Svätý Patrik (Patricius, Patrick) pochádzal z provincie Británie (terajšie Anglicko), ktorú v jeho časoch ešte okupovali Rimania. Narodil sa niekedy okolo roku 385 v Bannauem Taberniae, čo je asi dnešné Ravenglass na západnom pobreží britského ostrova. Jeho otec mal dosť veľký majetok a bol funkcionárom ("decurio") miestnej politickej správy. Otcov majetok a dobré spoločenské postavenie zvádzali Patrika k bezstarostnému a ľahkomyseľnému životu: nezaujímal sa ani o štúdium, ani o náboženstvo.

Keď mal Patrik 16 rokov, odvliekli ho spolu s inými ľuďmi írski piráti a predali ho v Írsku ako otroka. Jeho pán ho určil na pasenie oviec. Pri ovciach, v samote lesov a horských dolín, sa Patrik vnútorne premenil: začal sa modliť a robiť pokánie za predchádzajúci neusporiadaný život. Po šiestich rokoch sa mu zvláštnou zhodou okolností podarilo utiecť z nevoľníctva a vrátiť sa domov.

Ale myšlienky na Írsko ho neopustili. Jeden zvláštny sen, v ktorom ho Írovia volali k sebe, a rozličné mystické zážitky presvedčili Patrika, že je povolaný hlásať evanjelium v krajine svojho bývalého otroctva. Odišiel na európsku pevninu do Galie (dnešné Francúzsko), kde študoval v Auxerre pod vedením sv. Germána. V tom čase navštívil aj mníšske kolónie na ostrovoch v Tyrhénskom mori.

Po skončení štúdia bol Patrik vysvätený za diakona. Cirkevní predstavení mu nechceli dovoliť ísť do Írska, ako si želal, lebo i po štúdiách pokladali jeho vzdelanie za nedostatočné. Za prvého biskupa určeného pre Írsko vysvätil roku 431 pápež Celestín I. diakona Paládia. Napokon dostal i Patrik biskupskú vysviacku a s ňou poverenie hlásať evanjelium v Írsku a organizovať tamojšiu Cirkev.

Patrik pôsobil ako misionár predovšetkým v severnom a severozápadnom Írsku. Celý ostrov bol vtedy rozdelený na mnoho samostatných kmeňových kráľovstiev. Patrik si horlivosťou a priateľským vystupovaním získaval miestnych vladárov aj s ich veľmožmi. Viacerí z nich prijali krst. Dôležité však bolo, že všetci mu dovolili ohlasovať evanjelium a zakladať cirkevné obce. Pravda, nechýbali ani ťažkosti a nebezpečenstvá. Jeho trvalými nepriateľmi boli keltskí pohanskí kňazi, druidi, ktorí osnovali nejeden atentát proti jeho slobode a životu. Božia prozreteľnosť mu však neurčila mučenícku smrť, lež pomerne dlhý život, ktorý Patrik v spolupráci s Božou milosťou vyplnil plodným apoštolátom.

Patrik nebol iba úspešný misionár, ale aj dobrý organizátor cirkevného života. Veľkou prednosťou jeho organizácie bolo, že ju prispôsobil miestnym spoločenským pomerom. V Írsku neboli mestá, v ktorých by sídlili biskupi tak ako na európskej pevnine. Preto Patrik zakladal teritoriálne, územné cirkevné obce spravované dómskou kapitulou, ktorá bola organizovaná na spôsob mníšskych komunít. Tým dostala írska Cirkev svojský, takmer mníšsky charakter. Duchovenstvo sa spočiatku skladalo z galských a britských misionárov, ale netrvalo dlho a "zelený ostrov", ako sa Írsko nazýva, mal hojnosť svojho vlastného duchovenstva. Mnohých kňazov vysvätil sám Patrik.

Podľa najstaršej írskej tradície Patrikovým sídelným miestom bol Armagh v severnom Írsku, ktorý je doteraz sídlom írskeho prímasa.

Ku koncu života zostavil Patrik akési písomné vyúčtovanie zo svojho života a misionárskeho účinkovania. Tento svoj spis nazval Confessio - Vyznanie. Bola to vlastne odpoveď na ohováranie rozličných kritikov z Galie a Británie, ktorí mu upierali rozumové a mravné schopnosti potrebné pre hlásateľa evanjelia. Patrik vo vyznaní ponížene pripúšťa nedostatočnosť svojho vzdelania a "svetskosť" svojej mladosti. Nazýva sa "nevzdelaným hriešnikom, nižším od ostatných veriacich". No na druhej strane zasa vyzdvihuje milosť svojho obrátenia a Božieho povolania k apoštolátu, ktorý s Božou pomocou priniesol v Írsku bohaté ovocie.

Sv. Patrik zomrel pravdepodobne roku 461. Írovia ho čoskoro začali uctievať ako svojho apoštola a ostali tejto úcte verní počas celého trvania svojich dramatických dejín. Prostredníctvom írskych vysťahovalcov sa rozšírila úcta k sv. Patrikovi i do severnej Ameriky a Austrálie, kde je doteraz veľmi živá.