V osobe sv. Mikuláša z Flüe (po nemecky Nikolaus von Flüe) sa stretáme s mimoriadnou osobnosťou, ktorá si už za života vyslúžila všeobecný obdiv.

Tento sv. Mikuláš sa narodil, žil a zomrel vo Švajčiarsku, kde je všeobecne známy pod menom Bruder Klaus - brat Klaus (ľudová forma mena Nikolaus - Mikuláš). Pochádzal z horského kantónu Obwalden v strednom Švajčiarsku, kde sa narodil v septembri 1417 v obci Flüeli pri mestečku Sachseln. Ľudia v tomto kraji sa živili horským poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Väčšinou žili veľmi skromne.

Sám Mikuláš pochádzal zo zámožnejšej roľníckej rodiny. Napriek tomu nikdy nechodil do školy a ak sa aj za života trocha zoznámil s abecedou, nikdy nevedel riadne čítať ani písať.

Už od skorej mladosti mal náklonnosť k modlitbe v samote. Nepadlo mu ťažko postiť sa. Neskôr sa pôst stal dôležitou súčasťou jeho asketického života. Ešte ako mladík sa zoznámil s priorom benediktínskeho kláštora v blízkom Engelbergu Matejom z Bolsheimu, ktorý mu rozprával o laickom mystickom hnutí "Božích priateľov" v Elsasku. Ako dospievajúci chlapec mal videnie "vysokej a peknej veže" v blízkej rokline Ranft. Vo veži videl seba samého. To v ňom posilnilo túžbu po pustovníckom živote.

Ale Mikulášove pustovnícke sny sa rozplynuli po vypuknutí "starej zürišskej vojny" v r. 1436. Mládenca povolali k vojsku. Okrem toho sa zúčastnil na dobývaní kantónu Thurgau (od Habsburgovcov), a to v hodnosti kapitána. Na tejto výprave zachránil pred zničením kláštor dominikánok St. Katharinen, keď ho chceli vojaci zapáliť, lebo sa doň skryli rakúski vojaci. Všeobecne viedol kamarátov k dobrému správaniu a nepriateľov šetril, ako len mohol.

Ako 30-ročný vážený sedliak a občan sa Mikuláš v r. 1447 rozhodol, že sa ožení. Vzal si 16-ročné statočné dievča Dorotu Wyss z blízkej obce Oberwillu. Mali šťastné a plodné manželstvo, z ktorého vzišlo desať detí: päť chlapcov a päť dievčat.

Mikuláš úprimne miloval manželku aj deti. Ale v jeho vnútri pretrvávala túžba po pustovníckom živote. Neoslabila ju ani príkladná starostlivosť o hospodárstvo a rodinu, ani dôležité verejné funkcie, na ktoré ho volili pre jeho mimoriadnu rozumnosť. Od r. 1463 jeho vnútorný nepokoj zosilnel a začal sa prejavovať aj navonok. Istý kňaz mu radil, aby rozjímal o Kristovom utrpení. To ho načas uspokojilo. Ale nie nadlho. Začal sa sťahovať z verejného života. V r. 1466 sa zriekol funkcie sudcu, keď videl, že jeho kolegovia prijímajú úplatky a on nemôže prekaziť nespravodlivý rozsudok. Ako sa neskôr priznal istému mníchovi, aj manželka a deti sa mu postupne stávali ťarchou.

Po porade so svojím duchovným vodcom farárom Haimom (Heino) am Grund a po dlhých modlitbách sa Mikuláš v r. 1467, teda 20 rokov od uzavretia manželstva, rozhodol porozprávať sa o všetkom s manželkou a odlúčiť sa od rodiny.

Dorota vedela o manželových rozjímaniach a dlhých modlitbách, ktoré si konal okrem spoločnej rodinnej modlitby. Ale ani vo sne jej neprišlo na um, že by sa zodpovedný a starostlivý manžel mohol odlúčiť od rodiny s desiatimi nezaopatrenými deťmi. Najstaršie nemalo ešte ani 20 rokov, kým najmladšie sa ešte len vtedy narodilo. Ako by ich takto mohol opustiť?!

