výrok: "Ani jedna dcéra kresťanskej lásky nebude vyhlásená za svätú!" Azda priveľmi doslovné chápanie tejto vety spôsobilo, že sa proces blahorečenia Lujzy de Marillac začal až roku 1886 a skončil sa roku 1920. V máji toho roku ju pápež Benedikt XV. vyhlásil za blahoslavenú a v marci 1934 pápež Pius XI. za svätú. Napokon pri trojstom výročí jej smrti roku 1960 ju pápež Ján XXIII. vyhlásil za patrónku sociálnych pracovníčok.

Rehoľná spoločnosť Dcér kresťanskej lásky čiže vincentiek je najpočetnejšou rehoľou Cirkvi. Podľa pápežskej ročenky z roku 1980 má na celom svete 3 565 domov s takmer 37 000 sestrami. Vincentky boli najsilnejšou rehoľou i na Slovensku, kde mali do 40 kláštorov, nemocníc, sirotincov, škôl a sociálnych domovov, o ktoré sa staralo približne 1000 rehoľných sestier.

Tak ako inde na svete i na Slovensku vincentky dali svoje sily do služieb chudobných, chorých, sirôt. Preto mnohí pokladajú násilnú likvidáciu ich domov a komunít v rokoch 1950-56 nielen za protiprávny čin, ale aj za prejav veľkej nespravodlivosti a poľutovaniahodnej nevďačnosti.