Najjužnejšiu časť Apeninského polostrova (dnešná Kalábria a Apúlia v Taliansku) kolonizovali v staroveku Gréci. Tí si zachovali svoju kultúru aj v období rímskej ríše, ba aj po jej páde. Podobne aj kresťanstvo v tejto oblasti si zachovalo svojské črty ďaleko do stredoveku. Medzi ne patrilo početné grécke mníšstvo, ktoré vychovalo veľkých askétov. Viacerí spomedzi nich sa uctievajú ako svätí. K nim patrí aj sv. Nikodém z Mammoly.

Tento sv. Nikodém sa narodil v mestečku Kyró pri Catanzare v Kalábrii niekedy okolo r. 900. Rodičia Theofanes a Pandia ho dali na výchovu nábožnému a zároveň učenému kňazovi Galatonovi. Nikodém bol dobrý žiak a osvojil si od svojho učiteľa tak vedu ako aj nábožnosť.

Ušľachtilý mladík so znechutením pozoroval nemravné výstrelky svojich rovesníkov. Tým viac ho priťahovala povesť svätosti, ktorou vynikalo v 10. storočí mníšske stredisko Merkurion v severnej Kalábrii. Rozlúčil sa s rodičmi a svojím rodiskom a šiel k prísnemu opátovi Fantinovi, predstavenému merkurionského mníšskeho spoločenstva. Tomu prejavil svoje túžby a prosil ho, aby ho prijal medzi svojich mníchov. Fantin si skúmavo prezeral jemného mládenca. Na jednej strane videl jeho duchovnú vyspelosť, no na druhej sa mu zdalo, že telesne nie je schopný viesť tvrdý život a konať skutky pokánia, aké sa praktizovali v kláštore Merkurion. Preto ho nechcel prijať.

Nikodéma veľmi zronilo opátovo odmietnutie. Skúsil druhý i tretí raz. Všetko máme. Už mal pokušenie zriecť sa ďalšieho úsilia a zapadnúť do života, aký viedli jeho vrstovníci. No prekonal pocit znechutenia a skúsil postupovať taktickejšie. Spriatelil sa s niektorými mníchmi a tých prosil o príhovor u prísneho opáta. Keď Fantin videl nezlomnú vytrvalosť mladého muža, predsa ho napokon prijal.

A čoskoro zistil, že dobre urobil. Nikodém so sv. Nílom Rossanským veľmi prispeli k mníšskej dokonalosti merkurionského spoločenstva a k jeho dobrej povesti, takže až jeruzalemský patriarcha Orestes pojal ich mená do svojich biografických spisov.

V druhej polovici 20. storočia si vieme ťažko predstaviť život prísnych mníchov 10. storočia. Dlhé modlitby sa striedali s ručnou prácou, krátky spánok bol prerušovaný spoločnou modlitbou. Jedli málo a veľmi jednoducho. O Nikodémovi sa vie, že jeho potravou boli jedlé gaštany a divý bôb. Avšak ani to každý deň. Pôsty boli časté a niekedy dlhé. časté bičovanie a nosenie drsného rúcha patrilo k normálnemu mníšskemu životu. Nikodém nosil pod mníšskou kutňou kozaciu kožu. Spával v jaskyni na zemi na troche slamy. Chodil bosý celý rok, hoci v Kalábrii vie byť veľmi nepríjemná zima.

Prirodzene, táto askéza nebola samoúčelná. Mnísi krotili telo, aby lepšie slúžilo duchu. Sebazapieraním robili nielen pokánie za svoje hriechy a za hriechy iných, ale zároveň cvičili vôľu, aby bola schopná rýchlo a účinne odporovať pokušeniam. Mnísi iste neočakávali, že normálni laickí kresťania ich budú napodobňovať tvrdým spôsobom života. Ale svojím príkladom ich chceli povzbudiť, aby - keď treba - sa nebáli prinášať obety pri vyznávaní viery a pri zachovaní kresťanskej mravnosti.

Po dosiahnutí asketickej zrelosti pod vedením opáta Fantina Nikodém odišiel zo strediska Merkurion, aby žil ako pustovník v horskej samote vrchu Monte Cellerano v diecéze Locri-Gerace. Povesť o jeho svätosti sa rýchle rozšírila a mnoho mníchov z tej oblasti prišlo k nemu, aby ich viedol. Bolo treba založiť kláštor, ktorý časom navštívil aj opát Fantin a iní mnísi merkurionského kláštora.

Avšak tento kláštor bol ľahko dostupný zvedavcom, ktorí narúšali jeho život, a keďže bol blízo pobrežia, bol vystavený prepadom mohamedánskych pirátov Saracénov, ktorí sa stále častejšie objavovali pri kalábrijských brehoch. Preto Nikodém rozoslal mníchov do bezpečnejších kláštorov a sám sa utiahol do jedného kláštora pri Gerace. Ale neostal tam dlho. Odišiel na pusté miesto blízo mesta Mammoly, kde sa čoskoro zhromaždilo okolo neho veľa gréckych mníchov, pre ktorých vybudoval veľký kláštor, po jeho smrti označovaný jeho menom. Tam aj zomrel 25. marca 990 vo veku približne deväťdesiatich rokov.

Množstvo zázrakov pri Nikodémovom hrobe prispelo k tomu, že ho skoro vyhlásili za svätého. Kaplnku, v ktorej sa uchovávali jeho telesné ostatky, Normani v r. 1080 premenili na veľký kostol. Oni obnovili a zväčšili aj kláštor. V r. 1580 preniesli jeho ostatky do hlavného kostola v meste Mammole, ktoré ho vyhlásilo za svojho patróna.