Avšak postupne prijala mužove prosby a vysvetlenia a s dôverou v Božiu prozreteľnosť mu dala požadovaný súhlas.

Mikuláš sa usiloval pred odchodom dať veci aspoň trochu do poriadku. Najstaršiemu synovi odovzdal gazdovstvo. Pri starosti o deti mali manželke pomáhať príbuzní. Rodina nemala zabúdať ani na chudobných; každoročne im mala rozdať výťažok z jedného poľa.

Konečne po skončení poľných prác na sviatok sv. Gála (16. októbra) sa 50-ročný sedliak odobral od rodiny. Na cestu si obliekol hrubú pustovnícku kutňu, ktorú mu na rozlúčku utkala jeho dobrá manželka.

Mikuláš sa vybral na severozápad do Elsaska. Pravdepodobne sa chcel pridať k "Božím priateľom", ktorí mali strediská v Bazileji, Štrasburgu a Kolíne n. Rýnom.

Avšak náš pútnik prišiel iba k mestu Liestal pred Bazilejom. Tam mal čudné videnie: celé mesto a všetko v ňom sa mu javilo červené. To ho odradilo pokračovať v ceste. Po rozhovore s istým rozumným sedliakom a po bolestivej vízii v nasledujúcej noci nadobudol presvedčenie, že má slúžiť Bohu vo svojej domovine. A tak sa vrátil ta, odkiaľ prišiel.

Krátky čas pobudol na svojom horskom pozemku nazývanom "Klisterli". Napokon sa usadil asi 300 m od svojho domu v strmej úžľabine, ktorá sa nazývala Ranft. Bola to tá istá roklina, o ktorej mal v mladosti videnie s vežou. Tu žil v modlitbe a úplnom pôste 19 rokov. Jeho jediným pokrmom bola Eucharistia pri sv. prijímaní. Neuveriteľný fakt nepretržitého pôstu skúmali okolití ľudia, cirkevní predstavitelia aj úrady a zistili, že tento nepochopiteľný jav je historickou skutočnosťou, o ktorej nemožno pochybovať. Spoluobčania sa rozhodli, že postavia svojmu nezvyčajnému rodákovi pustovňu a kaplnku. Obidvoje mu posvätil v apríli 1469 biskup Hermann z Kostnice.

Mikuláš, alebo ako ho odteraz volali - Bruder Klaus ustavičným pôstom celkom vychudol, takže niektorí sa pri pohľade na neho naľakali. Ale ináč bol svieži. Nielenže si vykonával dlhé modlitby a iné nábožné úkony, ale bol pozorný voči všetkým problémom, s ktorými k nemu prichádzali ľudia. Neboli to len otázky duchovného života, ale tiež praktické denné problémy, ba aj významné politické rozhodnutia. Meno brata Klausa sa stalo známym po celom Švajčiarsku i mimo neho.

Vznikla nezvyčajná situácia. Brat Klaus sa celkom zriekol všetkého svetského: rodiny, majetku, dokonca aj jedla, aby sa celkom oddal Bohu. No na druhej strane v tejto odlúčenosti a Božej službe žil uprostred ľudí a v Božom mene im pomáhal. Tak za ním chodila o radu a pomoc jeho manželka, rodáci zo širokého okolia, muži a ženy zo všetkých spoločenských vrstiev, cirkevní predstavitelia, politici z Rakúska, Švajčiarska, Milána. Tým, že všetko opustil a zriekol sa osobných ambícií, získal si všeobecnú bezhraničnú dôveru. Ľudia uňho obdivovali nielen rozumnosť a objektívny, nezaujatý úsudok, lež aj prorockú jasnozrivosť, s akou videl do hĺbky vecí.

Osobitnú dôveru mu prejavovali jeho spolurodáci a nesklamali sa. Keď v r. 1473 bolo Švajčiarsko ohrozené Rakúskom, brat Klaus sprostredkoval "večný mier" medzi oboma krajinami. Podobne v r. 1482 zabránil vojne, v ktorej chceli Švajčiari napadnúť mesto Kostnicu.

No najväčšie zásluhy o Švajčiarsko si získal v decembri 1481, keď sa poslanci na zasadaní snemu v Stanse nezmieriteľne rozvadili a tak sa rozišli. Prakticky to znamenalo rozpad švajčiarskej konfederácie a neľútostná občianska vojna. Vtedy si farár Haimo am Grund spomenul na brata Klausa. Rýchlo bežal k nemu a čoskoro sa vrátil s jeho návrhmi. Najťažšie mu bolo znovu zhromaždiť znepriatelených poslancov. Keď sa napokon predsa len zišli, nemali ťažkosti s prijatím pustovníkových návrhov. Ich výsledkom bolo nielen momentálne zmierenie, ale aj vytvorenie štátoprávnej základne pre Švajčiarsko, ktorá platila až do r. 1798. Snem v Stanse osobitne vypracoval a protokolárne zaznačil poďakovanie bratovi Klausovi. V tejto súvislosti mu Švajčiari udelili čestný titul "Pater patriae" - "Otec vlasti" a "Helvetiae pacificator" - "Zmieriteľ Švajčiarska".

Povesť o štátnickej múdrosti a zmieriteľských schopnostiach brata Klausa sa rýchlo rozšírila. Žiadali ho o pomoc a sprostredkovanie znepriatelené mestá i kniežatá. On im odpovedal listami, ktoré diktoval pisárom. Namiesto podpisu používal pečať, na ktorej bol obraz Panny Márie s Ježiškom na rukách. Okolo obrazu bol nápis "B. Claus von Flüe".

V marci 1487 prepadli brata Mikuláša ostré bolesti šliach a kostí. Tento trpezlivý muž, ktorý si ani v najväčších ťažkostiach na nič nesťažoval, odrazu sa zvíjal a bedákal od bolesti. Po ôsmich dňoch si žiadal sv. prijímanie. Keď mu ho priniesli, utíšil sa a s modlitbami vďaky vystretý na zemi sa rozlúčil s pozemským životom. Zomrel 21. marca 1487. Pochovali ho vedľa farského kostola.

Správa o smrti brata Klausa vyvolala veľký smútok nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Rakúsku. Vo svätoštefanskom dóme vo Viedni sa na zádušných bohoslužbách zúčastnil panovník s celým dvorom a vyše 100 kňazov.

Veľká úcta, ktorú Švajčiari prejavovali bratovi Klausovi za života, pokračovala aj po smrti. Už v prvých dňoch sa pri jeho hrobe udiali mimoriadne uzdravenia a omilostenia, o ktorých hovoria záznamy farského kostola v Sachselne z r. 1488. V tom istom roku istý kanonik z Beromünsteru zostavil životopis a ofícium (modlitby pre breviár) brata Klausa, lebo sa očakávalo jeho skoré svätorečenie. V r. 1501, teda 14 rokov po jeho smrti, istý Heinrich Wölfllin z Bernu zostavil na žiadosť vlády kantónu Obwalden životopis, ktorý hovoril čisto "o faktoch, ktoré prísahou potvrdili očití a ušní svedkovia".

Avšak pre rozličné okolnosti sa proces blahorečenia a svätorečenia brata Klausa oddialil o celé storočia. Až v r. 1669 pápež Klement IX. dovolil jeho verejnú úctu v obwaldenskom kantóne. Pápež Klement X. v r. 1761 rozšíril toto dovolenie na celé Švajčiarsko a na kostnickú diecézu. A napokon v máji 1947 pápež Pius XII. vyhlásil brata Klausa za svätého a za hlavného patróna Švajčiarska. Jeho liturgická pamiatka pripadá na výročitý deň jeho smrti, t. j. na 21. marca. Ale vo Švajčiarsku sa slávi jeho sviatok 25. septembra.